Samo Bohdan Hroboň - Slovopieseň - 1.časť



Vzhoru Syn Slova! vozhoruj,

Na prapúť Ducha sa vzmoruj. –

Skrze Pána Jezu Krista

Premretjeho Bohobysta

Premaruj sa, vozkresuj sa,

Na prapúť Slávy shotuj sa! –



Skrze Pána Jezu Krista,

Pra – Sloväna Bohobysta

Stvoriu Pánboh nebo i zem

I perekliatnu prabezdem –

Duchy, prestoly, mocnosti,

Neba nebies vysokosti,

Vekomíry v ňom osnuvau,

A děťom Slova daruvau. –



Vzhoru Syn Slova! vozhoruj

Slovom stvorenia sa stvoruj!

Buoh hovorí, hovor tvorí,

A čo stvoriu – duch shovorí…

Izprva stvoriu nebo, zem –

A zem zavesiu v prabezděm –

Včírej tme pustú nezgodu –

No duch porušiu pravodu –

V reku bozskom orosvetlo

Po všemíre sa rozletlo..

A zajasau sa svetodeň

Od čiernej noci odražen. –



I svet Tatry zamračený,

V more kliatby vprepasťěný

Ku puorodu Duch kolíše,

Búrovichrom, Buoh mu dýše. –

O rci Bože, aby svetlo

Z pravoztoku tmu roznětlo –

Aby zasvietiu viery deň

Od tmy nevery odražen.



Vzhoru Syn Slova, vozhoruj,

Slovom Prabozským sa stvoruj! –

Na slovo Boha Praboha

Rozklenula sa obloha, –

Zronila vody pod seba,

Vzrazila vody do neba.

Jedna voda zemou hučí,

Druhá nad oblohou zvučí

Zem i nebo voda živí,

Jeden prameň pramenivý. –

Rozprameň sa sám zo seba

Bože Prebože! z praneba;

Vododuchom Duchovodou

Skrápäj svety všesvobodou –

Nad oblohou pod oblohou..

Svet Tatriansky, tvor sa tvor,

V praduchvodu vmor sa vmor! –



Vo pravodách zem je skrytá,

V mraku hĺbiny zavitá..

Slovohromom prepasti vrú,

Z prazerne hory sa hrnú –

A v Prabohu Hospodinu

Zem vymára sa v pevninu! –

Vody v more sa shrnuly,

Brehy zemskye oblinuly –

Zem sa júri pohoriami,

Ukladá sa rovninami. –

Slovom božím zmatorela,

Samosejmí zazelněla.

Hory, doly zelkvetějú,

Gdě tu stromow sady chvejú,

Voňmokvitnú, ovocnějú! –

Zem i more rozraduj sa,

Bohu svojmu okrasuj sa!..

V Duchu Prabozskom Slova Syn

Z mora všetkliatby sa vozviň!

V prosried pevniny Ewropy

Vzbuduj Slovu horostropy!

A v pokore svoje pole

Ozbožuj do božej vuole –

Vo vinigu zaštěpuj sa,

V duchorajach zovocňuj sa!..

Syn si zemie, Syn si neba

Chlieb a víno tebe treba,

Duchow z Ducha vieveleba! –



Vzhoru Syn Slova, vozhoruj,

Slovom Prabozským sa stvoruj!

Praboh sloviu: orosvetlo

V svetogule sa sovznětlo –

Slnce, lúnu v nebo vstaviu,

Zemi svojej svetlo spraviu;

Noc, deň i rok včasoradiu,

Všír – nebesá hviezdy vsadiu.

Jemu sbory hviezd plesajú,

V tuoni svetla jeho hrajú,

Na zem jeho pozerajú; –

On z prabezdny sám ích volá

V rozvysočeň kol – do kola..

K Němu Syn Slova, sa vzhoruj,

V praslnci Kristu sa vzmoruj!

V ziemnej hĺbině sa mu kor,

V Ňom prajedinom stále vzhor. –

On ti rozum, on ti krása,

Noc i deň tvoj ním merá sa.

On sám v slnce a večný deň,

V nebi nebies je prebožen –

Sebou duchôm deň – deňuje,

Samotuoňou svet slňuje;

Sebou Cirkew – lúnu nieti,

V noci zemskej tajovieti.

V ňom sa svety, veky snujú,

Sbory duchow v ňom torujú.



Vzhoru Syn Slova, vozhoruj,

Slovom Prabozským sa stvoruj!

Praboh slovom vzrušiu vody,

Živoduší divnye rody

Priam vo vodstve šaršarejú,

Rieky, moria šumšumejú.

Z čírovodstva diw divúci!

Okrídlenci spievajúci

Na pobrežia vysadujú

A ku nebu sa vzletujú.



Ruka božia vo velmorí

Ozrutnye velryby tvorí,

Aby vuod prepasť búrili –

Plazy, aby sa plazili,

A vtač, aby zemou hrala

I v oblohu sa vznášala. –

Vtač vo vzduchu, ryby v mori,

Vodoplazow divnye tvory

Svoje cesty všetci znajú,

Pred Ním svorně sa ihrajú.

Zblahorečiu Pánboh milý,

Že mu slávu rozmnožily: –

Ploďte, množte sa všerody

Rýb a plazow němoplody,

Plňte mora prehlbiny

A vtáctvo zeme výšiny!..

Svet Tatriansky, tvor sa tvor,

V praduch vodu vmor sa vmor! –



Slovom Praboh vody sviazau,

Krstiť národy rozkázau;

Všetky duše skúpať vodou,

Oto – Syno – Duchoshodou. –

Bo len sám Duch Ot – Synowský,

Sám Svätoduch Prabohowský

Prepasť Bozstva do dna zná;

Kto mu viorí, v ňom sa morí,

Spytuvať mu sebä dá;

V jeho bezdeň duša hľadí,

A on v duši sa usadí,

Nad hladinou duše hrá. –

Uviděu sa v duši čistej,

Vodě tichej pramenistej..



Gdě sa viděu, tam sa vzau,

Duch ho vtělodušu sliaw.

Ako v oblohe a v mori

Bohosvet sa v panně tvorí, –

Buoh sa svetu vsvetuvau..

V nebi nebies carstvujúci,

Vekomírmi slavujúci

Vo spuosobe praněmije

Pod srdcom Mary tam žije.

Z pannooblohy a zmari

Vynde slnce vekojari..

Preboh tvorca včlovečený,

V pannotělo oblečený

Ako víťaz vynde toriť,

Patvorenia vraha zboriť. –



Počkaj Slovän! kým On zmorí

Vzducha a mora potvory –

Zraziu z oblohy Satana,

Návštívi Leviatana

Mečom ostrým v morovodě –

A vyvedie ku slobodě

Ním pohltanye národy –



Čakaj Slovän, deň slobody! –

Kým na velmore položí

Ruku tvoju víťaz boží..

Kým priemyslu bohostvora

Vynde z tvojho duchomora –

Kým ti okrídlenci vzletia

Slovospewmo v bájne raje,

Až ím z praneba zasvietia

Zvestow božích obličaje –

Kým tvoj Volín aj Arkona

Vynde z mora vymariona –

Kým zo slávy Christa Boha

Zíde národôm obloha –

Kým Svantovít Buoh nad bohý,

Zas vypustí svetlorohy –



Skrytý v oblaku a v mori

Vznes sa Slovän! na horhory,

Ku pramoru nadnebnjemu

Oto – Syno – Duchovjemu! –

Ukáže ti hviezda morská,

V Bohobezdnu vieronorská

Pramyselnye němotory,

Moroplazow bohovzory –

I predvečných vuod korale,

I závečnye svetodiale –

Tajkvetiny prehĺbiny,

Tajdějiny pramariny.. –

Ukáže ti hviezda morská,

Deň – děnnica slavohorská

Duchamore vo velbúri –

Ako Praleviatan žúri,

Búre hltá, krutmotúri; –

A prabozský Velryb hrá,

More zvára, v stĺp rihá,

Kychom slncia zažihá –

I prakoráb vekonoráb

Vlunorojnú púť orá –

Sám praduchom vodstvo kníše,

Ku velhore sám sa dýše,

Sám sa v holubici ždá…



 


Samo Bohdan Hroboň - Slovopieseň - 2.časť



Prebuď sa, prebuď zeme syn!

Na zemi tvorí Hospodin…

Praboh zemi prihovára –

Zem sa ruší a roztvára –

Zver, hovädá, plazy rodí,

Ruka božia ich vyvodí..



Túr a baran, lew i slon,

Had i črviak lazí von..

Zvierat zemských pokolenia

Hory doly zaplemenia.

Ryky turow a lvow revy,

Sypot hadow, vtáče spevy

Po pralesach sa ozvali,

Jednoslávu Bohu vzdali. –



Vtač vo vzduchu, ryby v mori,

Zvierat zemských novotvory

Bezostrachu svorě žijú,

Rasty žerú, vody pijú. –

Dobrosloviu Pánboh milý,

Že mu slávu rozmnožily, –

Ale duch mu nespočíva,

V radu bozstvo sa sozíva…



Buoh – Božimi – Elohimi

Jeden Buoh nepostižimý –

V nebi nebies radu vzali,

Jednotrojně vyslaviali:

„Stvorme človeka na zemi

Vládcu nado tvormi všiemi.

Vládu zemie mu oddajme,

V ňom stvorenia dokonajme.“ –



Praotec večný Hospodin,

Od – otní tvorca Bohosyn

S duchom k zemi sa skloňujú –

Všemír svetow dotvorujú…

Duch v srdci Syna pevní zem,

Aby neznikla v prabezděm..

Zastaly hviezdy stálice,

Slncia, lúny i dennice..



Duchy nebies sa divujú,

Tvory zemskye očekujú –

Ot – Praboh na zemi stojí,

Tvorow pána z prsti rojí.



V Duchu Svätom vzreu na Syna

Spolutvorcu Hospodina –

V Syna obraz i podobu

Stvoriu človeka osobu..



A svet tvorow tichotichnuw

Keď mu dych života vdýchnuw.

Povstau človek dokonály

Muž mládenec silostály –

A v radostnom preúžase

Vidí Otca vo velkráse..



Duch nad – človek, starec večný

Počne hovor s ním srdečný..

K duchu, k srdcu mu hovára,

Prameň slova v ňom otvára –

A z prameňa reč vytieka,

Tvorovládny hlas človeka.

Povstau človek silojasný

Nesmrtelný a viehlasný.

V údach a v postave těla

Sila krása zajavněla. –



Z oblej hlavy umhoravy

Čierne vlasy volně chvejú,

Z pod velčela strmna, biela

Nebozraky mu jastrejú…

Ot ho vedie, človek kráča,

Divy tvorstva mu roztáča.

A pred nimá zem sa hnula

Stromokrásu rozvinula –

Zem sa hnula a obloha

Zaslnila krásou Boha. –



Zase toria sa stálice

Slncia, luny i děnnice –

Duchy nebies slavovali,

Že stvor vyšieu dokonalý..

Ot ho vedie, človek kráča,

Divy tvorstva mu roztáča…

Ot ho vedie na výšinu

Voztočnú zeme krajinu.

Od horohuor na voztoku

Luní rieka vo veltoku,

A po šírom jej pobreží

Bohom saděný raj leží.

Vozvysostní paliem krása,

Prajavoriä zelená sa;

Zlatojabloň a oliva

Víny kmen a sladosliva.

Stostorodow po zahradě

Krásolíčnych stromow všadě.

Po nad vonnye kvetohrady

Žasobujných stromow sady

Chvoj s ovocím nakloňujú,

Ústam rozkoš ponukujú.



V prosried raja strom života

Vsadiu Pánboh všedobrota;

Viestrom dobra i zla všeho

Tiež vsadila múdrosť jeho.

Pod tye stromy dvaja stali –

Stvor a Stvorca dokonalí.

Duch nad – človek, starec večný

Počau hovor blahorečný:

„Tebe synak, raj som sadiu,

Tebe som ho usporadiu,

Ty ho ostríhaj, pozoruj

A v moci mojej dotvoruj.

Tebe všetkých stromow sady

Dajú ovoc v milojady,

Len viestromu sa netykuj,

Stvorca slúchať si navykuj –

Bo ak z něho len okúsiš

Za to smrťou umrieť musíš.“ –



Počuw človek silojasný,

Vsebevoľný a viehlasný,

V duchavoľnej vievelebe

Smrť i život majä v sebe.

Ot ho vedie, človek kráča,

Šírku raja mu roztáča.

Na lúčině pažitině,

V cedrolesnej to čistině

Praboh mihom dau rozkazy –

A vtač, zvery, zemoplazy

Pár za párom idú k němu,

A k človeku viesilnemu.

Vidia tvory svojho pána,

A on Stvorca Prabožiana;

I tvory Ho blízko čujú

A človeku sa divujú.

Človek mená všetkým dáva,

Všetko tvorstvo ho poznáva..



Orly z cedrow letmolinú,

Lew i túr sa k němu vinú.

Všetky tvory sa už jeho

Sebe nemá podobnjeho. –

Vsebesloviu Praboh večný

Ako Otec všesrdečný:

„Nie je dobre byť človeku

Samotnjemu nedoleku,

Sliečim jemu pomoc milú,

Z něhovzatú k němu bylú.“ –

V chladě paliem a jabloní,

V mäkotrávy silovoní,

Nad potokom šumojokom

Usnuw človek bohozrokom –

Nad ním kríky šum kolíše,

Ruža – ľalia krásu dýše…

V tuoni Ducha človek sníva

Ot a Syn sa naňho díva..



A Ot Praboh zase rojí

Z kosti tělodušu snojí..

Vyňau rebro nedoleku,

Odo srdca pračloveku –

Bok mu ťelom doceluje,

Z rebra ženu mu sličuje. –

Diw divúci či to sníva,

Či sa na zjaw človek díva?

Pri ňom žena v mladokráse,

V údow blesku javostase.

Lalia – ruža, zora z muža,

Jeho tuoňa oživená,

Duša z duše zpostavená;

Z jeho kosti, z jeho tela

Jemu podobná docela –

Ale ženská děvokrása

Ľúbovzorně usmievá sa. –

Vstawši riekou zveličený

V rodoradosť uněsený:

„To mužica z muža vzatá,

Z kosti těla muojho zdatá!

Človek bude jedno tělo

Muž a žena na celcelo;

Z otca, matky sa vyrojí

A s malženou stále spojí,

Dvaja budú v jedno tělo.“ –

Teraz tvorstvo docelelo..



Človek ruka v ruke stojí

Muž a žena večně svojí;

A Ot – Praboh blahoslaví,

Prakňaz večný sobáš – praví:

Ploďte, množte sa na zemi

A vládnite tvormi všiemi

V mori, vzduchu, i pevnině

A v rajow božích výšině.

Zem si šírú podmaňujte,

Všetky živoky pästujte,

Raje božie rozširujte. –



Oba čleka, muž a žena

Slovom bozským uvierena

Pod nohamá Stvorca Boha –

S nimá more, zem, obloha

Jednosvornú vďaku vzdali,

Blahoslawmo zaplesali.

A Ot – Praboh odpočinuw –

Svätoduchom svety svinuw

V lúbosrdce svojho Syna,

Spolutvorcu Hospodina..

Vekomíry slavuvali,

Duchy nebies spewpejali:

Svatý, svatý, svatý večný,

Všetvorimný nekonečný,

Praboh vekomírmi živý,

Na vše tvory pamätlivý –

Slovom tvojím všetko stojí,

Nebo zem i prepasť nojí –

Sväsvätosvätý, tvorimný,

Jeden Buoh nepostižimný! –



 


Samo Bohdan Hroboň - Slovopieseň - 3.časť



Zalkaj duch boží v prazemi

Zalkaj nado tvormi všiemi!

Bo had ujeu srdce Živy,

Zviedou čleka hado lstivý.

Praodbojný ten zlorúch,

Nebosveta prapadúch. –

A človek vedobozstvo zjeu,

A v sudbe samovedy zmreu;

Vedou pripodobněn Bohu

A neposlúchou Rarohu,

S ním v odbožnú prepasť norí,

Sebä žerúc vo tme horí.



Prekliau Tvorca tvory i zem,

A zakliatbiu je v prabezděm.

Rod za rodom v kliatbu rinie,

Svet i človek hynom hynie.

Ale zalkau Duch Praboha,

Duch Otca Syna viemoha;

A Preboh bohow bohovow,

A vieslow vekow vekovow

A stvorca svetow svetovow

Umieniu si na zem stúpiť

A človectvo si vykúpiť,

V ľudskej duši, v ľudskom těle,

V duchu bozskom vjednocele.



Čo umieniu dokoná,

Svätoduch ho v zemi ždá.

Bohovestí v Set i v Sem,

Ukrýva sa v černizem.

Prekliau nešvaru Chámovu,

Něhau krásu Jáfetovu

Samobožnú viesvetovú.



Národ zemský si vzděláva,

Svätozákonom trestáva

A prorockým slovom těší,

Že mu bohovít prispeší..

I prispešiu z vysokosti.

Prišieu v hodinu plnosti.

Prazem číra neprekliata

Vzala Duchu Bohodata.

Zo zemruže kvitmokvitá,

Z hviezdy rannej slnmosvitá –

Zvieroděvy Abramovej,

Z carosemie Dávidovej,

Z prepokory pracovitej,

Z díewky zemskej zákonitej

Všediwdivow Bohovek,

Bohobystý pračlovek

Vyšieu pracuwať na zemi,

I vlásť nado tvormi všiemi.

Orie, pasie, remesluje,

Zákon číta i splňuje;

Rodu svojmu službu slúži,

Srdcom Vesmier spasiť túži! –



A keď pannomuž ten svatý

Ako prorok bohoslatý

Dau pokrstiť sa v Jordáně –

Keď sa Janom vody slialy

Na velebnú hlavu Páně –

Vyšieu človek dokonály

Novostvorný vekostály;

Nebá sa mu rozjavili,

Duch – holuba vyvietili –

A Duch – holub naň sa vinuw,

V ňom na veky odpočinuw.



A Ot – Praboh sám zo seba

Slovo hlási z neboneba:

„Toto je muoj syno milý

V ktorom sa mně zalúbilo.“ –

Vstau pračlovek bohosilý,

Bozstvo sa v ňom roztúrilo.

Vyšieu ako víťaz toriť,

Vraha zahnať, divotvoriť.

Slovom učí, uzdravuje,

Slovom Otca preslavuje.

Zem i more ho poslúša,

Slovom smrť i peklo rúša –



A dá sa za väzňa ľudu,

Poddá zlostníkow odsudu –

Ako baránka němiju

Za hriech sveta ho zabijú –

Na kríži Preboh večitý,

Na kríži visí pribitý;

Z čista těla krú vylieva,

Svet zakliaty prestvorieva;

V každej kruopke všemír seje,

Zo všesrdca krú sa leje…

V tuoni smrti svetotvorí

Sedem svätých slow hovorí…



Prvým slovom svet milosti

Zajasau sa v těmozlosti. –

Druhým rajrajow obloha

Tvorí sa dušam Preboha..

A tretím lásky pevnina

Marijanowská rodina.

Štvrtým sebä vslnotvorí,

Nesmier vekow bohosvorí –

Otec slnce, lúnu zhasiu,

A syn novuo nebo jasiu

Skrytý Otcu v hlbokosti,

V peklobuoli v pratěmnosti.

Piatym z mora a pravody

Výžížňuje duchow rody. –

Šiestym sebä dokonáva,

Všečloveka tak sozdáva –

Siedmym v Bohu odpočinuw

V srdce Otca svety svinuw –



A on v srdci zemie sníva,

V tuoni raje odpočíva.

Dušu položiu i vzau

Živoj z hrobu smrti vstau.

Do prapekla k duchôm stúpiu,

Vraha potreu, svet vykúpiu,

V slavotěle zasijau…

Človek vekojunmo živý,

Kliatbosvety prestvorivý

V bohocársky prestol vsiau! –

Pred ním sedem duchow horí,

Carokňazow sbor sa korí..

Ako Otca tak i Syna

Slavoslavia Hospodina…



Preboh tvorca včlovečený,

V pannotělo oblečený,

V praobetu Otcu zbitý,

Život v život peremritý,

Vekojonmi slavovitý!

Shliadni na zem svoju biednu,

Ovdovelú samojednu!

Vzbuduj slovom Všesloväna,

Nowčloveka prestvorena..

Hrudu zeme Pane z neba!

Pra – Adama sám zo seba

Z tělakrevi novostvoruj,

Duchom svätým ho prezoruj –

By všečlovek dokonály

V Bohu povstau vekostály.

Tak všecirkew z tvojho těla,

Jedno s Tebou do celcela

Bude mať i krajna nám!



Sväť hej Slovän! slavochrám. –

V prosrieď pevniny Ewropy

Posväť Tatjer horostropy

Vekoslovu Prabohovu,

Svojisvojmu Opatrúnu

Prvbozskjemu Bohojúnu.

Z Tatry celej svätochrám

Daj vyrúbať Bože nám!

A príď si Tatjer otčinu

Vziať za večitú dědinu,

Hájiť Slovenskú, rodinu.



Príď nás Pane! usporadiť

Proti duchôm zlým ohradiť,

Ktorí vzduch i more búria

A na zemi besmotúria.

Príď nás Pane! usporadiť,

Proti duchôm zlým ohradiť. –

Žije rozum bez rozumu

Bezo tvojho, Bože! umu.

Lesť a pýcha v mysli hrajú,

Duše temnia, zabíjajú –

Mysli žijú, duchow bijú –

Tělá puchokvetmo hnijú –

Stroje rastú, ľudstvo žerú,

Užerníkow besi berú.

Žije voľnosť bez svobody

A hriech otročí národy –

Bo svobody niet bez Syna

Prabozskjeho svobodina..

Česť a osoh vojnodějú,

Krú človekow božôm lejú.

Znikla mravnosť všeroděna,

Všadě velí kurvožena,

Svetodějna krvou spitá,

V blesky módy smilně zvitá…

Či tak diať sa má na zemi,

Vykúpenej bohozděmi?! –



Cirkew riadna v maloverí

Svet nekára a nemerí,

V číry vozduch voznesená,

S rodom zemským nesverená

Bez národu a rodiny

Slaví časy a hodiny;

Vo svätých sa oslavuje

A zverbesom posluhuje –

V zajatí od synow sveta

Nemá jari ani leta;

S vtačou po pod nebo žije

A koreňom v zemi hnije –

Ale duch jej krásu zbaví

Svätovládu vnovoslaví! –



Cirkew voľná – zem rozrytá,

Mysľovierou červovitá,

Hněvom draka navštívená,

Besozvermí zotročená –

Na pomorí pošliapaná,

Kupcom duší zapredaná –

Červom po zemi sa plazí

V sbore svätých nevíťazí –

Z hĺbin zeme k Pánu volá

Len On sám jej vrahow zdolá!

On sám nad ňou v nebi bděje,

Chystá viere slavoděje! –



Cirkew z vlasti vyděděná,

Lži – prorokom zhanobená,

Nedospelá v Duchu Syna

Ale verná mu rodina,

S matkou v púšti vychovaná,

V riekach božích okúpaná –

Shliadni Otče! na jej děti,

Pravoztočnú mať – osvieti!

Matka nebies Prabohdana,

Matka Petra, Pavla, Jana,

Svätrojičná Bohopanna!

Kedy budeš vlásť na zemi,

Ako slavieš v nebosiemi?!

Kedy vyndeš na mesiaci

Ako carevná stojaci..

Bohoslnom prioděná,

Zvezdoslavou ovenčená –

Kedy vyndeš Matka Sláva?

Všaký človek ťa vyždáva,

Z moromora i z horhory

I zo zeme všetky tvory..

Kedy vyndeš Matka Sláva?

Slovän rozkaz očakáva…

Odozveriť sa na zemi

A vlásť besozvermi všiemi.

Biedny Slovän nedoslaný,

Slovom božím nedozdaný,

I tys eště baran divý

Všenesvorný, nemyslivý..

K voli dráku a potvore

Kalíš svoje duchomore, –

Vlastnie děti koleš rohý

Slovän zemský preubohý!…

Daj znamenia Matka Sláva,

Že deň človekow nastáva!

Nedočlovek, nedoslovec

Buď tej matke zverolovec. –

Proti zverom začni vojnu

Svetomírnu bohobojnú!

Vieholub sa ti vysloví,

Orol kaně, supy zloví –

Duchotúr a baran boží

Saně skolí, tigry zloží. –

A holúbok zahrtúka,

Blahomír ti zaslavúta.

Ty sa v Bohu dosloveníš,

Na človeka sa premeníš. –

Barko na horách ti vspeje,

Holub v duši sa usmeje..

Daj znamenia Matka Sláva,

Že deň Syna už nastáva!

Deň všecirkve na Sioně

Slovozemskej horhoroně. –



Daj znamenia Slovänovi

Proti Cirkve vševrahovi.. –

Neboj sa biedny Sloviačik,

V zemi zarytý črviačik! –

Slovochlebom sa vytáliš

Duchom v ducha sa rozpáliš..

Neboj sa Slovän Tatriansky!

S tebou velrod je Slaviansky,

S tebou vernye Christorody,

S tebou Jenžiš Buoh svobody!

Christojenžiš Buoh nad bohý

Svantovít je svetlorohý!

On svoj národ ochraňuje

Dňom i nocou zaň bojuje.

Prebohtvorca včlovečený

Z praoblohy poroděný,

Slovovíťaz kraľujúci,

V krevorúchu zorujúci

Na belkoni túri v boje,

Za ním beloskvúce voje!

On ti Davortúrom bude,

Proti smilnej praobludě,

A jej dějow dalijovi

Proti Satan – človekovi.

On mu vojsko jeho zkazí,

Slovomečom ho porazí –

A s potvorou v peklo vnorí –

I Satan – ducha zatvorí..

Bude cárstvuvať na zemi

Nado národami všiemi. –

A keď Vesmier v hněve zborí,

V prejazornuo Sytno vmorí –

Dětom novuo nebo i zem

Mihom zavesí v slavoděm.

Zas vesmiery mu splesajú,

Sbory duchow slávu vzdajú:

Svatý, svatý, svatý tvorca!

Slavný všesatanstva borca, –

Osláviu si sa na zemi –

Slavoslavnieš v novozděmi,

Preslavíš sa v prapeklemi –

Sväsvätosvätý Božimný,

Jeden Buoh nepostižimný!