Samo Bohdan Hroboň - Prietaj



Na troch vrchoch zlatý kríž,

na doline skala,

na tej skale ruža-kvet,

nad tým krížom hviezda-svet,

krajna svetovala.


Svetovala krajna,

svetovala tajna,

takej viac nebude,

kým svet mrakom bude.


Svetovala krajna

od kraja do kraja,

od pramati Tatry,

do otca Dunaja.


Zoružila sa horami,

prepásala sa riekami,

z zlata poľa chlebovala,

z javor-husieľ spevovala,

rozturela sa v junákach,

zhviezdokrasnela v devojnach,

zrajkvetela dietočkami,

zosvätela starotcami,

v zele-hájach sa modlila,

po rajhradoch medy pila.


Zablyslo sa nebo,

zahrmelo slovo,

pokorstvuje krajna,

pokorstvuje tajna,

v svätohlahole plesá,

čuje raj-nebesá.


Svätila sa Nitra,

večná zora svitla,

na vrch-kríži hviezda

divne sa zjasala,

na dol-skale ruža

tajne prekvitala.


Narodil sa z vody

národ syn slobody,

zatriasol vrahami,

svätil sa vojnami.


Vládla ruka krajnou,

vládla, Bože, tajnou.

Na pramati Tatru

rozsvietila vatru

slavovať rodami.


Zablyslo sa nebo

od priemraka čierna,

skliatbilo sa slovo,

i rodina verná.


Prepadla sa krajna,

pokryla sa tajna

mrakami, mrakami.

Len tri hroby nad ňou smútia,

a tri hroby sa kormútia

vekami, vekami.


Nebudú tie hory nad matičkou smútiť,

nebude svet svetov mrakom sa kormútiť,

bo v mraku nad krížom hviezda sa zjasnieva

a zo tvrdej skaly ruža prekvitnieva.