Ján Botto
*27. január 1829, Vyšný Skálnik † 28. apríl 1881, Banská Bystrica Ján Botto, pseudonym Janko Maginhradský básnik, najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. ŽivotopisNarodil sa v roľníckej rodine otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn vo Vyšnom Skálniku na Gemeri. Matka mu zomrela, keď mal ešte len trinásť rokov. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku. Po absolvovaní gymnázia v Ožďanoch študoval v rokoch 1843 - 1847 na lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentských spolkov (Ústav reči a literatúry československej, Jednota mládeže slovenskej). Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie). Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúdal už vyhranenejšiu podobu zásluhou jeho vedúcich predstaviteľov – Kráľ, Sládkovič, Chalupka. Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili, bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézii a jeho zameranie na básnické skladby, no básnicky sa začal prejavovať už v Levoči. Táto spoločnosť vydala roku 1840 výber zo svojej poézie v almanachu Jitřenka. Takmer okamžite bol almanach zakázaný, kvôli slovanskému charakteru básní, maďarskou tlačou. Výsledkom tejto udalosti bol zákaz slovenských spoločností na všetkých vyšších školách okrem Bratislavy, Levoče a Banskej Štiavnice. V roku 1843 pozbavil bratislavský cirkevný konvent Ľudovíta Štúra námestníctva profesora Katedry reči a literatúry československej. Na protest opustilo bratislavské lýceum dvadsať študentov. Trinásti odišli do Levoče, lebo tamojšie lýceum bolo prakticky v slovenských rukách. So študentmi z Bratislavy odišiel aj Štúrov spolupracovník Ján Francisci. Francisci oduševnil mládež za novú spisovnú slovenčinu, za ľudovú poéziu, viedol ju k zapisovaniu ľudových piesní, povestí a obyčají, zakladal spolky miernosti, usporiadal celý rad divadelných predstavení v súkromnom byte. Levoča sa stala načas centrum národného hnutia mladeže. Po tri roky bol iniciátorom hojnej vlasteneckej činnosti a neprestával v nej ani keď roku 1847 odišiel študovať právo do Prešova. Práve na poézii – Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa i Jána Bottu – vidieť, aký význam pre našu literatúru mali tieto združenia mládeže. V tejto poézii naša literárna romantika vrcholí. V prostredí, kde sa literatúra stala takrečeno denným chlebom, nemohol talent zaniknúť. Štúrovská filozofia usilovala sa byť filozofiou života. O život šlo tomuto novému a mladému pokoleniu. O plodné trvanie života. Chceli ho kriesiť a udržiavať, v ňom videli zmysel všetkých svojich úsilí. Štúrovci sa venovali najmä zbieraniu ľudových rozprávok, zvykov a porekadiel, nazhromaždili ich celé rukopisné zväzky. Roku 1844 preniesli ich z Bratislavy do Levoče a pokračovali v ich rozmnožovaní. Ján Francisci vydal tam z nich knižný výber (1845). Vnímali ich ako „duchovné pomníky a pamiatky z dávnej minulosti Slovákov“, boli presvedčení, že s nich „ako z najčistejšieho prameňa budú čerpať bájeslovci, jazykospytci, učitelia mravov, umelci, áno i dejepisci“. Ich častý obraz zakliatej krajiny stal sa im obrazom Slovenska a oni brali na seba úlohu jeho odklínačov. Ján Francisci mal na Bottu veľký vplyv, ktorý okrem iného zbieral s Pavlom Dobšinským slovenské ľudové piesne a rozprávky. Botto taktiež začal zbierať ľudovú slovesnosť, čo sa odzrkadlilo v jeho tvorbe. Jeho zbierka povestí vyšla u Pavla Dobšinského a A. H. Škultétyho Slovenské povesti. Predstavitelia cirkvi, udržujúcej lýceum, kládli predovšetkým dôraz na náboženskú výchovu. Nie div, že filozofické princípy Heglovej filozofie, Štúrom svojrázne využité, v tomto prostredí dostali mysticko-náboženské podfarbenie. Levočská mládež bola uchvátená vierou v pokrok, ktorý si predstavovala ako víťazstvo najvyššieho dobra a spravodlivosti bez ohľadu na materiálne podmienky takého víťazstva. Pre ňu, a najmä pre mladého Bottu, sa Heglov „svetový duch“ má prejaviť v slovenskom ľude. V ňom si má vyvoliť mládenca čistého srdca, ktorý premôže všetky temné sily útlaku a bezprávia. Predobraz tohto „svetského víťaza“ nachádzal v ľudových rozprávkach, v ktorých dobro víťazí nad zlom. Aj po posilnení Spoločnosti bratislavskými študentmi bolo jej postavenie neisté, kým ju roku 1845 definitívne nezakázali. Mladý Botto sa už ako šestnásťročný člen Jednoty mládeže slovenskej zriekol pitia a fajčenia. Takéto združenia boli aj v iných mestách a všetky sa združili do Jednoty mládeže slovenskej pod vedením Francisciho až do revolučnej jari roku 1848, kedy zanikla. V roku 1846 sa zúčastnil na založení rukopisného časopisu levočských študentov Holubica s prílohou Sokol. 
Po štúdiu v Levoči sa Botto rozhodol pre vtedy menej typické zamestnanie, inžinier-zememerač. Štúdium začal v Pešti roku 1847 a zapísal sa na techniku. Za revolučných okolností pohotovo preložil báseň Nemzeti dal (Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Báseň mala veľký úspech a šírila sa odpismi, kým ju nezhabala polícia. Ale prekladateľa nenašli, odišiel na čas do svojho rodiska. Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Oždian a Husinej. Počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“, ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Pokračuje v letnom semestri 1851, skladá rigorózne skúšky a oprávnene získava titul. V roku 1853 ho na poriadnu zmluvu prijíma zememeračský podnikateľ František Filo na práce v Turci. Botto sa zabýval v Martine do skončenia prác roku 1854. Potom nasleduje dlhý čas nezamestnanosti. Tento čas pôsobí na Bottu veľmi zle, a preto Botto 1855 „uteká“ k inžinierovi Bauerovi ku Zvolenu. Tu býva do júla a od prvého augusta 1856 pracuje u Jána Luptáka do roku 1858. Botto chcel dostať zamestnanie pri správe baní, lesov a majetku v Banskej Štiavnici, ale neúspešne. Znovu býva v Martine až do roku 1860. Začiatkom roku preberá v Banskej Bystrici samostatné komasačné práce katastrov a obcí Počúvadlo, Dekýš, Vysoká, Banský Studenec, Žakýl a Teplá v okolí Banskej Štiavnice. Od prvého mája tu býva a stretáva svojho dávneho kamaráta a spolužiaka z Levoče Pavla Dobšinského, ktorý je profesorom na štiavnickom lýceu. Dvaja horliví členovia levočskej Jednoty sa po rokoch srdečnej korešpondencie opäť stretávajú. Pavol Dobšinský začal vydávať časopis Sokol. Ale na sklamanie oboch priateľov Pavol Dobšinský po dvoch školských rokoch odchádza na chudobnú faru. Botto sa neoženil, tak po štúrovsky „v službe ducha“ venoval svojmu Slovensku svoj mládenecký zápal i mužnú hĺbku lásky. Žil tichým životom básnika, ktorý reagoval len na významné národné udalosti príležitostnými básňami, udržujúc zápal a vieru štúrovskej generácie i v ťažkých sedemdesiatych rokoch. V jeho byte v Banskej Bystrici sa schádzala študujúca mládež a básnik v nej ožíval záujem o slovenskú literatúru, keďže na gymnáziách už nebola slovenčina pripustená ani ako nepovinný predmet. Botto 10. júla 1861 posiela už hotovú Smrť Jánošíkovu Jozefovi Viktorínovi do druhého ročníka almanachu Lipa, kde v roku 1862 táto báseň po prvý raz vyšla. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní a ku konci roku 1870 sa usadzuje natrvalo v Banskej Štiavnici. Rok pred smrťou (†1881) zozbieral básnik skoro všetky svoje diela do Spevov, ktoré pod názvom Spevy Jána Bottu (1880) vyšli v Prahe ako prvý zväzok Knihovny československej. Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Stretol sa aj s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Celý život sledoval pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich, bol sústavne literárne činný. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Tvorba
Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty mládeže slovenskej a tu sa ukázalo Bottovo nadanie, keď prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie. Do časopisov prispieval pod pseudonymom Janko Maginhradský. Tento pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho ideovo-umeleckému programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty mládeže slovenskej. Medzi svojimi druhmi sa vyznačil ako najplodnejší a najnadanejší. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie), neskôr prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Ján Botto sa považuje za básnika, ktorého tvorba od počiatku vyniká pozoruhodným stupňom básnickej zrelosti a osobitosti výrazu, predpovedajúcej básnika s vyprofilovaným, charakteristickým autorským rukopisom. Svetozár Hurban Vajanský v tejto súvislosti priamo píše: „U Bottu nebolo žiadnych periód vývinu: on bol hneď s prvou svojou tvorbou dokonalý, zakončený a vyvinutý.“ Základné znaky Bottovej poézie – alegorickosť, baladickosť a elegizmus – odrážajú už jeho prvotiny z levočského obdobia, zaznamenané v rukopisných časopisoch (Život, Holubica, Považie) a Pamätniciach najlepších prác. O kladnom prijatí a vysokom hodnotení vrstovníkmi aj súčasníkmi už v tomto období svedčia viaceré ocenenia: skladba Svetský víťaz získala druhú cenu za najlepšiu študentskú prácu na súbehu spolku Tatrín 16. 11. 1846, 10. 1. 1847 bola báseň Povesti slovenské na všeobecnom zasadnutí Jednoty mládeže slovenskej vyhlásená za najlepšiu študentskú prácu. Vďaka jedinečnej tvorivej metóde, v ktorej autor invenčne zužitkoval základné folklórne žánre - pieseň, baladu a rozprávku, bol už pre svoju generáciu básnikom „najhlbšie vyslovujúcim porevolučné sklamanie“ - nie však dezilúziou z reality či rezignáciou, ale vierou v príchod „zlatého dňa spasenia“ (Povesť bez konca). Víziu nového sveta postavil Botto na fantastických motívoch čarovných rozprávok, najmä motívoch zakliatia a odklínania, ktoré sú kľúčom k interpretácii jeho alegorických obrazov. Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru, zvýrazňoval v nich predovšetkým tragické životné pocity. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Jeho poézia dôsledne využívala melodiku ľudovej poézie. Ukázala na nové možnosti básnického zobrazenia skutočnosti oživovaním ľudovej tradície a vystihnutím národného koloritu. Ľudová rozprávka bola mu alegóriou prítomnosti, a preto formou rozprávky prijal ako kompozičný základ svojej básnickej tvorby. Ľudová rozprávka skrývala v sebe i tajomstvo budúcnosti – z ľudu vyjde víťaz nad zlými mocnosťami. Botto uveril v génia ľudu. Celé Slovensko sa mu javilo ako zakliata začarovaná krajina, ktorú treba zbaviť kliatby. O zakliatí hovorí výslovne v básni Obraz Slovenska. Táto krajina bola zakliata pre nevraživosť bratov, ktorí sa svárili o berlu, o vládu nad dedičstvom. Štúrovská mládež po prvý raz prelomila moc kliatby – začala nový život. Bottovi nešlo len o odkliatie Slovenska spod moci druhého národa, ale aj spod moci zlata. V tomto zmysle zložil dlhu alegóriu Poklad Tatier, v ktorej hovorí, že „zlato peklu v hrtan duše hádže“. Symbolikou, prevzatou z ľudových rozprávok, Botto ustavične naznačoval, že treba bojovať proti silám zla, lebo len ich úplným zničením nastane vyslobodenie zo zaklatia. Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote, na Memorandum (Ohlas na „Hlas z Martina“, 6. lipeň 1861), Maticu slovenskú (4. august 1863), Slovanský zjazd v Moskve (K hodom Slávy), založenie Kníhtlačiarského účastinárskeho spolku (12 január 1870), zatvorenie revúckeho gymnázia (Vrahom). Botto vzdava hold významným osobnostiam národnej kultúry najmä Kollárovi (Nad mohylou J. Kollára) a Sládkovičovi (Dumka na blahú pamäť Sládkovičovú, Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy). Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej (A. Mickiewicz, A. S. Chomiakov) a maďarskej poézie (S. Petöffi). 
Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošíkova, komponovanou metódou kontrastu. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. V básni spieva ľud sám o svojom hrdinovi. Ale tento spev je v ostrom protiklade s jeho nositeľom, s neschopnosťou vzbúriť sa, isť za Jánošíkom. A v tom je vnútorné napätie celej skladby, jej tragický podtón, ktorý Botto v poslednom speve zmierňuje svojím vyznaním o oživení Jánošíkovho ducha v ľude a jeho víťazstve. Smrť Jánošíkova sa skladá z deviatich spevov, z ktorých každý je relatívne samostatným celkom a každý z iného zorného uhla zobrazuje hrdinu. Najprv je to retrospektívny pohľad na Jánošíka a jeho družinu, potom obraz jeho zlapania, reflexie okolia a jeho hrdinstve, opis väzenského prostredia, Jánošíkove meditácie o vlastnom osude, obraz popravy, alegorické „videnia“ Jánošíkovej smrti a výjavy alegorických bytostí v nadskutočnom svete. Jednotlivé situácie z posledných chvíľ Jánošíkovho života Botto vedome komponuje tak, aby zvýraznil konflikt medzi slobodou a bezprávím, no zároveň dal najavo, že sloboda je tou najvyššou devízou a hodnotou. "No príde a prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,
no príde a prísť musí ten voľný deň súdu-
a na stôl si zasadne pravda môjho ľudu!"
Od tých čias, ako Smrť Jánošíkova vyšla po prvý raz v almanachu Lipa (1862), nebolo generácie, ktorá by nebola nadšená krásou a silou tejto skladby. Ona podnietila znovu a znovu boj proti národnému i sociálnemu útlaku a vyzdvihla postavu ľudového hrdinu Jánošíkaviac ako ktorékoľvek iné literárne dielo. To sa prejavilo i v tom, že po Bottovej básni Smrť Jánošíkovovej vznikali nové a nové spracovania tejto témy v podobe románov, drám a opery. V národnooslobodzovacom a súčasne i triednom boji nášho národa Smrť Jánošíkova podobné ako Chalupkova báseň Mor Ho! mala veľmi závažnú úlohu. Pôsobila na široké vrstvy priamo svojou umeleckou presvedčivosťou. Porevolučné chmúrne päťdesiate roky dali vzniknúť ešte viacerým básňam Bottovým, ktoré potom zaradil do Spevov. I v nich užíval ešte alegórie , aby vyjadril svoju vieru v príchodu nového veke, keď sa ľud prebudí k povedomiu svojej vlastnej sily. Taký je zmysel Žiaľby Svätobojove, zveršovanej povesti Báj Maginhradu, dramatickej a vešteckej básne Krížne cesty a taktiež prorocky zameraných básní ako je Znamä a Povesť bez konca. Roku 1849 zveršoval povesť o zakliatych rytierov na vrchu Maginhrade, čnejúcom nad jeho rodiskom. Rytieri pijú z kalicha neubúdajúcu krv. Až sa kalich raz vyprázdni, „zakliate sa vojsko schytí i vytiahne von do poľa“ – za novými nádejami. Ostatná Bottova tvorba, okrem niekoľkých veršovaných povestí, je príležitostná a spája sa s národne buditeľskými prejavmi. Výnimku tvoria tri balady: Žltá ľalia, o porušení manželskej prísahy, Ctibor o bezohľadnom pánovi Beckova, zložená podľa Burgerovej balady Divý poľovník, a Margita a Besná o žiarlivej vdove, ktorá svoju pastorkyňu zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu a sama, pod ťarchou výčitiek pomätená, na tom istom mieste nájde smrť. Z príležitostných básní znie oslava obetavej práce pre národ, povzbudzovanie a veštenie veku slobody. Proti národnostnému útlaku sa Botto prudko ozval v básni Vrahom, narážajúc na zrušenie slovenských gymnázií. V básni Sen Babylonov varoval vládnucu vrstvu, že sa jej stavbu zrúti a pochová ju pod svojimi ruinami. Podobne vyznieva aj jeho epigramy Iskrice. 
Spevy – básnická zbierka Jána Bottu vyšla v roku 1880 ako prvý zväzok Knihovny česko-slovenskej pod názvom Spevy Jána Botto. Vznik jedinej zbierky básnika, ktorý bol už od svojich prvotín považovaný za sľubného a rešpektovaného autora, nebol jednoduchý. Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia začal Botto spisovať svoju doterajšiu tvorbu do zošita nazvaného Sobrané spevy Jána Bottu 1873. Prerábal staršie básne, vpisoval nové, usporadúval ich. Neskôr, v roku 1879, vznikol druhý obdobný rukopis, Spevy Jána Bottu 1879, ktorý sa stal priamou rukopisnou predlohou publikovanej zbierky. Botto do nej nezahrnul niektoré svoje prvotiny ani skladbu Čachtická pani, na ktorej aktuálne pracoval. Básne usporiadal do štyroch celkov: prvý obsahuje básnickú skladbu Smrť Jánošíkova, druhý baladicko-povesťové básne (Znamä, Povesť bez konca, Krížne cesty, Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Žltá ľalia, Margita a Besná, Na brehu Rimavy a i.), tretí tvorí vlastenecká poézia (napr. Nad mohylou J. Kollára, Ohlas na „Hlas z Martina“, Na blahú pamäť Sládkovičovi) a posledný celok lyrické básne alegorické (Na dolinu rimavskú, Husiarka a i.), vlastenecké (Piesne vojenské, Pochod, Ohlas ukrajinskej dumky...), príležitostné a iné (napr. Novoročná, Do pamätníkov, Kar zajačí, Prvý sen). Podnetom na zostavenie zbierky bola výzva Rudolfa Pokorného, ktorý Bottovi 5. septembra 1879 navrhol vydať knihu básní v Prahe. V liste z 15. januára 1880 ho informoval o tom, že zbierka môže vyjsť ako prvý zväzok novovzniknutej Knihovny česko-slovenskej, a urýchlene ho žiadal o zaslanie rukopisu spolu so životopisom a fotografiou. V nasledujúcom liste z 23. januára 1880 mu oznámil, že korektúry urobí Jaroslav Vlček. Botto rukopis odoslal 1. februára 1880 a po viacerých konzultáciách s Vlčkom (pričom treba poznamenať, že básnik ani korektor vzájomne nerešpektovali všetky svoje pripomienky a požiadavky) vyšla zbierka začiatkom mája 1880. Ešte v ten istý mesiac začala vychádzať na pokračovanie Vajanského obšírna recenzia zbierky v Národných novinách a ďalšie ohlasy na seba nenechali dlho čakať (Pozor, Včela česká, Orol). Vrcholom kladného prijatia Spevov zo strany čitateľskej i odbornej verejnosti bolo ich ocenenie vavrínovým vencom uznania celého národa na martinskom zhromaždení Živeny v auguste 1880. Spevy Jána Botto z roku 1880, boli len autorovým výberom z omnoho bohatšej tvorby. Súborné dielo, obsahujúce i rukopisnú pozostalosť Bottovu, vyšlo zásluhou dr. Jána Martáka až roku 1955. Spevy Jána Botto pozitívne hodnotili nielen básnikovi súčasníci, ale aj literárna historiografia. Milan Pišút v doslove k vydaniu zbierky z roku 1962 napísal: „Bottove Spevy i po zhodnotení Vajanského, Vlčka, Krčméryho, Martáka a Kochola majú ešte mnohé neodkryté básnické hodnoty, len jemu vlastné. Je isté, že Botto vyvrcholil a zavŕšil tú na ľudovosti založenú revolučne romantickú líniu slovenskej poézie, ktorú nastolil predovšetkým Janko Kráľ. Bottova Smrť Jánošíkova, je nielen korunou jeho diela, ale i syntézou, ideovým a umeleckým zhrnutím štúrovskej poézie tohto typu.“ Odhliadnuc od terminológie, ktorá je dnes prekonaná, ako aj od prednostného vyzdvihovania skladby Smrť Jánošíkova na úkor iných, najmä baladických básní, možno s takýmto hodnotením iba súhlasiť. Jeho dielo, hlboko zakotvené v poézii ľudu, pôsobí podmanivo a sviežo pre svoj nevysloviteľný národný a ľudový pôvab. DieloPiesne a povesti - vyšli roku 1955 pod názvom Poézia mladosti
Spevy (1880)
Snenie - z pozostalosti básnikovej
Zdroj: Encyklopédia slovenských spisovateľov 1. zväzok - vyd. Obzor, Bratislava 1984 Ján Botto: Spevy - Slovenské vyd. krásnej literatúry, Bratislava 1962 Zlatý fond slovenskej literatúry: Ján Botto: Poézia - vyd. Tatran, Bratislava 1975 www.osobnosti.sk www.sk.wikipedia.org www.zlatyfond.sme.sk | ||||||