Andrej Sládkovič - Svornosť
Ticho je u nás; hej, mŕtvo ticho:
Že mŕtvo? ba žijú telá!
Ale hýbavosť, duša života,
nevieme, kde sa podela:
Svorno je u nás, ako keď mŕtvi
ku mŕtvym svojim poľahnú,
čo jedni k druhým dakedy sotvy
v bratskom sa bozku už nahnú.
Ticho je u nás; od riek ku horám
posteľ ohromná sa stlaje,
rieky v pokoji tečú ku morám,
háj s horou tíško si vlaje:
utíchli žiale, aj spravodlivá
žaloba stránky nedelí;
Slovensko svorno si odpočíva
na sedmispáčov posteli.
Ticho je u nás; veď stíchli búre,
Slovensko drieme v pokoji,
rozbroja ostrožravé pazúre
zatupli v samom rozbroji:
niet slov závisti, zášti, sočenia,
písmeny značenej jedom,
studený pohľad vzájom si menia
sused so svojím susedom.
Ticho je u nás; hádam čušíme
pod bičom prísnych osudov,
hádam vystúpiť len sa bojíme
pred duchom, tým sudcom bludov:
len v spodnej, hádam, srdca temnici
dujú kameň zlostné boje
a škripia ticho: – ale v ulici,
v knihách – no všade, ticho je!
Oj keby radšej surmy hlásili,
rana za ranu padala,
že by zsinela sila zo sily,
víťazom znela pochvala!
Asnáď úprimné potom zmierenie
prišlo by za statočný boj:
vraj, len z víťazstva koreňa ženie
haluz palmy svätý pokoj!
Ale nie, Bože! nie ohňa cesty,
nie nástroj tvrdej oceli,
nedaj moc zvade a právo pästi –
jedni padnúť by museli:
zväzok veľkého kráľa Moravy
buďmež’ od čiastky do čiastky,
tak veď nás k jasným výšinám slávy
svätou cestou svätej lásky!
Ale ďaleko Kanaan lásky,
kde nádej, viera už rodí: –
Bratia! mocné sú šľachetných zväzky:
svornosť nech záveje brodí! –
Potom už či boj, či pokoj: s Bohom!
Nezhynú naše nádeje;
zaviatym slávy dávnej prielohom
svornosť prebrodí záveje!