Zničenie pyšnej ľudskej sebadôvery!

Čomu verí súčasný človek? Hlavne sebe samému, svojim schopnostiam, možnostiam a svojmu rozumu. Je doslova pyšný na to, čo dosiahol vo vede, v technike, v medecíne, vo vzdelaní a v mnohých iných odboroch ľudskej činnosti. Človek jednoducho uveril sám sebe a v seba samého. Sám zo seba si urobil akýsi kult osobnosti a svoje vlastné, ľudské názory považuje za jediné kritérium všetkých vecí. Poznanie Stvoriteľa a jeho Vôle nemá pre neho v reálnom a praktickom živote absolútne nijaký význam.

Všetko, čo súvisí so Stvoriteľom a jeho Vôľou bolo preto, ako niečo nepraktické, odsunuté mimo každodenný život. Stal sa z toho iba určitý druh náboženského folklóru, ktorý sa prejavuje účasťou na pravidelných nedeľných pobožnostiach. Tým je to v podstate aj vybavené a s pocitom určitého splnenia si povinnosti sa potom všetci tí, ktorí sami seba považujú za veriacich, ponoria opäť do reálneho, každodenného a praktického života, na ktorý nemá Vôľa Stvoriteľa absolútne nijaký dosah ani dopad.

Takto jedná väčšina tých, pre ktorých má ešte pojem Boh nejaký význam. Avšak v skutočnosti, v reálnom živote sú úplne rovnakými materialistami a riadia sa úplne rovnakými zásadami, ako tí, pre ktorých pojem Boh neznamená vôbec nič.

Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že ľudia v skutočnosti vôbec neveria v Stvoriteľa a v nevyhnutnosť rešpektovania jeho Vôle, ktorú by mali spoznávať a postupne jej prispôsobovať svoj vlastný, osobný život a zároveň i všetko dianie v celej spoločnosti.

Ako však už bolo viackrát povedané, ľudia veria iba sami sebe, svojmu vlastnému rozumu a svojim vlastným schopnostiam. Tvrdošijne presadzujú iba svoju vlastnú vôľu. Nič na tom nedokáže zmeniť ani skutočnosť, že ich diela kráčajú od jedného kolapsu k druhému a vykazujú neuveriteľne mnoho chýb a nedostatkov, že sú doslova presiaknuté zlom, nemorálnosťou a skazenosťou.

Áno, táto takzvaná civilizácia kráča evidentne od jednej krízy k druhej a svetovými ekonómami je to považované za úplne normálny, prirodzený vývoj. Vo svojej pýche a rozumovej domýšľavosti nechcú vidieť v tomto permanentnom a pravidelnom zlyhávaní zásadnú chybu systému. Ľudia si jednoducho nechcú priznať nevyvrátiteľnú realitu permanentného zlyhávania všetkého, čo je postavené na ich vlastnom rozume, na ich chcení a na ich vôli.

Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi! V tejto jedinej vete spočíva konsolidácia pomerov na našej planéte, čo v praxi znamená, že Vôľa Stvoriteľa by mala byť vedome zohľadňovaná v každom odbore ľudskej činnosti.

Žiaľ, ako však budeme 20. ročným mladíkom, plným viery vo vlastné sily, schopnosti a vo vlastnú šikovnosť márne hovoriť, aby nejazdili rýchlo na motorkách, asi rovnako márne odznievajú v dnešnej dobe takzvaných úspechov modernej civilizácie slová o nevyhnutnosti rešpektovania Vôle Stvoriteľa a to vo všetkých odboroch ľudskej činnosti.

Ale žiaľ, tak ako mnohí z mladíkov, ktorí neuposlúchnu dobre mienenú radu plne pochopia jej význam až vtedy, keď budú, a to v tom lepšom prípade, ležať polámaní v nemocnici, pravdepodobne presne rovnako pochopí toto ľudstvo nevyhnutnosť dodržiavania Vôle Božej až vtedy, keď ho pyšná viera vo vlastné, neobmedzené možnosti doženie až k totálnemu zrúteniu celej tejto takzvanej civilizácie.

A až naozaj dôjde k najhoršiemu, ako je to mimochodom predpovedané v spise s názvom Apokalypsa a ľudské možnosti, ľudská vzdelanosť a ľudské schopnosti nám všetkým až príliš očividne ukážu svoju nedostatočnosť, potom sa v hrôze, v zúfalstve, v biede, v hlade, v zime a v chorobách vyprofilujú na tejto planéte dva druhy ľudí.

Jedni, ktorí upadnú do beznádeje a absolútnej bezvýchodiskovosti a druhí, ktorí v prežívaní všeobecného zúfalstva a nekonečnej ľudskej tragédie nakoniec predsa len nájdu... dôveru v Boha! Dôveru v Boha a v životnú nevyhnutnosť rešpektovania jeho Vôle, pretože im potom, v konečnom dôsledku už naozaj nezostane nič iného, o čo by sa mohli oprieť.

Áno, ľudia odmietli Boha v domnienke, že sami predsa vedia všetko lepšie. Stvoriteľovi však stačí iba trpezlivo počkať, až sa nakoniec celkom zákonite zrúti pyšné dielo ľudí, ktorí sa rozhodli spoliehať iba sami na seba. No a potom, v hrôze, chorobe, zmätku, biede a utrpení začnú ľudia opäť hľadať Stvoriteľa a jeho Vôľu, ktorá pre nich pred tým, keď sa im darilo, nemala absolútne nijakú hodnotu. Vôľu Stvoriteľa, o ktorej ešte teraz, v relatívne plnej sile, nechce nikto s vážnosťou a s reálnym dosahom na zmenu vlastného života nič počuť.

Vari chceme, aby k niečomu takémuto skutočne došlo? Chceme to naozaj dotiahnuť až takto ďaleko? Určite nie! Zabrániť tomu však môžeme jedine hľadaním skutočnej dôvery v Stvoriteľa, prejavujúcej sa snahou o poznanie jeho Vôle, ktorej sa budeme snažiť prispôsobiť svoj život. Nie iba povrchne, ako doposiaľ, v nedeľnom zmysle, ale v skutočnosti, čiže v našom cítení a myslení.

Ak sa totiž v súčasnosti nájde dostatočný počet takýchto ľudí, môže to v mnohom zvrátiť a obmedziť katastrofálne dianie, ku ktorému by inak muselo dôjsť v plnej a neobmedzenej miere.

Ak sa však dostatočný počet takýchto ľudí nenájde, mali by sme už dnes vedieť, že vo chvíľach hrôzy sa stane práve dôvera v Boha tým jediným, čo nás podrží a ukáže nám východiská zo situácií, ktoré sa na prvý pohľad budú zdať beznádejné a neriešiteľné. Keď totiž pyšné ľudské dielo stroskotá, pravá dôvera v Boha sa stane tým jediným, na čom sa bude môcť dať stavať a na čom sa malo stavať už dávno.

M.Š.