Zlatá stredná cesta

To správne je stred. Zlatá stredná cesta. Ľudia však majú tendenciu upadať do rôznych extrémov, ktoré sú škodlivé. A práve v takýchto škodlivých extrémoch sa pohybuje aj ľudské vnímanie mnohých skutočností, súvisiacich s veľkolepým pojmom Boh.

Začnem svedectvom jedného človeka: Keď som si začal v mladosti čítať Bibliu a zistil som, aké ma Stvoriteľ požiadavky na človeka uvedomil som si, že i pri všetkej svojej snahe takým nie som. Prenikol mnou strach a úzkosť. Strach zo zatratenia a z toho, že neprejdem posledným súdom, pretože nebudem dostatočne dobrý.

Vnútorne som zápasil sám so sebou, ale nezriekol som sa viery v Stvoriteľa tak, ako mnohí iní, ktorí túto dilemu poznania vlastnej nedostatočnosti vyriešili navždy a definitívne práve zavrhnutím viery.

Na svojej duchovnej ceste som sa nakoniec stretol s ľuďmi, ktorí zo mňa napokon dokázali sňať toto ťaživé bremeno a ukázali mi, že všetko je úplne inak. Že spasení sme vlastne už boli a to obeťou Ježiša Krista. Že už nič viac nám netreba. Stačí, aby sme iba jednoducho prijali túto obetu a uvedomili si vlastné spasenie.

Človek teda vždy zostáva hriešnym a svojimi silami nemôže nikdy dospieť k spáse. Cesta k spáse vedie jedine cez prijatie obety Krista, ktorá predstavuje akt Lásky Najvyššieho. Toto poznanie ma oslobodilo od ťažoby a úzkosti, ktorú som dovtedy cítil a ja som sa stal slobodným. Slobodným nie zrieknutím sa Stvoriteľa, ale prijatím jeho Lásky.

Toľko zo svedectva jedného človeka. Položme si však teraz zopár otázok: Je tento človek slobodný naozaj a nie iba fiktívne? Nie je jeho domnelé oslobodenie, ktoré získal, iba upadnutím do ďalšieho škodlivého extrému? Neboli náhodou ním pociťované predchádzajúce obavy, strach a úzkosť iba nahradené ďalším extrémom a to mäkkosťou, ba až určitou benevolentnosťou všetko odpúšťajúcej Lásky? Nekonzervuje takéto chápanie Božej Lásky naše chyby a nedostatky, na ktorých odstránení by sme mali intenzívne pracovať?

Vyššie uvedený výklad Lásky Stvoriteľa, ktorý je vlastný väčšine súčasných kresťanských cirkví akoby definitívne negoval, ba dokonca navždy odstránil iný dôležitý princíp, prináležiaci Stvoriteľovi, a to princíp prísnej a neúplatnej Spravodlivosti.

Kristus, ako je známe, však neprišiel nič rušiť a to ani len čiarku zo Zákona! Priniesol na Zem poznanie veľkosti Lásky Najvyššieho avšak bez toho, že by pri tom negoval, odstránil alebo poprel súcnosť Jeho dôslednej, neomylnej a prísnej Spravodlivosti.

Posolstvo Stvoriteľa k človeku sa nachádza v Starom a Novom zákone. V jednom sa hovorí prevažne o Spravodlivosti a v druhom zase o Láske. To pravé však môže vyvstať iba z harmónie a súladu oboch! To pravé sa teda nachádza presne v strede! Je to zlatá stredná cesta harmonického súladu Lásky a Spravodlivosti. Súladu Spravodlivosti a Lásky! Jedno nemôže byť bez druhého!

Prísny dôraz na Spravodlivosť preto vzbudzuje úzkosť a strach, kým zase prílišný dôraz na Lásku vytvára v ľuďoch mäkké a ospanlivé zátišie istej spásy a má za následok lenivosť v odstraňovaní vlastných chýb a nedostatkov, či dokonca tieto chyby a nedostatky priamo konzervuje. A to onou známou okrídlenou vetou, že veď predsa všetci sme hriešni.

Skutočnosť je ale úplne iná! Krásne reči kresťanských cirkví o všetko odpúšťajúcej Láske Stvoriteľa, ktorá sa za nás obetovala na kríži a ktorú stačí iba prijať a budeme spasení sú výmyslom! Sú niečím, čo nadbieha ľudskej pohodlnosti a duchovnej lenivosti. Sú niečím, čo cirkvám práve kvôli podporovaniu takejto duchovnej lenivosti privádza tisíce veriacich. Avšak privádza ich iba k cirkám a nie k Bohu! Nie k Bohu, ktorý bol a navždy zostane nerozlučiteľnou jednotou Spravodlivosti a Lásky!

Preč preto so všetkou duchovnou lenivosťou a škodlivým klamom istej spásy. Veľká, neúplatná a prísna Spravodlivosť Pána požaduje čin! Požaduje tú najvyššiu snahu človeka o dobro a o život podľa zásad, ktoré boli dané ľudstvu v Desatore a v Kristovom Posolstve. Požaduje vážnu snahu o odstránenie všetkých svojich chýb a nedostatkov. Vážnu a neutíchajúcu snahu stať sa takým človekom, ako je to požadované Vôľou Najvyššieho.

A iba tam, kde bude práve takéto chcenie, iba tam môže byť potom Božou Láskou k tomuto chceniu pridaný práve taký diel milosti, ktorý bude ešte potrebný k spáse človeka.

Ak bolo kedysi zo Svetla smerom k zemi zvestované: "Pokoj ľuďom dobrej vôle", neznamenalo to nič iného, ako pokoj a požehnanie všetkým ľuďom, ktorí v sebe prechovávajú pevné chcenie k dobru.

A vskutku je to tak! Všetka pomoc, požehnanie, všetka podpora, milosť a ochrana veľkého, vševládneho Boha prúdi iba k tým, ktorí sa poctivo snažia byť pravými ľuďmi. Takými ľuďmi, ako je to chcené zhora. Ľuďmi, ktorí zápasia s vlastnými chybami a zo všetkých svojich síl sa snažia žiť podľa Vôle Najvyššieho. Iba takéto vážne a poctivé snaženie môže nájsť milosť v očiach Pána. Iba ono je pravou cestou k spáse.

Kde však takéhoto vážneho úsilia niet, kde sa to ľuďom urobilo pohodlné tvrdením, že Kristus nás už všetkých spasil a nám túto skutočnosť stačí iba prijať a toto bez akejkoľvek ďalšej snahy, ako to chápe väčšina cirkevne veriacich, kde klamlivá istota vlastnej spásy príjemne uspáva k duchovnej lenivosti, tam žiaľ nemôže byť nijakého spasenia, pretože bez práce predsa nemôžu byť koláče. A tak nemôže byť a ani niet nijakej spásy bez intenzívnej duchovnej práce na zmene seba samého k lepšiemu.

M.Š.