Zásadný omyl mystikov
Všetci mystici, ktorí tvrdia, že majú „osobnú skúsenosť“ s Bohom sa mýlia a to veľmi podstatným spôsobom, pretože si sami neuvedomujú, čo vlastne prežili. Ich vnútorné prežitie totiž nikdy nemohlo byť ich osobnou skúsenosťou s Bohom samotným. To je úplne vylúčené! V skutočnosti išlo vždy iba o priblíženie sa k Nemu, o intenzívne prežitie Jeho väčšej blízkosti a to je obrovský rozdiel. Pre lepšie pochopenie tohto rozdielu si uveďme príklad: Predstavme si umelca a jeho dielo. Umelec v procese tvorby vkladá do svojho diela seba samého - svoju osobnosť. Po dokončení jeho dielo začína existovať samo pre seba, začína žiť akoby svojim vlastným životom. Umelec a jeho dielo teda existujú samostatne, pričom dielo navždy ponesie nezmazateľnú pečať ruky umelcovej. Uvedený príklad nám môže poslúžiť, ako príklad pomeru Stvoriteľa k dielu stvorenia, ktoré je od neho oddelené, pričom stvorenie v sebe a vo svojich Zákonoch nesie nezmazateľnú pečať osobnosti svojho Tvorcu - pečať Jeho Ducha. Stvoriteľ a stvorenie sú teda dve veci, existujúce oddelene od seba. No a človek je súčasťou stvorenia. Žije vo stvorení, ktorého hranicami zostane navždy ohraničené jeho vedomie i jeho duševný obzor. Naša chápavosť a možnosť prežívania sa teda vždy môže pohybovať iba v hraniciach diela stvorenia, ktoré nikdy neprekročíme. A to ani len v našich myšlienkach. Človek, žijúci vo stvorení sa preto môže k Stvoriteľovi približovať a spoznávať ho jedine prostredníctvom Jeho Ducha, vloženého do stvorenia, čiže prostredníctvom jeho Zákonov, ktoré v ňom vládnu. Svojou snahou o poznávanie, chápanie a život podľa týchto Zákonov sa môžeme čoraz viacej približovať k poznaniu Vôle Najvyššieho a týmto spôsobom čoraz viacej prežívať jeho blízkosť. Stvoriteľ je nám teda blízko! Je neustále s nami, avšak nie priamo, ale sprostredkovanie a to prostredníctvom jeho Zákonov, na základe ktorých funguje stvorenie. Túto skutočnosť je možné hlboko vnútorne prežiť a práve o takomto prežití hovoria všetci mystici. Vždy je totiž možné hovoriť iba o prežití väčšej blízkosti Pána, o prežití priblíženia k Najvyššiemu a to celkom konkrétne k jeho vyžarovaniu. Stvorenie má totiž mnoho úrovní a čím je tá ktorá úroveň vyššia, tým je v nej toto vyžarovanie silnejšie. Čím je teda človek schopnejší vnútorne sa napájať na vyššie úrovne, tým intenzívnejšie vyžarovanie blízkosti Božej v nich môže vnímať a vyciťovať. O osobnej skúsenosti s Bohom však nemôže byť nikdy ani reči! Osobne a v jeho skutočnej podstate nemôže Tvorcu spoznať nikto, pretože my ako tvorovia sa nachádzame vo stvorení, kým On ako Tvorca prebýva nad stvorením. Ak teda niekto na základe svojho vnútorného prežitia mylne hovorí o svojej osobnej skúsenosti s Bohom, môže to mať dve príčiny: Buď nevedomosť a to by bol ten lepší prípad, alebo domýšľavosť, že je takéto niečo možné a to je ten horší prípad. Je totiž žiaľ akousi všeobecnou chybou ľudí, že si o sebe a svojich možnostiach zvyknú namýšľať omnoho viac než je zdravé. Človek by si však mal byť vedomý svojej malosti a nemal by pyšne siahať vyššie, ako vôbec môže. Ľudia musia teda pochopiť, že svoju veľkosť, svoje uplatnenie a plné rozvinutie svojich schopností môžu dosiahnuť jedine v hraniciach tohto stvorenia a nie v tom, že budú velikášsky a domýšľavo siahať nad ne. Ľudia sa majú snažiť poznávať svojho Stvoriteľa a usilovať sa byť ku Nemu bližšie, avšak poznávať ho môžu a majú jedine v Zákonoch Jeho stvorenia, ktoré nesú Jeho Vôľu. Toto je jediná cesta človeka k Bohu a jediná cesta k plnému rozvinutiu nášho človečenstva. M. Šupa - prevzaté z http://kusvetlu.blog.cz/ | |