Stihneme to?

Pre väčšinu pozornejších ľudí už nie je žiadnym tajomstvom, že sa blížime k určitému civilizačnému zlomu, a že doterajší spôsob života človeka i celej ľudskej spoločnosti speje k zásadným zmenám.

Otázkou však zostáva, kedy a ako tento zlom nastane. Na túto problematiku nám nepriamo odpovedá i veľké množstvo súčasných odborných článkov o prírode a vesmíre, ktoré ukazujú, že doba zásadných zmien pre ľudstvo je naozaj blízko.

Je však zvláštne, že mnohí ešte stále očakávajú zmenu v podobe všetko ničiacej biblickej skazy, ktorá sa má v závere všetkých vecí naplno rozvinúť nad ľudstvom. Čaká sa oná povestná Apokalypsa, ktorá učiní ostré zakončenie jednej éry ľudstva, a za dramatických okolností otvorí éru novú. Takýto je teda všeobecný pohľad na príchod zmien. Domnievam sa však, že je to pohľad skreslený a lacný. Mnoho čitateľov biblie už muselo prísť na to, že tak ako veľká časť dejov a udalostí (stvorenie sveta, stvorenie človeka, vyhnanie z Raja atď.) je popisovaná prenesene ako obraz z úrovní nad hmotou, tak aj Zjavenie Jánove a Izaiášove proroctvo sú podobného druhu a popisujú deje, ktoré prebiehajú v jemnejšom stupni nad naším svetom.

Vďaka tomuto poznaniu môžeme chápať i to, že spomínanú Apokalypsu prežívame z veľkej časti už dnes, a to práve v psychicko-myšlienkovej a citovej rovine, v stave nášho vnútra bez toho, aby sme to pri svojom dennom vedomí poznávali. Vlastne už dlhšiu dobu prežívame onen ohlásený Boží súd nad ľudstvom a zdá sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Alebo si to nepripúšťame. Inak by sme predsa museli v mnohých situáciách myslieť a jednať s ľuďmi úplne inak – čistejšie a poctivejšie.

Stojíme teda vo veľkom súkolesí Božieho súdu. V jemnom svete nad hmotou Apokalypsa prebieha v plnej sile, tak ako bola popísaná pred tisícročiami. Len občas z nej prenikne niečo do „našej“ viditeľnej hmotnosti (vojny, vraždy, podvody, ale tiež i činy dobra a pomoci). Už dlho sme teda všetci pred príchodom zasľúbenej doby nového ľudstva súdení.

A ako to bude s hmotnosťou, v ktorej sa práve nachádzame? Som presvedčený, že vrchol súdu v hmotnom svete nadíde úplne nečakane, prozaicky, a to tak, že nakoniec naše dnes ešte celkom skryté vnútorné myslenie a chcenie prenikne navonok a stane sa zjavným. Ako sa to prejaví? Len uvažujme: v oblastiach bezpečnostných, ekologických a energetických balansuje dnešná civilizácia už dlho na vratkých hlinených nohách. Stačí len, aby kvapka okolností toho či onoho pretiekla cez okraj a ľudstvo môže byť zaskočené prekvapivým vývojom udalostí vedúcim k boju o prežitie.

Tak sa nebudú musieť hmotne prejaviť toľko očakávané a mnohými vykladané apokalyptické fantázie a hrôzy (tieto výklady skôr nesú znaky ľubovôle a nie Božskej Spravodlivosti), ktoré sú v inej forme už plne činné v jemnejšom svete myšlienok a citov (filmy, knihy). Apokalypsa - ľudstvo si v tejto hrubej hmote nakoniec vystačí úplne samo. Hrubohmotný vrchol súdu tak nadíde celkom prosto a nenápadne; podobne ako keď sa pomaly ohrieva voda v hrnci. Žiadne zmeny sa nestanú zo dňa na deň, ako je to väčšinou s mrazením v chrbte očakávané.

Obávam sa však, že práve to je na Božom súde to najstrašnejšie. Áno, ten najvážnejší súd rozhodujúci o našom duchovnom bytí a nebytí už prebieha! Denne nás obklopuje, a stále silnejúc nás súdi za všetko naše chcenie a jednanie. Výsledok sa potom zhrnie do jednej krátkej časti v dĺžke niekoľkých rokov, kedy vzplanie niektorá z rozbušiek (nedostatok ropy, energie, potravín, vody), a tak sa v krátkej dobe núdze a nedostatku ukáže, kto z nás aký naozaj je. To všetko bude potom ešte umocnené prírodnými a vesmírnymi udalosťami, ktoré sú takisto rok čo rok stále zjavnejšie (globálne otepľovanie, zmeny v slnečnej sústave).

Takýto bude Boží súd nad ľuďmi na Zemi. Je isté, že príde! Nie je dôvod dávnym zasľúbeniam neveriť; najmä keď vo svetoch, ktoré nevidíme, ale môžeme čiastočne vnímať, sú tieto udalosti už v pohybe (depresie, strach, stres, ale tiež i radosť a vnútorné nádeje), a stále sa zosilňujú. Aby sme si tento fakt všimli, stačí sa len na okamih zastaviť v tom všetko prehlušujúcom zhone a pozerať sa.

Ak v týchto súvislostiach nepozeráme iba na ľudstvo ako celok, ale v prvom rade na seba, vyvstane celkom nová a pritom najzávažnejšia otázka zo všetkých otázok: sme už takí, aby sme naším každodenným spôsobom života dokázali obstáť v spravodlivom a nanajvýš neúplatnom Súde, ktorý neúprosne oddeľuje čisté od nečistého, poctivé od nepoctivého, mravné od nemravného? Obstojíme so svojím súčasným chcením a myslením tak, aby sme v blízkej budúcnosti neprepadli v skúške pravého ľudstva, v skúške z prejavovania láskyplnej pomoci blížnemu?

Otázka teda neznie tak, ako je doposiaľ všeobecne predkladaná – kedy a ako to príde, ale: Stihneme to? Dokážeme sa zmeniť teraz, ešte v túto hodinu?

Juraj Slovák - prevzaté z www.poznanie.sk