O tom, ako nám naša nezdravá predstava a čakanie na zázrak môže zabrániť vidieť skutočnosť
V jednej malej dedinke žil kňaz. Bol veľmi oddaný svojej práci a svojmu Pánovi. Jeho kázania neboli len bezduchým citovaním písma, ale boli naplnené živou silou. Ľudia ho mali radi, pretože vždy dokázal poradiť láskavým i prísnym spôsobom, podľa toho, čo bolo práve potrebné. Mohlo by sa teda zdať, že to bol ideálny pastier pre svoje ovečky, žiaľ, nebolo to celkom tak. Tento kňaz, hoci sa snažil žiť čistým životom, mal slabinu, ktorú si neuvedomoval, ba považoval ju dokonca za cnosť. Iným vedel poradiť väčšinou dobre a múdro, keď však išlo o neho, bol voči všetkému ako hluchý a slepý. Bol príliš zahľadený do duchovných výšin a problémy, ktoré ho postretli na životnej púti hmotnou úrovňou, chcel riešiť jedine duchovnou cestou. Svetské riešenia považoval jednoducho za niečo, nad čo sa už povzniesol, čo už nepotrebuje. On je predsa verný služobník Najvyššieho, a tak sa môže celkom spoľahnúť na pomoc zhora. Až sa raz stalo niečo, čo sa mu stalo osudným. Jedného dňa nešťastnou zhodou okolností vypukol na fare požiar. Kňaz sa zúfalo pustil do hasenia, no zakrátko si uvedomil, že sám to nezvládne, a čo je ešte horšie, zistil, že sa ocitol v pasci a hrozí mu veľké nebezpečenstvo. „Čo teraz?“ pomyslel si. Ak mu na to nestačia jeho svetské sily, poprosí o pomoc svojho Boha. Ak to bude Vôľa Stvoriteľova, aby žil, bude zachránený. Ak bude Jeho Vôľou povolať ho na druhý svet, tak túto Vôľu s pokorou prijme. Začal sa vrúcne modliť k svojmu Bohu a vložil svoj život do Jeho rúk. Zakrátko zastalo pred farou hasičské auto z neďalekej požiarnej zbrojnice, vyskočili z neho hasiči a chceli kňaza zachrániť. Ten však na nich kričal: „Dobrí muži, nemusíte ma zachraňovať. Ja úplne dôverujem svojmu Pánovi a prijmem Jeho Vôľu. Ak chce, aby som žil, prežije, ak chce, aby som zomrel, zomriem s vedomím, že sa tak malo stať podľa prozreteľného plánu Stvoriteľa! Prosím, odíďte, som v rukách vyššej moci!“ Zmätení hasiči teda nakoniec s veľkou nevôľou poslúchli a odišli. Požiar medzitým zosilnel a nášmu kňazovi začalo byť úzko. O to viac a vrúcnejšie sa s prosbou modlil k Najvyššiemu. Vtedy prišli cezpoľní hasiči, ktorí z diaľky uvideli oheň na fare. Vrhli sa do práce, aby kňazovi čo najrýchlejšie pomohli. On však zapudil klíčiaci strach, taký nízky cit predsa nezabráni jeho čistému spojeniu s jeho Pánom a opäť na nich zavolal: „Priatelia, veľmi si cením Vašu snahu zachrániť ma. Ďakujem vám! Ale žiadam vás, aby ste ma tu nechali samého. Boh ma zachráni a ak to neurobí, potom nie je ani žiadny človek oprávnený meniť niečo na Jeho Vôli!“ Aj títo hasiči s veľkými rozpakmi a nespokojnosťou teda odišli. Požiar medzitým zosilnel na najvyšší stupeň a kňazovi ostávalo už len pár chvíľ, kým ho pohltí. Pociťoval už naozaj veľký strach, no o to viac sa modlil. Modlil sa ako ešte nikdy v živote, jeho slová tryskali nahor so sebou, akej predtým nebol schopný, prosiac o pomoc alebo rýchlu a milosrdnú smrť. Našťastie sa ale vrátili prví hasiči. Nezašli totiž ďaleko, keď videli, ako sa šľahajúci oheň rozšíril. Vedeli, že ak je ešte šanca kňaza zachrániť, tak jedine okamžitou akciou. Ale ich pomoc bola opäť odmietnutá. Len čo však dozneli posledné kňazove slová, takmer nezrozumiteľné v hukote požiaru, plamene sa silno vznietili a fara sa zrútila na modliaceho sa kňaza, pochovajúc ho vo svojich plamenných troskách. Po svojej smrti a odpútaní sa od svojho spáleného pozemského tela sa kňaz stretol so svojím smutným duchovným sprievodcom, ktorý ho mal zaviesť tam, kam podľa svojho vnútra patril. Keď kňaz videl smútok na svetlej tvári sprievodcu, hovorí mu: „Neľutuj ma. Som šťastný, že som zomrel, pretože tak to chcela Vôľa Božia. Radujem sa z toho!“ Sprievodca zosmutnel ešte viac a odpovedal: „Mýliš sa, kňaz. Nebola to Vôľa Božia, ktorá ťa zahubila. On po svojich služobníkoch nežiada, aby umierali takou krutou, zbytočnou a predčasnou smrťou.“ Kňaz sa zmätene opýtal: „Ale prečo mi teda nepomohol, keď bolo Jeho Vôľou, aby som ďalej žil? Prečo ma nechal zahynúť v požiari?“ „Ale veď ti bola poslaná pomoc!“ odpovedal sprievodca. „Trikrát sme ti poslali hasičov, aby ťa zachránili...“ A poučenie? Nečakajme, že Vôľa Stvoriteľova sa bude prejavovať tak, že z neba zostúpi anjel a uhasí plamene, v ktorých sme sa v živote ocitli. Vôľu Stvoriteľovi možno poznávať práve v prirodzených veciach a situáciách, s ktorými sa stretávame a v súlade s Ňou musíme začať zo všetkých síl sami konať, aby sme si spasili svoje životy. Potom, a jedine potom, nám bude celkom prirodzeným a jednoduchým spôsobom poskytnutá pomoc, ktorá nás vyvedie aj z tých najhorších, najrozžeravenejších plameňov. P. Š. - Spracované na motívy jednej anekdoty | |