Láska a prísnosť

Čistá duchovná láska a hlboké ľudské city sa od nepamäti spájajú s ružami. Ľudia správne vyciťujú, že toto spojenie má hlbšiu duchovnú podstatu, a preto nemôže byť náhodné. Obrazne možno povedať, že ruža je považovaná za ušľachtilú pozemskú formu lásky, povznášajúcu city človeka ku kráse. Už len samotný pohľad na ružu, spojený s vnímaním jej šľachetného pôsobenia, vyvoláva liečivé účinky a v nejednom človeku dokonca i vyciťovanie nádhery duchovného domova.

Keď hľadáme odpoveď na vzájomný vzťah medzi láskou a prísnosťou, často sa obraciame do svojho vnútra alebo vyhľadávame rady vzdelaných odborníkov, ktorých názory sa však v súčasnosti vzájomne ostro popierajú.

Zamysleli sme sa niekedy nad tým, čo nám o láske a prísnosti hovorí svojím veľavravným vzhľadom samotná ruža?

Vzhľad rozvíjajúceho sa rubínovo červeného kvetu pripomína točiacu sa špirálu nikdy nekončiaceho duchovného života. Kvet je dávajúcou časťou ruže, napĺňa okolie povznášajúcim vyžarovaním, vzhľadom i prenikavou jemne sladkou vôňou; na rozdiel od stonky a listov, ktoré majú za úlohu prijímať pre kvet energiu zo zeme i slnečného žiarenia, stávajúc sa prijímajúcou časťou. Zjednodušene môžeme povedať, že kvet sa neobmedzene dáva, zatiaľ čo stonka neprestajne prijíma novú posilu pre život z objatia zeme.

Ak tento dej neprestajného dávania a prijímania obrazne prenesieme na oblasť ľudského života, tak práve v ňom sa zreteľne odzrkadľuje aj pravá podoba medziľudskej lásky, ktorá má byť tiež založená na neprestajnom dávaní a prijímaní, nech sa už prejavuje v akomkoľvek vzťahu.

Je to ale všetko, o čom nás ruža ešte môže poučiť? Neprehliadli sme ešte nejakú významnú maličkosť, ktorá by svedčila o tom, že ruža poukazuje aj na neľútostnú prísnosť, ktorá je tiež neodmysliteľnou súčasťou jej jednotného pôsobenia?

Ak budeme pozorní, všimneme si, že každá šľachtená ruža má okrem kvetu, stonky a listov ešte aj ostré tŕne, pripravené zraniť každú päsť, ktorá by sa opovážila necitlivo ju zovrieť alebo vytrhnúť zo zeme. Čím silnejšie ju zviera, tým intenzívnejšie a bolestnejšie človek pociťuje jej vlastnú prirodzenú neústupnosť, a teda i prísnosť.

Mnohým sa to môže zdať nepochopiteľné, ale keď pôjdeme do dôsledkov, zistíme, že tá istá ruža, ktorá prináša potešenie a duchovnú posilu, dokáže niekedy zraniť do takej miery, že vyvolá krvácanie. Každý však sám rozhoduje o tom, či na seba nechá zapôsobiť dobrotivosť alebo prísnosť ruže tým, ako s ňou zaobchádza. Ostne, nech sú akokoľvek ostré a bolestne zraňujúce, plnia v skutočnosti len svoju prirodzenú obrannú a výchovnú úlohu.

Ak chceme pochopiť, ako je prísnosť všeobecne v spoločnosti akceptovaná, zamerajme sa na jednu symbolickú, no veľavravnú maličkosť: Kde sa z obrázkov ruží, s ktorými sa stretávame napríklad na pohľadniciach či v kalendároch, vytratili tŕne? Je to zvláštne, ale takmer všade sa zobrazuje a dostáva do popredia len samotný kvet v čo najskvostnejšej podobe, až sa nám zdá, akoby tŕne už k ruži ani nepatrili, hoci len s nimi je úplná. Dokonca na ne celkom zabúdame. Je to iba náhoda, alebo dôkaz toho, že podvedome vyhľadávame len dobrotivosť lásky, pretože je príjemnejšia než prísnosť, ktorá ostro a neúprosne odhaľuje naše nedostatky?

Žiaľ, prísnosť je v súčasnosti nepochopená a pre väčšinu ľudí neprijateľná. V nemalej miere sa na tomto stave podieľa aj to, že sa často zamieňa s hrubosťou či chladnou ľudskou necitlivosťou, ktoré sú jej negatívnymi protikladmi, no nikdy nie sú pravou prísnosťou. Nebudeme sa teraz zamýšľať nad skazonosným dopadom tohto celospoločenského prehmatu, pretože následky sú nepredstaviteľné. Uvedomme si však, že k tomuto stavu nedošlo náhodou, ale celkom zákonite preto, lebo z prísnosti sa úplne vytratila základná duchovná a ľudská hodnota – spravodlivosť, ktorá by sa mala vždy a všade dôsledne uplatňovať.

Len spravodlivosť, ktorá podmieňuje citovú schopnosť presného rozlišovania medzi dobrom a zlom, oprávňuje k prísnosti vždy, keď je nevyhnutné, aby sa uplatnila. A práve v tom spočíva aj istota, že nebude nikdy zneužitá a prejaví sa v konečnom dôsledku len podporujúco.

Rovnako ako nemožno stotožňovať hrdosť s pýchou, pokoru so sebapodceňovaním, tak nemožno ani spravodlivú ľudskú prísnosť stotožňovať s hrubosťou a neľudskosťou. Prísnosť nie je dokonca ani trestom, ale len dôsledok zákonitého spätného pôsobenia, vracajúceho človeku presne to, čo si prial alebo vlastným konaním zaslúžil.

Ale pozor! Ak pojem prísnosť pochopíme v najhlbšej podstate, zistíme, že nie je prvkom uplatňujúcim sa len v medziľudských vzťahoch tak, ako sme si dosiaľ mohli myslieť, ale stretávame sa s ňou aj v prejavoch Božej Vôle, kam ako neodmysliteľná súčasť nadľudskej Spravodlivosti patrí.

Prísnosť preto nemusí prinášať len bolestivé, ale naopak i posilňujúce prežívanie, ak si to zaslúžime. Prísnosť je totiž neústupnosť Spravodlivosti, a to bez ohľadu na to, čo prináša alebo vyvoláva! Človek to prijíma a až potom to podľa svojho momentálneho vnútorného stavu, ktorý sa môže v závislosti od nálady líšiť, hodnotí ako príjemné alebo nepríjemné – láskavé či prísne. Jedná sa však vždy o jednotné pôsobenie Spravodlivosti, vyvolávajúce rozličný druh účinku v závislosti od vnútorného stavu dotyčného človeka, ktoré, ak správne pozorujeme život okolo nás, je preň v konečnom dôsledku vždy iba prospešné.

Prísnosť Božej Spravodlivosti, o ktorej sme sa zmienili, sa však neuplatňuje len vo vzdialených duchovných úrovniach Stvorenia, ale i na Zemi prostredníctvom pôsobenia duchovných pomocníkov žijúcich v pozemských ľudských telách. Na to je potrebné pozorne dbať, pretože kto nebude plne rešpektovať spravodlivú prísnosť prejavujúcu sa práve prostredníctvom týchto pomocníkov, bude sa tým v skutočnosti vzpierať a previňovať proti Najvyššej Vôli.

V neschopnosti rešpektovať účinky spravodlivej prísnosti spočíva v súčasnosti jedno z najväčších nebezpečí hroziacich uviesť do zmätku aj pevne stojacich ľudí, no najmä tých, ktorí boli učením náboženských spoločností privádzaní k zavádzajúcej predstave o nekonečne zmierlivej Božej láske, ktorá sa nikdy neprejaví tak, aby človeku spôsobila bolesť. To je však jed, pretože každý, kto sa duchovne správne nenamáha a upadol do osídel lenivosti, bude musieť práve na Božej prísnosti bolestne stroskotať, aby prišiel k poznaniu svojho osudového omylu.

Práve vďaka prísnej spravodlivosti, uplatňujúcej sa v prejavoch Božej Vôle, nadobúda láska svoju rýdzu a plnohodnotnú podobu. Ak to dokážeme včas pochopiť a spoznať, potom nás práve toto poznanie v hodine núdze ochráni pred nejedným bolestným prežívaním.

T.Lajmon