Cesta k šťastiu

Pred nejakým časom, na Olympiáde v Seattly, stálo na štartovej čiare preteku v behu na 100 m deväť fyzicky alebo psychicky postihnutých atlétov. Pištoľ vystrelila a pretek sa začal. Nie každý bežal, ale každý sa chcel zúčastniť a vyhrať.

Bežali v trojiciach, jeden chlapec sa potkol a spadol, urobil zopár kotrmelcov a začal plakať.

Ostatní ho počuli plakať. Spomalili a obzreli sa za ním. Zastavili a vrátili sa... všetci...

Dievča s downovým syndrómom si k nemu sadlo, objalo ho a opýtalo sa ho „Je ti teraz lepšie?“ Potom všetci deviati odkráčali plece pri pleci do cieľa.

Všetci diváci sa postavili a tlieskali. A aplauz trval ešte veľmi dlho...

Ľudia, ktorí to videli na vlastné oči o tom ešte stále hovoria. Prečo?

Pretože niekde vnútri, hlboko v nás, všetci vieme, že tá najdôležitejšia vec v živote je omnoho dôležitejšia, ako naša výhra.

Najdôležitejšia vec v našom živote je pomáhať k výhre iným. A to aj za tú cenu, že sami musíme spomaliť a zmeniť náš vlastný pretek.

„Sviečka nič nestratí, ak je jej účelom zapálenie ďalšej.“