Po Veľkej noci

Deti sa vrátili domov od babičky.

„To boli krásne Veľkonočné sviatky!“ oznamujú nadšene mamičke.

„Som rada, že sa vám páčili. A čo sa vám páčilo najviac?“ pýta sa mamička.

„Mne sa páčilo, ako sme s dedkom plietli korbáčik a ako som s ostatnými chlapcami chodil po kolede. Vyšibal som si pekné vajíčka a čokoládky,“ hovoril veselo Janko.

„Mňa najviac bavilo hľadať v záhrade dobrôtky, ktoré nám tam nechal zajačik,“ volala Marienka.

„Spomínam si, že aj k nám chodil zajačik, keď som bola malá,“ odpovedala mamička.

„A tiež som bola veľmi rada, že boli prázdniny a nemuseli sme ísť do školy,“ dodala Marienka.

„A viete, deti, prečo vlastne slávime Veľkú noc? Prečo bol sviatok a vy ste nemuseli ísť do školy?“

Janko bez rozmýšľania vykríkol: „Aby sme mohli chodiť koledovať!“

Marienka sa zamyslela a povedala: „Sú to sviatky jari. Mladé vŕby sú plné sily, a tak z nich chlapci pletú korbáče a šibú nimi dievčatá, aby boli pekné a zdravé.“

„Áno, to, čo ste hovorili, naozaj ľudia robia, ale ani jedno z toho nie je hlavným dôvodom, prečo je Veľká noc takým významným sviatkom. Poďte, sadneme si vonku na lavičku pod čerešňu a poviem vám, ako to s tými veľkonočnými sviatkami je.“

Deti boli vždy veľmi rady, keď si mamička našla čas a niečo krásne im rozprávala.

„Možno sa vám bude zdať, že môj príbeh s Veľkou nocou vôbec nesúvisí, ale dobre počúvajte, všetko vám vysvetlím.

Pred dávnymi, dávnymi vekmi, keď bola Zem ešte mladá, začali na ňu prichádzať prví ľudia. Zem bola krásna, čistá a plná sily. Z pohľadu zhora krúžila však v obrovskej vzdialenosti od Svetla, od svetlých výšin. Z krásnych záhrad položených vysoko nad Zemou prichádzali ďalšie a ďalšie ľudské duše. Keďže bola Zem vzdialená tak hlboko a ďaleko od východiska Svetla, ktoré prichádzalo od Boha, dostal každý človek na svoju púť lampu. O svetlo v lampe sa mal verne starať, živiť ho a dolievať olej, aby mu nikdy nevyhaslo a vždy mu svietilo na cestu. To preto, aby každý z nich raz opäť našiel cestu späť domov, do svetlých výšin. Keď ľudia putovali po krásnej Zemi, mali všetkého dostatok. Bytostní pripravili pre ľudského ducha hojnosť úrody a ľudia sa mohli tešiť z krásy prírody a užívať všetky jej bohatstvá. Každé ráno vyšlo žiariace slnko a v noci Zem halila svojimi striebristými lúčmi luna. No svetlo v lampách ľudí bolo iného druhu.

Keď ľudia už dlhý čas obývali Zem, stále menej si spomínali na svoj vzdialený domov v svetlých záhradách. Časom spomienka naň celkom vybledla. A aj keď niektorí ľudia prinášali zvesti o tom, že tam hore sú krajšie svety, a že svetlé bytosti všetko riadia a vedú, ľudia ich odsunuli do ríše bájí a rozprávok. Svetielka v ich lampách pomaly vyhasínali a už len slabučko tleli. Slnečného svetla bolo všade dosť, ale Svetlo, ktoré mali chrániť a živiť, to Svetlo, ktoré dostali so sebou na púť, zhasínalo. Zem sa stávala temnou a ľudia sa na nej bezcieľne plahočili, nevediac, prečo ich stíha ťažký osud, a pritom si ho sami vyvolali svojím odklonom od Boha a Jeho Svetla.

Vtedy bolo zhora videné, aká veľká je bieda týchto ľudí, ktorí sú takí nevedomí, že ubližujú sami sebe tým, že sa nestarajú o to, prečo sú na Zemi a ako majú konať podľa vôle Božej, nevedia, že majú všetko bohatstvo Zeme verne spravovať, že im je len prepožičané na dobu ich pozemského života, a oni zatiaľ o toto bohatstvo bojujú a vedú vojny. Zabudli, že ich pravý domov nie je tu, ale tam hore, v žiari večného Svetla, zabudli na to, že malú časť tohto Svetla mali chrániť vo svojich lampách ako spomienku na domov, ako svetlo, ktoré svieti na cestu a ako to najcennejšie, čo tu na Zemi majú.

Veľký Boh, ktorý sám bol Svetlo a Láska, zľutoval sa nad ľuďmi a zoslal dole svojho Syna Ježiša, aby ako človek putoval medzi ľuďmi. Ježiš mal ľuďom ukázať znovu cestu nahor, mal ich učiť, ako majú žiť podľa Božej Vôle.

Na Zemi, kde v tom období vládla temnota a hriech, panovala tmavá noc, keď už nebolo vidieť na cestu a ľudia narážali na ostré skaly, potkýnali sa a padali, niektorí už nemohli ďalej, a tak len bezvládne ležali. Tí, ktorí už nevedeli, ako rozsvietiť svetielko vo svojich lampách a veľmi si zúfali, znenáhla videli, ako sa k Zemi blíži mocné Svetlo. Svetlo, ktoré rozrazilo temnoty a ožiarilo celú Zem. Ľudia mohli k tomuto mocnému Svetlu prichádzať a napiť sa ako z prameňa živej vody, zahojiť svoje rany a rozdúchať opäť plameň vo svojej lampe. Neskonalá láska, ktorá k nim prúdila, dokázala liečiť chorých, nasýtiť hladných, uhasiť pálčivý smäd, podoprieť slabých a ukázať cestu zblúdilým. Ľudia mohli prichádzať veď boli takí úbohí. Avšak mnohým sa v šere a prítmí nakoniec zapáčilo a žiariace Svetlo, ktoré odrazu posvietilo na všetky ich zlé skutky, im nebolo príjemné. Mudrovali, ako sa tohto svietiaceho Svetla a Jeho Nositeľa zbaviť. Spikli sa proti Nemu a vymysleli hrozný plán. Ježiša, Syna najvyššieho Boha, Svetlo a Lásku krivo obvinili a ukrižovali. To sa stalo na Veľkú noc.

Žiariace Svetlo sa potom muselo opäť vzdialiť od Zeme a vrátiť sa späť do svetlých výšin. Zem potemnela. Len tí, čo verne nasledovali Ježišove Slovo a žili podľa Jeho rád, rozžali Svetlo vo svojich lampách na silný plameň a pokračovali tak v Ježišovom diele. Zlí ľudia videli, že Svetlo nemožno zahubiť, že Svetlo je mocnejšie než temnoty.

Teraz záleží na každom z nás, či sme za tie stáročia svetlo vo svojich lampách verne chránili, živili a umožnili mu rozhorieť sa na silný plameň. Len takí ľudia opäť nájdu cestu domov, do nádherných svetlých záhrad, kde blažení budú môcť denne prežívať blahodarné prúdy Svetla a Lásky, prúdiacej od Boha a Jeho Synov.“

Mamička ukončila svoje rozprávanie a deti ešte dlhý čas ticho sedeli. To, prečo sa slávi Veľká noc, predtým naozaj nevedeli. Bolo im veľmi ľúto, že Ježiš musel takto trpieť pre zlo ľudí. A ležalo im na srdci ešte to, či ich plameň v lampe tiež krásne svieti.

Maria M. - prevzaté z www.ao-institut.sk