Tichá pieseň stromov

Poznáte ten stav, keď máte tak veľa povinností, že sa vám zdá, že to hádam už nevydržíte a nezvládnete? Cítite sa vtedy ako medzi veľkými mlynskými kameňmi, ktoré vás pomaly zvierajú. Nemôžete sa z toho dostať a ťažko sa vám dýcha. Kde je však cesta, ako sa z toho dostať? Ako zvládať všetko s ľahkosťou? Kam sa podela radosť, ktorá vám bola vlastná? Hovorím si: „Keď sa zastavím, nesplním kopu povinností, veď bez mojej práce sa to nezaobíde... Musím byť tam a tam a urobiť toto a potom ešte tamto...“

U môjho otca rastú aleje hrušiek, ktoré sú v tomto období obsypané nádhernými plodmi. Vychádzam pred zotmením s batohom na pleci pooberať posledné hrušky, ktoré mám možnosť tento rok nazbierať. Veď ich mám tak rada! A v zime z nich budú výborné sušené hrušky, výživa pre deti, a to ani nehovorím o hruškovom lekvári. Urobím si na to čas, i keď ma už tretí deň škriabe v hrdle a nádchu cítim vo všetkých dutinách. Všetko mi naznačuje, aby som sa na chvíľu zastavila a nabrala síl. Okolie vnímam trochu apaticky, akoby z diaľky.

Začínam česať hrušky. Sú to asi tie najsladšie hrušky, aké som kedy jedla. Vtom mnou prešla dlho nepoznaná sila. Vo vnútri začínam cítiť dokonca i radosť! Aká je príroda bohatá a plná sily, energie, radosti. Aké hojné a šťavnaté plody nám tento rok opäť dáva. A čo my, ľudia? Čo sme tento rok dali svetu my? Len sme brali, nanajvýš sme dávali svojim najbližším. A čo dobro celku? Čo sme preň urobili? Len sme opäť viac zamorili ovzdušie nepeknými myšlienkami, energiou disharmónie a stresu.

„Poď ďalej. Len poď!“ láka ma čosi do stmievajúceho sa blízkeho lesa. Poznám v ňom každý strom, je to krásny les. Ale teraz, večer, a sama? Kým tam prídem, zastihne ma súmrak a naspäť sa budem vracať po tme. Ale dnes sa nikam neponáhľam, počúvnem ten hlas. Kráčam po starej úvozovej ceste, lemovanej starými čerešňami. Niektoré stromy sú už suché a týčia sa v šere k nebu. Cesta sa rozšírila a ja som vošla do lesa. Na obzore za mnou zapadalo slnko a tu a tam bolo ešte počuť drozdie hlasy, ktoré pokrikovali: „Už je večer, všetci do brlôžkov!“

Táto časť lesa mala slúžiť ako arborétum. Preto sa tu nachádza mnoho nezvyčajných druhov stromov. Les lemuje rad hrabov rastúcich blízko seba. Vždy, keď som sa tadiaľ prechádzala ako mladé dievča, obdivovala som jeden hrab, ktorého vetva rástla smerom k vedľa stojacemu stromu a zrástla s ním. Vyzeralo to, ako keby sa tieto dva stromy objímali. Majú hladkú tmavošedú kôru a pri pohľade na ne sa vo mne vždy rozozvučala struna lásky k niekomu druhému, lásky, ktorá môže objať, pohladkať a potešiť...

Medzi korunami stromov je priestor, ktorým sem dopadá aspoň nepatrné množstvo svetla. Nedávna víchrica na tomto mieste zvalila obrovský strom, a tak je tu teraz viac priestoru a svetla. Keď kráčam ďalej, ťahá ma to k skupine vysokých briez. Sú ako dievčatá – belostné s hladkou kôrou a stále si niečo ševelia vo vetre. Pristúpim bližšie a oboma rukami objímem jednu brezu. No breza, ktorá sa mi javila ako dievčina, sa mi prihovára hlasom zrelej múdrej ženskej bytosti. Nerozumiem slovám, len prežívam krásny pocit spolupatričnosti, naplnenie, pokoja a mieru, a tiež dlho chýbajúceho zastavenia. Akoby ma objala múdra materská náruč. Dodáva mi silu a vyrovnanosť.

I ja viem, že ani od stromov nemožno len brať, a tak v duchu poprosím o silu čistoty z výšin, ktorá by mohla prúdiť k tejto krásnej bytosti a na toto miesto. V tomto vzájomnom dávaní a braní, chránené lesným šerom, prežívame ja i breza krásne vnútorné súznenie.

Breza akoby šepkala:

„Zastav sa pri mne na chvíľu a dýchaj. Voľne sa nadýchne, nech životodarná sila môže prúdiť do všetkých častí tvojho tela.“

Uvoľnila som sa a nadýchla sa večerného vlhkého vánku presýteného vôňou starých stromov. Nadýchla som sa prastarej piesne lesa a pocítila tep, ktorý všetkým pulzuje.

„Ja, strom, stojím stále na jednom mieste, a myslíš si, že neplním svoje poslanie? Stojím v prúde sily, ktorú rozvádzam ďalej, prijímam a premieňam lúče svetla, využívam ich a svojimi listami tvorím kyslík. Som domovom mnohých zvierat a vtákov, som útočiskom, skrýšou a bezpečným miestom. Ľudia prichádzajú zo svojich betónových miest do lesa. Pri pohľade na nás stromy sa uvoľnia, naberú silu. Chodia si do lesa oddýchnuť a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Ani vaše poslanie, ľudia, sa od toho nášho veľmi nelíši. Zmyslom vášho života nie je dokázať a stihnúť nespočetne veľa vecí v hmote, ale byť v určitom zmysle ako my stromy, čiže stáť v paprskoch svetla a v prúde sily, premieňať ich a viesť ich v čistote ďalej.

Myslíte si, že ste užitoční len vtedy, keď beháte z miesta na miesto a stihnete veľa vecí? Tak vám len čoskoro dôjdu sily a stratíte zmysel vášho konania, chýba vám potom radosť a vnútorná sila.

Chýba vám potom to, čo vás každé ráno napĺňa pocitom blaženosti a vďaky, keď sa prebúdzate pri speve vtákov. Chýba vám to, čo cítite v duši ako ľahkosť, trvalé šťastie a hlbokú studnicu radosti, keď každý večer s únavou, no šťastní ukladáte sa spať. Uzatvorili ste sa pred Svetlom! Keby mal strom stáť v tme, listy by mu zožltli a uschol by.“

Strom stojí uprostred prúdu síl, pretože sa zachvieva v pravidelnom tepe Stvorenia, tým, že sily prúdiace zhora prijíma naplno ich využíva, dáva potom zo seba všetko, čo má. Je užitočný a bezo zvyšku vykonáva svoje poslanie. Hoci stojí na mieste, je činný, je súčasťou kolobehu Stvorenia. Oproti tomu človek, ktorý sa nevradil do prúdu síl, nepozná pre svoju nevedomosť zmysel svojho života a svojho poslania tu na Zemi, a jeho konanie a snaženie sa je scestné, stojí celkom mimo žiarivých prúdov. Je pohybom Stvorenia vláčený, omieľaný, drvený a sťažuje sa, že práve jeho stretol taký ťažký osud.

Aj človek, ktorý sa zachvieva buď príliš pomaly a lenivo v porovnaní s pulzom, ktorý je odnepamäti nastavený pre všetky tvory, alebo ten, ktorý chce hekticky všetko stihnúť, taký tvor sa potom nemôže harmonicky zachvievať v kolobehu prírody. Stále cíti, že niečo nestíha a neprežíva pocit dokonalej harmónie, i keď sa snaží žiť podľa zákonitostí prírody.

Človek, ktorý vo vnútri načúva všetkým impulzom zhora, ktorý všetky sily privádzané k nemu používa a plní poslanie, ktoré vo svojom vnútri cíti, stojí potom uprostred prúdu síl a cíti sa naplnený a šťastný. Prežíva pocit spolupatričnosti, lásky a harmónie s ostatnými tvormi. Môže prežívať dávanie a branie vo Stvorení, Lásku, ktorá všetkým prúdi, nachádza priateľov medzi ľuďmi i medzi stromami a zvieratami. Je pokojný, vyrovnaný, všade, kam vkročí, vnáša mier a svetlo, ktoré v sebe nosí.

Ak ním prúdia sily, ktoré prijíma a nebráni ich ďalšiemu pulzovaniu, je potom duchom v trvalom pohybe. Potom ani nemôže inak, než i hmotnými činmi zušľachťovať svoje okolie. Ak načúva správne pomociam zhora, nemusí sa neustále ponáhľať. Koná len to, čo je chcené Božou vôľou. Potom tým, že sa vo svojom vnútri správne zladí s večným tepom Stvorenia, dokáže s ľahkosťou vykonať veľké veci.

To všetko som si smela uvedomiť a poskladať si tieto súvislosti pred očami do veľkej živej mozaiky. Keď som od brezy odchádzala, v duchu som si priala, aby som mohla byť ako ona. Pôsobiť na pohľad ľahko a pôvabne ako čistá dievčina, ale pritom byť múdrou ženou, ktorá je prieplavom pre mocné sily, prúdiace zhora, ktoré potom svojím jemným tichým pôsobením vedie ďalej. Byť pre všetkých ako múdra materinská náruč, v ktorej blízkosti nachádzajú všetky tvory bezpečie, mier a lásku, a zároveň byť v napĺňaní Božej Vôle pevná ako kmeň stromu, ktorý odolá i najprudším búrkam.

Spiatočná cesta bola veľmi pekná, nemusela som sa ani v najväčšej tme ničoho báť. Veď som cítila, že okolo mňa je toľko života a ak som k všetkým bytostiam prírody láskyplne otvorená a priateľsky naladená, nemôže sa mi nič stať. Ony sú tu stále, len my, ľudia, sme si k nim uzavreli cestu.

Keď som prechádzala čerešňovou alejou, na oblohe, ktorá bola celý deň zatiahnutá, sa pretrhli mraky a na cestu mi posvietil žiarivý kotúč mesiaca. Bolo to pre mňa ako malý zázrak. Vari i tie vzdialené vzdušné bytosti, ktoré rozohnali mračná, vedia, že môj duch prežíva tu dole v tme nádherné spojenie s prírodou a načúva jej hlasom? Ďakovala som nahor z celého srdca...

Teraz ide len o to, aby som si všetko krásne uchovala i vo víre udalostí všedného dňa. Veď záleží len na nás, ako svoje vnútro naladíme. Súkolesie udalostí okolo nás sa vždy nastaví tak, ako sa my vo vnútri staviame k nemu.

Stromy môžu byť našimi veľkými učiteľmi. Len stáť tak ako oni v prúde sily, prijímať ju a viesť ju ďalej, cítiť vo vnútri tep Stvorenia, načúvať, dávať i brať, milovať, radovať sa a dýchať...

Maria M. - prevzaté z www.ao-institut.sk