Otvorený list

Laureát Nobelovej ceny z roku 1982, kolumbijský spisovateľ Gabriel José García Márquez ( nar. 6.3.1928 ), má rakovinu lymfatického systému, utiahol sa z verejného života a rozposlal otvorený list so želaním, aby sa šíril ďalej...

Keby mi Boh daroval ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem.

Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem.

Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každú minútu so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia.

Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu.

Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď je človek starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.

Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať.

Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím, či opustenosťou.

Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia...

Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme.

Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca, drží ho už navždy

Naučil som sa, že človek môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol...

Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš.

Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojím anjelom strážnym.

Keby som vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by som : milujem Ťa. A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš.

Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému ani starému. Možno, že dnes sa posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.

Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal : Je mi ťažko. Prepáč. Prosím. Ďakujem... a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za Tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.

Gabriel José García Márquez