Medziľudské vzťahy

Takmer každý z nás pozná vetu či konštatovanie, že „Človek je tvor spoločenský...“.

Medziľudské vzťahy sa rozvíjajú na rôznych úrovniach a sú závislé od stupňa spoločenského i osobnostného vedomia ľudí, žijúcich v rôznych sociálnych skupinách.

Hlboké vzťahy sú obohacujúce a krásne, pretože sú vedené a budované ľudským citom. Vzťahy vedené ľudskou vypočítavosťou a rozumom sú, naopak, povrchné a ubíjajúce.

Pestrú paletu vzťahov nám pomáha vytvárať prostredie, v ktorom žijeme. Rodina, škola, dosiahnuté vzdelanie, pracovisko, ale predovšetkým naše záujmy, hodnotová orientácia, duchovná zrelosť, vnútorné naladenie a zameranie osobnosti človeka.

Keď sa rozhliadneme okolo seba zrakom vnímavého, citlivého pozorovateľa, bez ohľadu na to, v akom prostredí sa práve nachádzame, dôjdeme k žalostnému poznaniu. Všade prevažujú narušené, povrchné a takmer nefunkčné medziľudské vzťahy, ktoré sa odrážajú v spoločenskej atmosfére. Keď to pozorujeme ďalej, zistíme, že to neplatí len pre naše najbližšie okolie, ale v oveľa širšom meradle, ktoré prekročilo všetky hranice a medze a prerástlo až do spoločenského problému.

Prečo je to tak napriek presvedčeniu, že ľudstvo sa v súčasnosti nachádza na vysokej úrovni rozvoja a vedeckého poznania? Navzdory tomu, že nás svet zaplavuje obrovským množstvom informácií zo všetkých možných oblastí. Prečo sú medziľudské vzťahy na takom nízkom stupni a v hrozivom úpadku? Nájsť správnu odpoveď na položené otázky nie je ťažké.

Je to preto, že v stave hlbokého duchovného úpadku sa nachádza človek – jednotlivec, ktorý už nie je schopný vytvárať hlboké, teda citové, hodnotné a funkčné medziľudské vzťahy. Orientuje sa prevažne na hmotné výhody a bezstarostné sebecké užívanie si. Skutočnú lásku k blížnemu odsunul na vedľajšiu koľaj...

Iste mi mnohí dajú za pravdu, že pokiaľ sa zameriame na spoločenské vzťahy, ktoré nesúvisia priamo s rodinou, resp. s rodinnými príslušníkmi, sú pre nás spravidla príjemnejšie a ľahšie zvládnuteľné. Patria k nim hlavne stretnutia s priateľmi a známymi, keď čerpáme vnútornú posilu z uvoľnenia, rozptýlenia. Také stretnutia si obyčajne dopredu plánujeme a dohodneme. Vnútorne sa na ne pripravíme a pozitívne naladíme. Samozrejme, ani v týchto vzťahoch nemožno vylúčiť problémy, vyplývajúce z rôznych nedorozumení, no tie nás všeobecne netrápia až tak ako naše najbližšie partnerské a príbuzenské vzťahy.

S našimi príbuznými, pokiaľ nie sú z rôznych dôvodov dlhšie mimo domova, sme obyčajne v každodennom kontakte, a na ten sa už vedome vopred nepripravujeme ani sa naň – až na malé výnimky – príjemne nenalaďujeme. Jednoducho to v slede udalostí nie sme schopní zvládnuť. Skôr naopak. Častokrát stretnutie so svojimi blízkymi považujeme dokonca za „nutné zlo“, ktorému sa nedá vyhnúť... Potom sa nečudujme, že nás naše deti, manžel, manželka nerešpektujú, že sa zatvárajú vo svojej izbe, alebo doslova „utečú“ z domu, aby nemuseli čeliť vždy novým nepríjemnostiam.

V mnohých rodinách je vzájomná úcta neznámy pojem a domácim miláčikom – zvieratám (hoci aj tie si zaslúžia našu lásku) sa často venuje viac lásky než ľuďom. V súčasnosti môžeme dokonca pozorovať, že napr. chov zvierat v panelákoch už prekročil únosnú mieru. Človek si tak nevedome kompenzuje lásku, ktorá mu chýba. So zvieratami to býva jednoduchšie. Pes neprotestuje, nedokáže sa brániť a je oddaný bez výhrad...

Sú známe životné príbehy, keď sa rodičia profesionálne venujú psychologickému poradenstvu. Sú veľmi hrdí na svoje vedecké poznatky a akademické tituly. Píšu pútavé a zaujímavé publikácie, vyučujú psychológiu na vysokej škole, a predsa nedokážu nájsť vhodný prístup k vlastným deťom a vybudovať si s nimi dobrý vzťah. Často ani ich partnerský vzťah nevyzerá tak ako teórie, ktoré propagujú. Utešujú sa výhovorkou, že je to profesionálna deformácia, alebo že „doma nie je nikto prorokom“. Nevidia, že naučenú teóriu, ponúkanú druhým, nedokážu realizovať vo svojom praktickom živote preto, že im v nej chýba duchovný aspekt. Vytrhli ju z kontextu skutočného života...

Kde teda hľadať pomoc, keď naozaj chceme zlepšiť naše medziľudské vzťahy?

V prvom rade je nevyhnutné prestať hľadať chyby vždy v niekom inom. Odhodiť sebaľútosť, obviňovanie druhých, že nám to či ono spôsobili, a pozrieť sa konečne na seba – jednotlivca, a predovšetkým „do seba“, do svojho vnútra, a tam hľadať skutočné príčiny vlastných nefunkčných vzťahov. Potom odpustiť sebe i svojim blízkym a usilovne začať pracovať na odstraňovaní vlastných chýb a slabostí... Tieto dva dôležité kroky sú pre nás zvyčajne najťažšie, no bez nich nemožno uskutočniť ozdravenie vzťahov.

Je dôležité, aby sme pochopili, že dobré vzťahy nefungujú automaticky sami od seba. O to, aby správne fungovali, sa treba vedome pričiniť, s láskou ich pestovať. Skúsme vidieť našich blízkych ako samostatné, mysliace a cítiace bytosti. Zamyslime sa nad tým, či im naše domnelé dobro, ktoré im často priam vnucujeme, skutočne prospieva. Nepodceňujme naše deti, ktoré, aj keď sú vekovo mladšie, sú tiež jedinečnými bytosťami a nie nám podriadenými „bábikami na hranie“ či prostriedkami na realizovanie vlastných nenaplnených túžob. Rešpektovanie jedinečnosti vlastného dieťaťa neoberá rodiča o potrebné výchovné pôsobenie, práve naopak, upevňuje ho!

Ak aspoň jeden z rodičov pochopí, že sebapoznanie a sebavýchova sú dôležité stupienky k ozdraveniu medziľudských vzťahov a začne na sebe pracovať, bude k tomu s láskou viesť aj ostatných. Svoje deti a postupne i ďalších členov rodiny, priateľov, spolupracovníkov, známych. Bude im ukazovať správny smer k vyššiemu stupňu zrelosti a poznania.

Od toho je už len krôčik k tomu, aby sme prirodzene pochopili, aké dôležité a nevyhnutné je poznať Vôľu nášho Stvoriteľa, čiže vesmírne zákony, a prispôsobiť sa Jej pomáhajúcej sile.

Iba takto naplníme zmysel a cieľ vlastného bytia. Budeme nápomocní a užitoční našim deťom i blízkym a zároveň celému Stvoreniu.

To, žiaľ, nedokáže každý človek, pretože nie každý si pre svoj vývoj a životnú cestu vybral správny smer, a preto ani správne nebuduje svoju vnútornú zrelosť, poznanie, ktoré sa nevyhnutne odráža v jeho medziľudských vzťahoch.

Všetci by sme si mali uvedomiť, že cesta k pravému Poznaniu nebola uzavretá nikomu, pokiaľ si ju sám neuzavrel vlastným rozhodovaním a svojou vôľou pripútanou na rozum. Nezabúdajme, že čas milosti, poskytnutý ľuďom na zmenu k dobru, pokročil do záverečnej fázy...

A.K.