Sme vnútorne slobodní?
V živote sa niekedy cítime ako niekto, s kým si každý „robí, čo chce“. Ľudia, s ktorými spolunažívame v rodine či v práci, nám chcú určovať, čo máme robiť, tlačia nás do rozhodnutí, ktoré sa často priečia nášmu najvnútornejšiemu cíteniu. Nie vždy dokážeme povedať, že s niečím nesúhlasíme, že máme iný názor, napr. zamestnávateľovi, partnerovi, rodičom..., a preto sme potom utrápení. Zdá sa nám, akoby sme ani nežili svoj vlastný život. Takto nejako sa cíti človek vnútorne neslobodný = závislý na názoroch iných ľudí, vnútorne málo pevný na to, aby prevzal vo svojom živote vedúcu úlohu, prijal poznanie, že za všetko je zodpovedný on sám. Dôležité je uvedomiť si toto: nenechať sa vtlačiť do pozície toho, s kým môžu iní manipulovať. Nikto nemá právo takto sa k nám správať. Nič ho na to neoprávňuje, ani pozícia nadriadeného, ani pozícia zamestnávateľa. Každý človek má právo pokojne si obhájiť svoje práva a názory, stáť si za nimi. Ale mali by sme ich dokázať prejaviť vecne, spravodlivo, bez nadávok a akéhokoľvek urážania iných, tak, aby sme svoje konanie vedeli kedykoľvek v budúcnosti obhájiť. Každý človek má právo:- Sám posúdiť svoje práva a povinnosti, slobodne sa rozhodnúť, pretože za každý svoj čin nesie zodpovednosť. - povedať nie. Nie je povinný poskytovať vysvetlenia a nemusí hľadať odôvodnenia či výhovorky, keď s niečím nesúhlasí. Avšak mal by byť schopný povedať svoj názor. Pokiaľ chce, aby iní rešpektovali jeho názor, mal by sa naučiť aj on rešpektovať názory iných, a to aj v prípade, že s nimi nesúhlasí. Rešpektovanie neznamená vždy súhlas, čo však nemusí brániť v spolupráci ľudí rôznych názorov. Akékoľvek ovplyvňovanie možnosti slobodného rozhodnutia iného človeka je neprípustné a už vôbec nie rôzne druhy psychického nátlaku (kam patria výčitky, vyhrážanie sa, manipulácia) či dokonca fyzického nátlaku. Máme len dbať, aby sme snahou o uspokojovanie vlastných potrieb nespôsobovali škodu alebo bolesť iným. - Sám posúdiť, či a do akej miery je zodpovedný za problémy druhých, s vedomím toho, že sa v tom môže niekedy mýliť. - Zmeniť svoj názor. - Odpovedať „neviem“. - Byť nezávislý na dobrej vôli ostatných. - Povedať: „Nerozumiem Vám.“ - Zdvorilým, taktným spôsobom povedať: „Nebudem sa k tomu vyjadrovať.“ Takto sa správa vnútorne slobodný človek. Takýto človek ale – nepovznáša sa nad iných z pozície nadradenosti v domnienke, že jeho pohľad či názor je jediný správny, nestavia sa k iným ľahostajne, neignoruje ich práva; plne rešpektuje ich rozhodnutia, netrápi sa kvôli tomu, čo si kto o ňom myslí. Je pevný vo svojom presvedčení, aj keď sa mu iní za to vyhrážajú alebo o ňom rozširujú nepravdivé mienky. Ak to tak nie je, znamená to, že jeho vnútorný mier a šťastie je závislé na názore iného človeka čiže nie je vnútorne slobodný. Pretože nedokážeme a ani nemáme právo súdiť iných, cudzie názory o nás často nezodpovedajú skutočnosti z hľadiska vyšších zákonitostí a princípov. Vnútorne slobodný, samostatne mysliaci človek:- sa neriadi vlastnými predstavami či „plánom“, kto a ako by sa mal správať, a preto ani vtedy, keď sa iní nesprávajú podľa jeho očakávaní, nemáva z toho ťažké prežívanie, vnútorné tlaky, nemusí sa sústavne zaoberať tým, kto, čo a ako by mal či nemal robiť; - uvedomuje si, že nenesie zodpovednosť za život iných samostatných ľudí. Je si vedomý toho, že každý človek s dobrým chcením má okolo seba veniec pomocníkov. Jeho prvoradou úlohou je snaha o zušľachťovanie svojho vlastného vnútra a konania, čím dokáže pomôcť aj iným. Ak ho niekto poprosí o pomoc, nemá ju odmietnuť, avšak nemôže svoje názory a rady iným vnucovať – čo a ako by mali robiť, ako by si mali zariadiť život – a to ani svojim dospelým deťom, partnerom či napr. dobrým priateľom; - pri rozdielnych názoroch hľadá cesty k pochopeniu: rád si druhých vypočuje a snaží sa vcítiť, vžiť do ich situácie, do ich spôsobu zmýšľania. Netrvá tvrdohlavo len „na svojom“. Uvedomuje si, že nie je neomylný, a aj on sa má ešte v mnohom čo naučiť od iných; - usiluje sa nájsť správne riešenie a zaoberá sa aj tým, či to nebol on, kto sa nezachoval správne. A keď východisko nájde, bez väčších ťažkostí zmení svoj názor či postoj. Dokáže si priznať, že sa mýlil a ospravedlniť sa za spôsobenú ujmu, škodu. Stať sa vnútorne slobodným človekom, ktorý dokáže jasne, zrozumiteľne, presvedčivo a pritom pokojne komunikovať s druhými, je práca na celý život. Všetko má svoj čas. A poctivou prácou na sebe sa nám to jedného dňa určite podarí. Máme k tomu príležitosť dennodenne pri komunikácii s ľuďmi, s ktorými nažívame, stretávame sa. Všímajme si aj to, ako nepekne sa k nám ľudia často správajú a nech je to pre nás zdvihnutým prstom: Takéto správanie a konanie k ľudskej bytosti – k dôstojnosti človeka, k ušľachtilému, zrelému duchu nepatrí! Túžim sa správať a konať inak, lepšie... Zrnká múdrosti zbierame po celý život. Nech je ich čo najviac! Potom bude múdrosť a zrelosť naozaj spojená s vyšším vekom a prinesie nám úctu i rešpekt druhých. | |