Predtucha

Príbehy podľa skutočnosti

Vážení čitatelia, z "Cyklu skutočných príbehov zo života" vám prinášame prvú poviedku, ktorá sa zrodila na základe rozprávania pani E.M.T.

Bolo jedno mestečko a v ňom žila pani Veronika so svojím mužom Jánom. Ich dospelé deti mali už vlastné rodiny, a tak manželia zostali vo svojom dome sami. Hoci ich život nebol vždy ľahký, žili šťastne a spokojne, pretože ich srdca dotkla sa Božia láska a oni s radosťou a vďakou prijímali všetko, čo k nim denne prichádzalo.

Ako tak jedného dňa pracovala Veronika v záhrade, ovládol ju náhle veľmi silný pocit, akési intenzívne tušenie, že už čoskoro môže byť z tohto sveta odvolaná. Túto predtuchu vnímala súčasne ako upozornenie, že si má dať svoje pozemské veci do poriadku. Zachvela sa: Mala by už teda odísť? Bude odvolaná z tejto krásnej Zeme, kde sa tešila zo života a kde spolu s mužom chceli toho ešte toľko dosiahnuť? Je tá predtucha vôbec reálna, alebo sa jej votrela do mysle iba dajaká fantastická predstava? Nebola si istá a myšlienka na to sa stávala neodbytná. Jej predtucha bola predsa taká skutočná...

Mužovi sa zatiaľ o ničom nezmienila, načo mu pridávať starosti, keď si tým nie je istá. Zverila sa priateľke, obdarenej istým jasnovidným vnímaním. Tá však nad otázkou, či okamih odchodu možno predvídať a či k ľuďom takého znamenia prichádzajú, iba mávla rukou. Nech na to vraj nemyslí, že to mohla byť len momentálna reakcia na nejaký vonkajší podnet, že je zdravá žena, nech si nerobí žiadne starosti.

Veroniku takáto odpoveď príliš neuspokojila, no ďalej nenaliehala. Rozhodla sa pre každý prípad usporiadať svoje pozemské záležitosti, aby po sebe nezanechala nič nevybavené. Veľa toho nebolo, lebo vždy sa snažila mať veci ihneď na poriadku. Dávno jej bolo jasné, že dĺžku nášho života určuje iba Vôľa Pána. Tušila, že odvolanie z tohto sveta príde náhle, ale kedy a ako sa to stane, to nevedela. Aj keď zomrieť nechcela, bola na to pripravená.

Nepochodila ani u známeho astrológa, ktorého príležitostne navštívila v meste. Tak ako dokázal predpovedať z tabuliek a diagramov dobré i zlé svetové udalosti, choroby, úspechy i neúspechy svojich klientov, na Veronikinu otázku odpoveď nenašiel. Nakoniec jej predsa pomohol tým, že sa vďaka jeho odporúčaniu dostala na správnu adresu: k výnimočnej žene, liečiteľke, s ktorou si Veronika dohodla stretnutie a o tri dni už bola srdečne prijatá u nej doma. Od prvého okamihu cítila dôveru k tejto láskavej osobe, naplnenej túžbou pomáhať ľuďom. Keď jej Veronika opísala svoj problém, liečiteľka s vážnou tvárou povedala:

„Áno, skutočne vnímam u vás isté znamenia, predpovedajúce váš odchod zo Zeme. Mali ste správnu predtuchu.“

Viac sa už k tomu nevyjadrovala, lebo cítila, že je to žena s prebudeným duchom, že by jej nemohla povedať nič, čo by už dávno nevedela. Ako si pri lúčení podávali ruky, Veronika pocítila ohromný prílev nádhernej sily, ktorú s vďačným úsmevom prijala.

Teraz už bolo jasné, že v blízkej budúcnosti môže očakávať svoj odchod z tejto Zeme. Namiesto obáv z toho, čo príde, mala Veronika radosť. Áno, aj keď je to pre mnohých nepochopiteľné, ona sa ako nedočkavá žiačka tešila na to, čo ju v novej škole života čaká, čomu sa tam bude smieť učiť. Že sa to týka života a smrti, bolo pre ňu nepodstatné, dôležité je, že to pochádza od Pána. Rozhodovala sa, či sa má svojmu manželovi zdôveriť, no neurobila to. Ján bol takisto duchovne čulý, aj on poznal Božie Zákony a vedomie blížiaceho sa manželkinho odchodu by mu neuškodilo, ale ani nepomohlo. Až ten okamih nadíde, dozvie sa to. Teraz treba žiť prítomnosti.

Odvtedy prešlo niekoľko týždňov. Jedného krásneho septembrového dňa sa manželská dvojica vybrala autom na výlet do hôr. Celé hodiny sa očarení nádherou jesennej prírody túlali po náučných chodníkoch a turistických trasách. Na sklonku dňa boli už poriadne unavení, a tak sa rozhodli vyviezť sedačkovou lanovkou na vrchol jedného štítu, známeho svojou nádhernou vyhliadkou. Slnko sa už pomaly skláňalo k obzoru, takže výhľad bude iste úžasný.

Veronika si stihla všimnúť oznam, že od zajtra bude lanovka z technických dôvodov odstavená. Bola vďačná, že dnes ešte premáva, lebo pešo by sa už asi na vrch nedostali. Nasadla prvá na jednomiestnu sedačku a v ďalšej, asi v sedemmetrovej vzdialenosti, sa viezol Ján.

Len čo sa ocitli nad korunami stromov, ovial ich čerstvý vietor, preháňajúci sa veselo ponad kopce. V tomto príjemnom teplom počasí to bolo pre oboch vítaným osviežením a neprekážalo im ani to, že im vetrík sedačky vo vzduchu mierne pohojdáva. Vtom Veronika zdiaľky zbadala pred sebou akési telo, ležiace bezvládne na zemi.

Človek sa nehýbal, možno je ťažko zranený. Ako mu z tejto dvadsaťmetrovej výšky pomôcť? Už to má: mobil! Drží v ruke mobilný telefón a hľadá nablízku nejaký orientačný bod, pomocou ktorého by opísala miesto, kde zranený leží. Keď je už lanovka celkom blízko, žena sa začne chvieť a pomaly necháva vkĺznuť telefón späť do vrecka. Tam dolu, s rozbitou hlavou a bez života, leží jej vlastné telo!

Sprvu sa na to len nechápavo díva a potom si náhle uvedomí: Na tomto mieste má teda skončiť jej pozemská púť! Teraz jej vnútro zaplavil nesmierny pokoj. Bola pripravená prijať všetko, čo sa stane. Obzrela sa za svojím mužom, aby sa rozlúčila. Chcela mu povedať, že ho má rada, nech sa tu o seba stará, jej slová však zanikli vo vetre a Ján, ktorý z nich asi nič nezachytil, jej iba so zvláštnym úsmevom na tvári zakýval na pozdrav.

Obrátila sa naspäť a modlila sa k Pánovi, aby sa celou svojou dušou odovzdala do Jeho rúk. Bola už takmer nad miestom, kde sa videla ležať. Keď sa pozrela hore na kolieska sedačky, kĺžuce sa po nosnom lane, náhle ucítila, ako sedačkou trhlo, poistné zariadenie zlyhalo a kolieska sa z lana uvoľnili. A je to, prebleslo jej mysľou, a čas akoby sa pre ňu zastavil. V tom okamihu sa nad Veronikou objavili dve vznešené svetlé bytosti, ktoré uchopili sedačku prv, ako mohla nenávratne skĺznuť z lana. Po odvrátení jej pádu svetlí pomocníci zmizli.

Veronika pozrela na zem, odkiaľ sa medzitým stratil aj obraz jej mŕtveho tela. Po celý zvyšok cesty stúpali ku Svetlu ďakovné slová zachránenej. Keď pristáli na pevnej zemi a chcela rozprávať mužovi o tom, čo sa stalo, ten ju ubezpečil, že to všetko vnímal a sám celý obraz videl. Žena nechápala, ako mohol zostať taký pokojný. Odpoveď bola prostá:

„Cítil som, že nech by sa čokoľvek stalo, musí to tak byť, lebo je to tak chcené. Aký som rád, že si nemusela odísť!“

Veronika teda nebola zo Zeme odvolaná a hoci žila so svojím mužom spokojne a naplno ďalej, neprestávala sa zamýšľať nad tým, prečo sa predtucha, ktorá bola taká skutočná, nakoniec nevyplnila.

Na prosby, s ktorými sa obracala ku Svetlu, dostala vďaka svojmu otvorenému duchu túto odpoveď:

Ak žijeme s istým presvedčením, môže sa vyvinúť situácia, ktorá preverí, či naše presvedčenie je pravé. Je to zrkadlo, ktoré nám ukáže, akí v skutočnosti sme. Uvidíme v ňom, či žijeme pravdivo a či niektorý z našich postojov nie je iba maska, ktorú máme nasadenú vtedy, keď sa problémy a životné zvraty zdajú byť ešte vzdialené...

Buďte pripravení na to, že vy, ako aj vaši blížni môžete byť kedykoľvek z tohto sveta odvolaní. Žite preto tak, aby vás taký okamih neprekvapil. Nepremrhajte svoj čas neustálym rozmýšľaním o tom, čo bolo a čo bude, žite prítomnej chvíli a tak, aby ste sa kedykoľvek mohli obzrieť a bez hanby či výčitiek svedomia si poctivo povedať:

„Nič ma v mojom živote neťaží ani nezväzuje. Kedykoľvek, Pane, rozhodneš a odvoláš ma z tohto sveta, som pripravený odísť.“

Takto budete žiť dobre a naplno, využijete čas, ktorý vám je na Zemi určený, takto budete môcť vo svojom duchovnom vývoji napredovať!

Nežiaľte príliš vtedy, ak tento svet opustil váš blížny! Odišiel do iných sfér, tam, kam musel, aby mohol vo svojom vývoji pokročiť ďalej. Odložte preto svoju bolesť, svoj smútok, veď vaši blízki tam niekde v diaľke stále žijú! Premeňte svoje city na prianie šťastnej cesty a keď chcete svojim blízkym pomôcť, proste v modlitbe Pána, aby ich viedla Jeho láska, aby našli cestu Svetla a nikdy z nej neschádzali. Posielajte im v spomienkach lásku a ak váš vzťah bol rýdzi, ak to dovolí aj Prozreteľnosť, potom sa s nimi jedného dňa možno opäť stretnete. Možno vám potom, keď i vy budete opúšťať pozemský svet, vyjdú s láskou v srdci v ústrety, aby vás pozdravili a uľahčili vám odchod zo Zeme.

Podľa rozprávania E. M. T. napísal P. Š.