Uvoľnenie duše

V dnešnej dobe často prežívame vypäté medziľudské vzťahy. Tie neraz natoľko zúžia náš pohľad na zmysel života, že sa stávame otrokmi týchto vzťahov. Obzvlášť vtedy, ak ide o neharmonické vzťahy.

Čím viac však uvažujeme nad konaním iných ľudí vo vzťahu k nám, tým viac akoby sme sa zapletali do tŕnitého porastu, v ktorom sa nemôžeme voľne hýbať.

Čo máme urobiť v tejto situácii? Máme sa ešte viac vzoprieť nášmu okoliu v búrlivom boji za potvrdenie našej bezúhonnosti a... prepadávať sa ešte hlbšie?

V takomto stave je veľmi dôležité dokázať si uvedomiť, že nám osud skrze iného človeka práve poskytuje jedinečnú šancu prekonať zlobu láskou, nadhľadom a pevným charakterom. Len čo si uvedomíme, že vzniknutá situácia je pre nás výzvou, v ktorej máme ukázať svoju pevnosť, prestávame sa s výčitkami pozerať na okolie, ale začíname hľadieť do seba. Veď len v nás samotných musíme hľadať silu, aby sme obstáli so cťou.

Ak sa na niekoho hneváme alebo ho dokonca nenávidíme, pútame sa na jeho dušu neviditeľnými putami. Tento stav pripútanosti si spočiatku nemusíme vôbec uvedomovať, no po čase ho môžeme pociťovať ako nesmierne vyčerpávajúcu príťaž, ktorá nám bráni v duševnom rozmachu. Ak si má človek, na ktorého sa hneváme, ešte niečo bolestne pretrpieť, aby dozrel, potom môžeme skrze puto voči nemu aj my spolutrpieť s ním. Ak sa však dokážeme povzniesť, sme od toho celkom chránení.

Toto všetko máme vo svojich rukách v okamihu prítomnosti. O tomto všetkom rozhodujeme neraz bez toho, aby sme si to dôsledne uvedomovali. Avšak pri troške dobrej vôle by mohol každý z nás ihneď mnohé zmeniť k lepšiemu, a tým by pretvoril i svoj bolestivý osud na hybnú silu k skutočnému vzostupu.

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ – vyslovil Kristus nad ľudstvom, keď v poznaní nevýslovnej ľudskej nenávisti voči nemu umučený zomieral na kríži. Uvažujme nad týmito jeho slovami nezaujato a pokojne. Nájdime si na to čas. O čo skôr by sme mali dokázať odpustiť sebe samým i druhým my, pozemskí ľudia, ktorí sme zamotaní neraz i do nitiek vlastných previnení a trpíme zaslúžene?

Dôležitým bodom nášho vnútorného obratu, ktorý môžeme dosiahnuť pri troche dobrého chcenia bez ohľadu na to, či sme chorí alebo zdraví, je dokázať sa stále častejšie, pred každým rozhodnutím počas dňa vnútorne stíšiť v prosbe, aby sme konali správne, tvorivo. Ak to dokážeme, začne sa nám pred zrakom postupne skladať mozaika krásne do seba zapadajúcich maličkých i veľkých udalostí, ktoré nám doprajú poznať, že skutočne kráčame správne. A to v nás bude upevňovať dôveru v dokonalé duchovné vedenie, ktoré vidí ďalej než my. Vzplanie v nás odhodlanie stále vrúcnejšie sa pýtať na Vôľu Božiu a do našich dní sa vráti zdar.

Slová nasledujúcej modlitby nám v tom môžu pomôcť, ak ich prežijeme nezakaleným citom:

Viem, že sa musím rozhodnúť sám, Pane. Osvieť však prosím moju myseľ, nech moje rozhodnutie splynie s Tvojou Vôľou; nech prinesie požehnanie v Tvojom Stvorení.

Redakcia