Prečo práve ja?

Dušou človeka lomcuje neraz hnev, keď musí spoluprežívať rôzne prejavy nezrelosti svojho blížneho. Hneváme sa skoro na všetko. Muž sa hnevá na ženu, pretože zle varí, nerobí poriadok v dome, nevenuje sa deťom. Žena sa hnevá na muža pre nezdvorilosť voči nej alebo preto, že nezarába dosť peňazí a núti ju pracovať na dva úväzky, ignoruje domáce práce a ona musí napríklad meniť vypálené žiarovky, zabíjať klince do steny, opravovať počítač atď.

Povedané krátko, každý je nespokojný z toho druhého. V ňom a v jeho správaní vidí skutočný a jediný prameň svojho osobného nešťastia. Neraz až v stave najťažšej zúfalosti preto človek zvolá: „Prečo práve ja? Prečo musím trpieť pre cudziu hlúposť?“

Odpoveď na túto otázku i vytúžené zmierenie duše nie je možné dosiahnuť inou cestou ako cez skutočné pochopenie príčiny, pre ktorú človek musí trpieť.

V tomto prípade musíme pochopiť, že keď trpíme pre iného človeka, nemôžeme jednostranne pozorovať iba jeho nesprávne správanie a hodnotiť ho kriticky. Toto správanie musíme hodnotiť predovšetkým na pozadí našej vlastnej minulosti – vrátane tej, na ktorú sa už nemusíme pamätať. Mohlo totiž ísť aj o predchádzajúce životy na Zemi, počas ktorých sme aj my s najväčšou pravdepodobnosťou často rozdávali blízkym jednu ranu za druhou svojou necitlivosťou.

Ak toto pochopíme, potom sa mnohé musí zmeniť. Všetci sme veľmi silno zamotaní do tkanív nesprávnych skutkov z minulosti. Až tak veľmi, že keby sme ich čo i len na okamih smeli prehliadnuť v živom obraze, museli by sme zmalomyseľnieť. Celkom iste by sme už viac nenašli odvahu hodiť kameň nevľúdneho slova či pohľadu do tváre svojho blízkeho, nech by bol akýkoľvek. Všetky nedostatky v ňom by sme sa snažili naprávať s čo najväčším pochopením a jemnocitným vedomím, že sami musíme mnohé z minulosti napraviť a odčiniť.

Veď ako môže napríklad muž neznášať svoju ženu, pretože sa nevie postarať o domácnosť, keď možno práve on nedokázal v minulej pozemskej inkarnácii chrániť svojím životom ženský princíp pred stratou jemnej citlivosti, ktorej súčasťou je aj schopnosť starostlivo opatrovať domácnosť? Keď možno vo svojej jednostrannosti nútil svoju ženu robiť hrubé práce, hoci jej údelom bolo vytvárať harmonické zázemie okolo rodinného kozuba a rozvíjať jemnejšie činnosti, ktoré by zachovali kvet jej ženskosti neporušený? Alebo ako by mohla žena neznášať muža, pretože nie je pravým mužom a ochrancom rodiny, keď v knihe jej bytia je zapísané, že v predchádzajúcej inkarnácii zabudla na čistú lásku k mužovi, pohrávala sa ľahkovážne s jeho citmi a priviedla ho k strate mužnej sily a sebaúcty?

Sú tisíce podobných a ešte horších prípadov, ktoré sa skutočne naplnili. Avšak práve tí ľudia, ktorí sú za ne spoluzodpovední, sa najviac rozčuľujú, bedákajú, neznášajú jeden druhého, keď ich už osud opäť spojil, aby všetko napravili. Nie je smutné pozorovať to z nadhľadu? Veď tým len premárňujú vzácny čas na svoju nápravu! Taký vzácny, že ho nevyváži ani cena zlata, pretože ide o to najpodstatnejšie – o vlastné bytie.

Keď človek reptá na svoj osud, ukazuje nevedome v istom zmysle neraz aj pravú tvár svojej vlastnej minulosti a svedčí proti sebe, hoci sa stavia do pozície dotknutého. Na to pamätajme. Poctivý človek nikdy nebude jednostranne vystavovať pred oči iných svoje bolesti z pocitu vlastného nedocenenia, ale vynaloží všetku silu, aby ich prekonal s pochopením a láskou, aby ich premenil na tvorivú posilu. V prípade, že bude nevyhnuté, aby o svojich pocitoch a prežívaní hovoril, bude vždy taktný a mierny.

Neraz si však človek povie: „To nemôže byť pravda, že ja trpím pre svoje nedokonalosti z minulosti! Ako by som mohol ja niekedy urobiť niečo tak nezrelé, ako mne urobil môj blízky práve dnes? To nie je možné! Ja som taký nebol, pretože sa správam charakterne, som poriadkumilovný a navyše vždy presný!“

Akonáhle sa človek zmieri s týmto názorom čo i len sám pred sebou, prepadáva okamžite temným prúdom, ktoré ho potom strhávajú. Nehovoriac o koreni pýchy, ktorá sa v ňom utvrdzuje a môže ho viesť až k duchovnému pádu.

Človek, ktorý sa takto pýta, podobá sa na motýľa, ktorý nechce uveriť, že v prvých štádiách svojho vývoja bol larvou. Myslí si totiž: „Ako som mohol byť ja, motýľ s krásnymi krídlami, ktorý voľne lieta, larvou? To musí byť nezmysel! To by bola potupa! Na larvu sa ani len náznakom nepodobám...“ A predsa je pravda, že tento motýľ bol aj larvou a na motýľa sa vôbec nepodobal. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že tomu neverí.

Podobní tomuto motýľovi sme aj my ľudia. Ak sa v nejakom smere konečne trochu zlepšíme, veľmi rýchlo sa začneme považovať za dokonalých. Alebo často zabúdame, koľko storočí predtým sa s nami duchovní pomocníci namáhali, kým nám pomohli v určitom smere k zdokonaleniu. Jednoducho toto všetko doslova hodíme za seba a voči druhým sme neúprosní, tvrdí a požadovační. Chceme od nich dokonalosť ihneď. Avšak akým právom? Čím sme už splatili aspoň čiastočne dlhé roky našej duševnej nezrelosti, ktorou sme boli na príťaž iným? Zabúdame, že sa musíme práve preto stretávať s nám už cudzou nezrelosťou iných, aby trošku zmäklo naše kamenné srdce a stali sme sa pomáhajúcimi, nie jednostranne požadujúcimi a kritizujúcimi.

Uvažujme nad životom s pokojnou mysľou a nepovažujme sa za lepších, než v skutočnosti sme. Tvrdosť a neústupnosť bez lásky nás privedie vždy len k pádu, aby sme pochopili, že nikto nie je taký dobrý, aby mohol odsúdiť svojho blížneho alebo sa nad neho povyšovať.

Naopak, prejavená dôvera dokáže uvoľniť netušené sily na duchovný rast. Áno, dôvera je aj jedným z najkrajších darov, aký si ľudia môžu vzájomne venovať na svojej životnej ceste.

Dokázať sa rozdeliť aj s málom! Nezištne pomôcť aj na úkor vlastného pôžitku! Opätovať nenávisť či provokáciu vnútornou veľkosťou, nezaujatosťou, charakternosťou a ušľachtilým spôsobom! To je najväčšie životné umenie, ktoré robí človeka človekom a činí život každého z nás skutočne naplneným. Ak by sme v živote mali prísť aj o všetko, nevzdajme sa dosiahnutia tohto cieľa!

Na záver sa musíme zmieniť ešte o jednom – že trpieť možno naozaj aj nezaslúžene. Takto od ľudí trpí príroda, zvieratá, ba dokonca i vyslanci, prichádzajúci na Zem od Boha, ktorí nie sú zaťažení vlastnou minulosťou. Títo trpia pre zneužitie slobodnej vôle ľudí - a to je pre ľudí veľkou obžalobou. Nebolo by však dobré myslieť si, že patríme k nim. Pri svojom utrpení sa radšej vždy pozerajme do svojho vnútra. Do karmických uzlov sme zamotaní viac, než dokážeme tušiť.

Redakcia