Tajomstvo hojnosti

Rozprávka (nielen) pre deti

Kde bolo, tam bolo, ďaleko-preďaleko, nachádzala sa jedna utešená dedinka. Obklopovali ju vysoké hory plné ihličnatých a listnatých stromov, ktoré sa strácali v nedozernej výške belasej oblohy. Pretekali ňou početné bystrinky, stekajúce v perlivých vodopádoch zo strmých skál. Ľudia i lesná zver prichádzali si z nich načerpať dostatok vody, aby sa mohli tešiť z nádherného života. Aj polia boli v tejto dedinke výnimočne krásne - rozľahlé a starostlivo obrobené láskavými rukami ľudí, podobné zlatistým morským pláňam. Pretože na sklonku leta slnko svojimi žiarivými lúčmi sfarbilo do zlata tisícky obilných klasov, z ktorých si ľudia vyrábali múku na každodenný chlieb. Všetci prežívali v srdci opravdivú lásku a harmóniu, každý túžil žiť večne.

Aj keď sa občas obloha zatiahla a z tmavých mrakov vyšľahli blesky, osvecujúce celú nebeskú klenbu, nik nepociťoval strach. Každý vedel, že nad mrakmi panuje stále žiarivé slnko a ono skôr či neskôr opäť zažiari. Dievčatá nosili vo vlasoch venčeky z lúčnych kvetov, umocňujúce nádheru ich dlhých svetlých šiat. Každý v dedinke sa snažil pomáhať blízkym, najmä tým, ktorým chýbalo niečo, čo robí ich život radostným.

Zdalo sa, že časy hojnosti nikdy neskončia, že večnosť bude ich údelom. No aj keď si to nikto neprial, časom sa prihodilo niečo neočakávané. Od toľkého dostatku a všetkej tej hojnosti sa jedného dňa začali obyvatelia správať k sebe trochu... zvláštne. Čím lepšie sa mali, čím hojnejšie ich život obdarovával svojimi vzácnymi darmi, tým menej mysleli na svojich blížnych a ich skutočné potreby. Každý si všímal stále viac seba a pred všetkými potrebami, nevyhnutnými pre život, dával prednosť svojmu blahu.

Takto to išlo dlho, veľmi dlho, až sa napokon prihodilo niečo strašné. Nič netušiaci ľudia upadli natoľko, že prestali poznávať i najbližších susedov, s ktorými sa doposiaľ navštevovali. Tak sa často stalo, že niekto vo svojom dome ochorel či trpel bolesťami, no nemal ho kto navštíviť a podať mu pohár vody, lebo i najbližšiemu susedovi padlo nesmierne zaťažko prejsť kvôli inému cez cestu.

Zato mnohých čoraz viac trápilo to, čo si oblečú. Vďaka svojej nečinnosti a lenivosti natoľko pribrali, že sa už nezmestili do šiat a nebudete veriť, podobali sa viac vypaseným prasiatkam ako hrdým, krásnym a ušľachtilým ľuďom. Bolo to veľmi, smutné a zároveň smiešne.

Ľudia neboli však ponechaní napospas vlastnej záhube a úplnému zoškliveniu, ako by sa mohlo zdať. Správa o ich nesprávnom konaní sa ako varovná zvesť rozniesla na krídlach vetra po celom kraji. Dostala sa aj ku všetkým bytostiam, ktoré sa oddávna s láskou starajú o krásu okolitej prírody, dávajúcej všetkému živému bohatú úrodu.

Jedného rána sa na veľkej lesnej lúke, plnej pestrých kvetov, zišli všetky prírodné bytosti - gnómovia pracujúci v jaskyniach pod povrchom zeme, trpaslíci obrábajúci pôdu, víly tancujúce na lúkach, skalní obri, vzdušní sylfovia, elfovia i ohniví salamandri. Po dlhej porade si stanovili jeden dôležitý a krásny cieľ – pomôcť ľuďom znovu nájsť stratenú lásku a vzájomné porozumenie, ktoré by otvorilo ich srdce.

Rozhodli sa, že im láskavo dohovoria a vysvetlia, že sebectvo je príčinou utrpenia a neľahkého života, zatiaľ čo štedrosť, skromnosť a nezištná obetavosť je nevysychajúcim prameňom šťastia a hojnosti. Chceli im odovzdať tento odkaz a verili, že len čo sa to ľudia dozvedia, iste ani na okamih nezaváhajú s vlastnou premenou a všetko zlé zmenia ihneď k lepšiemu.

Žiaľ, aj keď sa o tom hneď na druhý deň na svitaní ľudia dopočuli, považovali to za hlúpy a zbytočný výmysel. Odkaz pre nich nemal väčšiu váhu ako zrnko piesku v púšti. Všetkého bolo predsa nadostač. A tak sa ich správanie ani trochu nezmenilo k lepšiemu, ba naopak, dopustili, že sa ich život ešte väčšmi zhoršoval.

Prírodné bytosti, ktoré sa o tom dozvedeli, boli ľudskou zaťatosťou a pýchou úplne zaskočené. Dosiaľ poznali ľudí ako súcitných, láskavých a pokorných tvorov, hodných Božieho požehnania, tvorov, ktorých si mohli vážiť.

Nedalo im to pokoja, preto opäť zvolali spoločnú poradu, tentokrát na vysokom strmom brale, týčiacom sa odvážne k nebu. Tam sa dohodli, že keď sa ľudia nechcú zmeniť dobrovoľne, pohrozia im nejakou prírodnou pohromou. Verili, že v utrpení dokážu spojiť svoje ruky i srdcia k vzájomnej spolupráci, na ktorú v časoch hojnosti zabudli.

Ľudia však aj tento odkaz považovali za výmysel a naďalej zotrvávali vo svojich chybách. Vtedy sa strhol prudký lejak a neustal, kým na poliach nezalial celú polovicu budúcej úrody.

Znovu sa stalo čosi divné a nepredvídané. Miesto toho, aby si ľudia aspoň v utrpení a núdzi začali pomáhať a hľadať k sebe cestu lásky, pomoci a porozumenia, aby mohli prežiť, vraveli si: „Ach, prišli sme o polovičku úrody, s ktorou sme rátali a ktorá nám bude teraz chýbať. Rýchlo, vezmeme si pre seba potajomky toľko, koľko každý naberie. Čo ak prídu iní a my ostaneme o hlade?“

„Aké obrovské nešťastie, aké nepochopenie,“ zúfali si prírodné bytosti nad hlúposťou ľudí, keď videli ich zaslepené konanie. „Ako im pomôcť v nešťastí, keď namiesto vzájomnej pomoci, ktorej sa mohli v utrpení otvoriť, sa ešte väčšmi boja o seba, sú ešte sebeckejší?“

V snahe nájsť riešenie zvolali bytosti ďalšiu poradu na vysokom brale. Tu sa dohodli, že do tretice pošlú ľuďom posledné vážne varovanie, ktoré ich napomenie k vnútornej premene. Ak nepočúvnu, silný vietor zničí aj druhú polovicu úrody. Bytosti dúfali, že keď už nebudú mať nádej na prežitie, precitnú a zachránia aspoň svoje duše.

Ale ľudia opäť sklamali. V zhone a v strachu o svoju budúcnosť neboli už schopní začuť varovanie prírody, lebo úplne stratili spojenie s prírodnými bytosťami, ktorých hlas bol v tejto vážnej dobe taký dôležitý.

Preto sa bytosti rozhodli splniť svoj plán, hoci bol veľmi prísny. Ľudia, tí si ani nič iné nezaslúžili. Prudká víchrica zničila za jedinú noc zvyšok úrody na poliach, ktoré zostali prázdne a pusté. Keď ranné slnko ožiarilo svojimi lúčmi spustnuté polia, ľudia hlasno bedákali, nariekali, zalamovali rukami. Okrem domácich zásob, na ktoré sa tak veľmi spoliehali, im nezostalo vôbec nič.

Bytosti prírody netrpezlivo a túžobne očakávali, ako sa ľudia v tejto rozhodujúcej chvíli zachovajú, či pri pohľade na svoju zúfalú budúcnosť predsa len neprecitnú a konečne sa nepolepšia. Potom by im ešte bolo možné nejako pomôcť.

Avšak nestalo sa tak ani tentokrát. Každý chcel ešte viac nahrabať zo zvyškov, ktoré ostali na zničených poliach, len aby sám netrpel hladom. Tí, čo kedysi verili v Boha a v Jeho Spravodlivosť, začali na Neho hromžiť a vzdorovito reptať, že ich nespravodlivo a kruto potrestal. Ba mnohí v Neho prestali veriť.

Zásoby sa rýchlo míňali a domáce pivnice, vždy plné zásob potravín a vriec so pšenicou, zívali teraz prázdnotou, ktorá vyvolávala oprávnené pocity obáv a strachu. Ľudia začali hladovať, nevládali sa hýbať a mnohí živorili. Dokonca aj myši utiekli z prázdnych pivníc a domov. Nad dedinou, kedysi žiarivou a živou, kde všetko jasalo radosťou, vznášalo sa teraz mračno beznádeje a neopísateľného smútku. Vtáci dávno odleteli do bezpečia aj ryby odplávali na vzdialené miesta. Ponuré ticho len občas prerušil plač úbohých utrápených dospelých i detí a potom od vyčerpania a únavy utíchol.

Zdalo sa, že už pre nikoho z dediny niet záchrany, keď tu odrazu odkiaľsi zďaleka prišiel malý chlapec. Jeho meno bolo Daniel. Neniesol nič, prichádzal bosý, len v srdci prinášal plamienok lásky, ktorý túžil zapáliť v každom, koho stretne.

Zvedavo zaklopal na dvere jedného domu a keď nikto neotvoril, išiel k ďalšiemu. Celý deň chodil márne od domu k domu. K večeru sa rozhodol, že vojde do niektorého bez dovolenia a zistí, čo sa v tejto prečudesnej dedine deje.

Keď otvoril dvere veľkého domu, uvidel niečo nezvyčajné - na posteli pred ním ležal na smrť vyhladovaný muž, ktorý z posledných svojich síl zvieral v rukách zlatý kalich. Po celý život ho strážil ako oko v hlave a videl v ňom svoju záchranu pred chudobou. Bol to miestny farár. Vystrašený chlapec zatvoril dvere a rýchlo bežal zistiť, čo sa deje vo vedľajšom dome. Našiel tam muža, sediaceho unavene na stoličke. V pootvorenej dlani držal posledné tri zrnká pšenice, ktorých sa nechcel za nič na svete vzdať. Ak by sa ich vzdal, iste by umrel od hladu.

Všade, kam chlapec vošiel, našiel niekoho, kto sa držal z posledných síl niečoho, v čom videl spásu svojho života. Raz našiel dokonca dvoch mužov, ležiacich na studenej dlážke, ktorí viedli neúprosný boj o posledné omrvinky chleba na stole.

Vtedy chlapec pochopil, čo je príčinou nešťastia týchto ľudí. Jeho horúce srdce mu to povedalo. Silným hlasom začal neúnavne volať ku všetkým ľuďom v dedine:

„Ľudia, umierate pre svoje sebectvo, nie pre nedostatok potravy. Zmeňte svoje srdcia! Ešte existuje pre vás cesta k záchrane. Spočíva v tom, že sa podelíte s poslednými zvyškami toho, čo vám zostalo. Bude to pre vás ťažké, ale keď to dokážete, zažijete zázrak.“

Danielove slová silne zapôsobili na každého, kto ich mohol z jeho detských úst započuť. A stalo sa niečo veľmi krásne: v poslednej chvíli, na sklonku svojho života, začali sa ľudia otvárať novej múdrosti, ktorú chlapec hlásal.

Muž, čo držal v ruke posledné tri zrná pšenice, podal dve z nich svojej žene, aby ju posilnil a potešil. Spolu s dvoma zrnkami dal jej zo seba to najcennejšie – lásku, pretože si želal, aby žila a bola šťastná. Každý z toho, čo mal, hoci z posledného, dal časť svojmu blížnemu. Ako zázrakom sa ľuďom začala vracať stratená sila a vôľa žiť. Každý si vravel: „Ak mám zomrieť od hladu kvôli blahu iných, nech sa tak stane. Nech zomriem ako čestný a milujúci človek.“

Ľuďom prišli na pomoc aj bytosti prírody. Nenechali ich v núdzi, keď videli, že v ich srdciach je stále viac lásky a obetavej dobroty. Všemožne sa snažili pomáhať, aby ich polia boli zakrátko opäť úrodné a plné života.

Jedného dňa, keď láska ľudí natoľko dozrela, že bola opäť taká ako voľakedy, zjavila sa na poli krásna ženská bytosť, akú nik dosiaľ nevidel. Mala dlhé svetlé vlasy zviazané čelenkou a splývavé šaty zlatistej smaragdovej farby. V rukách držala oválnu nádobu z prútia plnú obilných zŕn, ktoré pôvabnými pohybmi rozsievala na všetky strany. Bolo ich toľko, že celkom pokryli tmavú zem, až sa z diaľky zdalo, akoby všade, kadiaľ kráčala, napadol čerstvý sneh.

Ľudia od tých čias nikdy netrpeli núdzu, pretože zvládli tú najťažšiu úlohu – dokázali sa podeliť s málom, ktoré im ostalo. Nezabudli, že i v časoch hojnosti majú myslieť na iných a nezištne im pomáhať svojou ochotou, obetavosťou a láskou.

Mnohí chlapci z dediny, pre ktorých sa stal malý Daniel vzorom, zatúžili, len čo trochu vyrastú, rozísť sa do všetkých kútov sveta a hlásať ľuďom o tom, že sebectvo prináša utrpenie, zatiaľ čo prajnosť vždy len radosť a bohatú úrodu.

Povedzte, deti, i vy, rodičia, pridáme sa k nim?

Redakcia