Putovanie za rannou zorou - 3.časť

Ani trochu ma to netrápilo, pretože som prišiel na niečo, čo ma napĺňalo a s čím som sa túžil podeliť i s ostatnými. Chodil som od kostola ku kostolu, k rôznym modlitebným stánkom bez ohľadu na príslušné náboženstvo, ale všade som sa stretával s rovnakou strnulosťou, s lipnutím na naučených tradíciách, zachovávaných bez vnútorného prežívania, a s nepochopením. Ako to, že som to predtým nevidel? Začal som sa teda prihovárať ľuďom priamo v uliciach mesta, kde sa vždy našli poslucháči. Mnohí však len nechápavo krútili hlavou, no našli sa i takí, ktorí sa nad mojimi slovami aspoň zamysleli, ba niektorým sa dokonca rozžiarili oči.

Počas týchto príhovorov som bol tak ako pri svojom poslednom kázaní v kostole naplnený šťastím, radosťou a mierom. Áno, takto vyzerá pravá Služba. Bol som si tým istý. Moje výklady o prázdnote naučených a neustále omieľaných slov, ako aj mechanicky vykonávaných cirkevných obradov sa samozrejme nepáčili príslušníkom rôznych tunajších cirkví, a tak začali proti mne bojovať rovnakými prostriedkami. Kázali na uliciach o starých dobrých tradíciách, o tom, že jedine ich dodržiavaním môžu sa ľudia stať ozajstnými deťmi božími.

Akonáhle vyšli do ulíc, mnohí z nich si uvedomili možnosť pritiahnuť k svojej viere i tých, čo by do kostola či iného božieho stánku nikdy nevkročili. V celom meste to len tak vrelo. Hoci bol relatívne zachovaný pokoj a nikto sa neznížil k násilnostiam, vypukla pravá búrka názorových rozdielov. Už nešlo len o otázku prázdnoty modlitieb a mechanicky vykonávaných obradov, súboj sa rozhorel predovšetkým v otázkach základných princípov rôznych vierovyznaní a smerov. Viedli sa nekonečné diskusie, ktoré nikam neviedli.

Žiaľ, čoskoro sa objavilo prvé ovocie snahy mojich odporcov. Čoraz ťažšie bolo pre mňa prihovoriť sa ľuďom, lebo kdekoľvek som sa objavil, skupina priaznivcov starých tradícií ma nepustila k slovu a neustálym prekrikovaním ma donútila odísť. Bolo zbytočné zostávať na takých miestach, aj tak by som už nemal možnosť niečo povedať. Stretával som sa s tým všade, kam som prišiel. Začínal som si zúfať. Čo sú už všetci takí strnulí, že sa nenájde nikto, kto by ma vypočul? Niektorých moje slová predsa zasiahli, to viem. Prosil som v duchu o pomoc, lebo som cítil, že to nemôžem nechať len tak.

„Svoje miesto nájdeš v oku búrky,“ zaznel hlas Múdreho muža. Ako mám tomu rozumieť? Chodil som mestom, premýšľajúc o slovách Múdreho muža, až ma kroky zaviedli do samého stredu, na hlavné námestie. Rozhliadol som sa naokolo a v tej chvíli mi svitlo. Pravdaže! Oko búrky. Tak ako i najzúrivejší hurikán má vo svojom strede miesto relatívneho pokoja, aj toto mesto plné chrámov, umiestnených po jeho obvode, malo svoje miesto pokoja, svoje oko búrky, kadiaľ prechádzalo mnoho ľudí, pričom žiaden kazateľ tu nebol. Našiel som si na tomto ostrovčeku neutrality vhodné miesto a opäť som sa prihováral ľuďom. Okolitá búrka názorov sa mňa samotného už nedotýkala, ďalej som hovoril to, na čo som prišiel, ibaže mojich poslucháčov vážne ubúdalo, až zostali nakoniec len tí nemnohí s iskierkami pochopenia v očiach. Dostal som sa na stupeň, keď som nevedel, ako pokračovať. Veď odteraz som mohol vravieť už len stále to isté. Nič iné som nevedel a sám som potreboval urobiť krok ďalej. Opäť mi Múdry muž pomohol svojou radou:

„Tvoje poslanie sa tu skončilo a na tom, čo si zasial, budú už stavať iní, ktorí sú k tomu vedení a majú požehnanie zhora. Viac už tu urobiť nemôžeš, lebo samému ti chýba poznanie. Dvíhaj svoje ruky nahor, tam hľadaj oporu. Ver si, počúvaj hlas svojho srdca a dokážeš nájsť cestu z temnoty!“

Z temnoty? Som predsa v raji... aspoň som si to dosiaľ myslel. A znovu sa vynorila oná otázka, teraz oveľa pálčivejšia. Je toto skutočne raj? Mohlo by sa v raji diať niečo také, čo tu? Toľká nevedomosť a zaslepenosť? Nie! V raji by predsa nemohli byť také rozdiely v názoroch na Stvoriteľa! Veď podľa mnohých kazateľov azda ani nejestvoval, podľa nich bola tu len akási nevedomá tvorivá sila pripravená pre tých, ktorí ju vedeli použiť! Pri počúvaní týchto názorov ma vždy zamrazilo v srdci, čo bude s nimi, ak včas neprecitnú. Bolo mi jasné, že toto v žiadnom prípade nie je raj a že musím ísť ďalej. Naposledy som volal k ľuďom na ulici a vyzýval všetkých poslucháčov, aby sa nevzdávali a nenechali strhnúť späť. Na záver som im pretlmočil slová Múdreho muža, že pomoc pre nich sa už blíži.

Opustil som ľudí, naplnených nádejou, a ihneď som sa vydal na cestu, vedúcu von z mesta. Bol som už hlboko v prírode, keď ma zastihla noc. Normálne by som pokračoval ďalej, keďže tu potreba spánku v podstate neexistovala, ale teraz som pocítil túžbu dopriať si jednu presnenú noc. Tu, v prekrásnej prírode, ďaleko od rušného mesta ľahol som si pod košatý strom a za tichého šumenia vánku som po veľmi dlhom čase upadol do spánku. Sníval sa mi zvláštny sen. Videl som sa znovu obklopený temnotou, ale zhora sa ku mne spúšťalo akési lano, ktoré žiarilo nádherným svetlom a okolitú temnotu zaháňalo. Túžobne som sa za ním načiahol a pevne som sa chytil jeho konca. Bol som rozhodnutý, že ho nikdy nepustím z rúk. Vzápätí som cítil, ako ma ťahá niekam hore. Strhol som sa a...

Krajina svetla

Prebudil som sa do oslepujúceho, pritom nádherného jasu. Keď si naň moje oči pozvoľna privykli, uvidel som pred sebou žiarivú postavu, ktorá svojím jasom prevyšovala okolie.

„Ó, Najvyšší, poslal si ku mne svojho anjela?“ pošepol som. Keď si moje oči privykli na žiaru vychádzajúcu z postavy, zistil som, že je to predsa len človek. Milo sa na mňa usmial a potom ma dôverne známym hlasom oslovil:

"Nenájdeš svoj domov, kým bude v tvojom srdci čo i len malá pochybnosť. Nasleduj svoju túžbu po Svetle a prídeš do zasľúbenej zeme. Je to moja posledná rada, pretože podľa Vôle Najvyššieho musíš ísť ďalej sám. Ak budeš ďalej putovať po ceste Svetla a budeš potrebovať pomoc, vždy sa jej dočkáš. Záleží len na tebe, či ju správne využiješ.“

Po týchto slovách sa otočil a chystal sa odísť. Rýchlo som ho zadržal, pretože som v ňom podľa hlasu spoznal Múdreho muža. S dojatím som ho chytil za ruku a z celého srdca som mu poďakoval.

"To, že ti pomáham, je súčasne mojou odmenou i spásou,“ povedal s úsmevom, naposledy mi zakýval na rozlúčku a odišiel.

Mám nasledovať svoju túžbu po Svetle. Porozhliadal som sa pozorne okolo seba a celý udivený som zvolal: „Je možné, aby tento prekrásny žiarivý svet, o toľko krajší ako ten, odkiaľ som prišiel, nebol ešte rajom?“

Pomaly, s neistotou v srdci, vykročil som na cestu. Nepovedal mi snáď Múdry muž aj to, že kým budem mať v srdci pochybnosť, svoj domov nenájdem? Áno, a v takom prípade mám nasledovať svoju túžbu po Svetle. Iba tá ma privedie do zasľúbenej zeme, do môjho domova! Sú teda aj iné a krajšie svety, i keď mi to teraz pripadá nemožné – a jeden z nich bude mojím skutočným domovom, mojou zasľúbenou zemou. A až tam budem, moje srdce to neomylne spozná. S týmto poznaním ma prenikla túžba po pravom domove, po ešte žiarivejšom, neskonale krásnom svete, po Svetle, po takej blízkosti Božej, aká je len pre človeka možná, a po tej najoddanejšej službe Jemu, Najvyššiemu. V nej, jedine v nej spočíva pravé šťastie a radosť ľudského ducha...

Putoval som čarokrásnou krajinou, cítiac úctu pred veľkosťou Stvoriteľa, ktorý toto všetko stvoril. Bol som vďačný za to, že tu môžem byť, i za to, čo smiem prežívať. Mojimi spoločníkmi boli spevaví vtáci prekrásnych živých farieb, z ktorých mnohí ma na kúsku cesty sprevádzali. Veselo okolo mňa poletovali a rozradostňovali ma svojím nádherným spevom. Občas sa dokonca pridalo i nejaké zviera a dôverčivo kráčalo chvíľku vedľa mňa, zvedavo si ma prezerajúc. Akoby malo z toho radosť. Nič také som nikdy predtým nezažil. Takú spätosť s prírodou! Na Zemi by bolo niečo také asi nemožné. Možno v pradávnych dobách, keď ľudstvo bolo ešte čisté a príroda vychádzala ľuďom v ústrety s dôverou a nádejou na vzájomne obohacujúcu spoluprácu, možno vtedy bolo niečo také za výnimočných okolností možné, ale iste nie v takom rozsahu a hĺbke ako tu. V očiach týchto zvierat sa zračilo navyše niečo, čo tým pozemským chýbalo. Bola to akási neopísateľná vedomá múdrosť, nie ľudská, ale celkom iného druhu, múdrosť pevne spojená s prírodou. Jasne som cítil, že tieto zvieratá nemožno porovnávať s pozemskými, že sú to bytosti stojace oveľa vyššie.

Okrem zvierat som sledoval postavičky, ktoré hádam z každého stromu, spoza každého trsu trávy, zo vzduchu, vody, jednoducho zovšadiaľ na mňa veselo pokukovali ako svetlé predobrazy z tých najkrajších rozprávok. Slúžiace tvorivé bytosti – prišiel mi zrazu na um ten správny výraz. Obdivoval som preveľké množstvo najrozmanitejších druhov bytostí, odlišujúcich sa od seba spôsobom života, tvarom tela i prostredím, v ktorom jednotlivé druhy žili. Niektoré boli úplne maličké, snáď len ako môj prst, iné boli, naopak, obrovské, ale všetky spájala úprimná radosť zo služby Pánovi. Odrazu som nadobudol istotu, že podobné prírodné bytosti sú i na Zemi, len ich už väčšina ľudí nedokáže vnímať. Všimol som si tiež, že na rozdiel od sveta, z ktorého som prišiel, tu nejestvuje striedanie dňa a noci. Tu panoval neustále deň.

Ako som nad tým hĺbal, tu sa začal pred mojím udiveným duchom vynárať živý obraz, taký krásny, až sa mi nad ním zatajil dych. Akej milosti sa mi dostalo, že smiem uzrieť Jeho prenádherné a dokonalé dielo Stvorenia!

Najskôr som uvidel Zem. Pohľad na ňu bol dosť bezútešný, pretože ju obklopovali väčšinou tmavé mračná ľudských myšlienok a činov. Dlho som sa však pri nej nezdržiaval. Ako sa môj výhľad rozširoval, pred mojím užasnutým zrakom sa objavovali ostatné planéty a hviezdne sústavy, z ktorých niektoré boli tak ako Zem obývané ľuďmi a rovnako ako Zem zašpinené myšlienkami. To všetko sa postupným vzďaľovaním môjho pohľadu spájalo do galaxie, hneď nato sa objavovali ďalšie a ďalšie hviezdne ostrovy, spájajúce sa do metagalaxií, až môj pohľad obsiahol napokon celý vesmír, ktorý nie je nekonečný, ako si mnohí na Zemi myslia. Okolo všetkých hmotných telies, i tej najmenšej planétky, boli akési sféry z jemnejšej hmoty. Svety, ktoré vznikli z myšlienok ľudí, prebleslo mojím duchom.

Mnohé z týchto svetov boli tmavé, iné vznikli z myšlienok ľudí, ktorí ako kedysi ja neverili v nič iné než v hmotu. Vytvorili si tak vlastný svet ničoty, v ktorom sa museli bez svetla potkýnať o prekážky, kým nedospeli k poznaniu. Ďalšie svety sa podobali Zemi alebo inej obývanej planéte, keďže také si ich ľudia vymysleli, a to spolu so striedaním dňa a noci. Niektoré z nich boli pomerne svetlé a žilo sa na nich podstatne ľahšie ako na Zemi, ale takéto svety sa často stávali pascou pre ľudí, ktorí tam boli spokojní a netúžili ísť vyššie, za niečím lepším. Len veľmi málo myšlienkových svetov bolo takých svetlých a plných túžby a nádeje, že ľudského ducha, ktorý nimi prechádzal, nezadržali, ale na jeho púti do svetlých výšin posilnili a povzbudili.

Okolo celého vesmíru bol ešte ďalší obal z akejsi oveľa jemnejšej hmoty, ktorá sa s hrubohmotným vesmírom a s jeho o niečo menej hrubohmotnými myšlienkovými svetmi postupne prelínala. V tejto jemnohmotnosti existovalo veľké množstvo svetov, od najnižších, veľmi temných, obývaných zlomyseľnými ľudskými duchmi, až po tie najvyššie a najnádhernejšie, aké môžu v hmotných úrovniach vôbec vzniknúť. V nich vládla neutíchajúca snaha slúžiť Najvyššiemu. Celá táto sústava svetov tvoriaca vesmír sa pohybovala, rotovala a pulzovala životom. V hrubohmotných častiach vznikali stále nové hviezdy a planéty, zatiaľ čo staré podliehali rozkladu aj so svojimi myšlienkovými svetmi, aby ich stavebný materiál, očistený a znovu oživený, poslúžil na výstavbu nových svetov. Podobný, iba pomalší proces prebiehal i v jemnohmotných svetoch. Aký nádherný kolobeh!

Uvedomil som si, že vývoj ľudského ducha je časovo obmedzený len po dobu, kým hmotný svet, ku ktorému je svojimi skutkami pripútaný, nepadne do rozkladu. Ak sa včas nestihne od hmoty odpútať, bude takisto rozložený a jeho ja prestane existovať. Len zárodok jeho ducha pretrvá ako nevedomý a časom sa z neho môže vyvinúť nový, celkom iný človek.

Obraz predo mnou sa neustále rozširoval a ja som s údivom pozoroval, že vesmír nie je jediný, že ich je... jeden, dva, tri, štyri... sedem a každý je iný! Pred zrakom môjho ducha rotovalo zvoľna všetkých sedem vesmírov spolu s ich menami: Smyrna, Thyatira, Philadelphia, Ephesus, Laodicea, Sardes a Pergamos. Niektoré boli svetlé a žiarivé, iné sčasti alebo celkom potemnelé, podľa toho, či ľudstvo žijúce v nich bolo obrátené ku Svetlu, alebo sa od neho odklonilo. Všetkých sedem vesmírov bolo uzavretých v akejsi kocke, umiestnenej v druhej, väčšej kocke, ktorá bola voči tej prvej pootočená. Vyzeralo to, akoby tá menšia mala na každej strane pyramídu. Neskoršie Stvorenie - vynorilo sa pred mojím duchom pochopenie toho, čo som videl. Na jeho vrchole sa nachádzali ďalšie, nezávislé jemnohmotné svety, ktoré boli veľmi krásne, čisté a plné kvetov. Záhrady ľudských duší, prvá zastávka ľudských duchov pred zostúpením do niektorého z vesmírov kvôli ďalšiemu vývoju. V spodnej časti Neskoršieho Stvorenia, kde rozkladné prúdy vracajú hmotu, rozloženú na prvotné čiastočky, hore pre ďalšiu výstavbu, zacítil som akúsi ľadovú chladnú myseľ. Strhol som sa od zdesenia, pretože som tušil, kto to by to mohol byť. Radšej som rýchlo zodvihol svoj zrak smerom nahor.

S vrcholom Neskoršieho Stvorenia tesne susedili prenádherné svety, ktoré síce ležali už mimo hmotných úrovní, no napriek tomu boli stále súčasťou Neskoršieho Stvorenia. Sú to svety, v ktorých majú východisko všetky prírodné bytosti, svety, v ktorých pôsobili tí, ktorých staré národy na Zemi považovali za „božstvá“ a uctievali ich. Olymp a Valhalla spolu s ďalšími a ďalšími sídlami „bohov“ pozemských mýtov, to všetko vychádzalo z týchto najvyšších svetov prírodných bytostí. To, čo sa nachádzalo vyššie, už k Neskoršiemu Stvoreniu nepatrilo. Nad Neskorším Stvorením boli prenádherné modré ríše. Pochopil som, že sú to duchovné úrovne a moje srdce, naplnené mocnou túžbou, vedelo, že tam je môj pravý domov. Na najspodnejšom okraji duchovnej ríše bol svet duchovných iskier, zárodkov ducha, ktorým ešte chýba vlastné sebauvedomenie. Jednotlivé zárodky zostupujú odtiaľ do hmotných úrovní, aby sa tu mohli z nich vyvinúť sebavedomí a samostatní ľudskí duchovia, ktorí sa raz vrátia do niektorej z vyšších úrovní duchovnej ríše. Tieto vyššie úrovne boli obývané nielen takýmito vyvinutými duchmi, ale aj duchmi, ktorí boli stvorení priamo ako plne vedomí.

Nad duchovnými úrovňami sa nachádzali iné, celkom odlišné úrovne. Boli to praduchovné svety. Kým duchovné svety boli oslnivo modré, tu boli ešte jasnejšie a dokonalejšie svety s nádychom fialovej. Duchovné a praduchovné ríše tvorili spolu Prvotné Stvorenie, v porovnaní s ktorým bolo Neskoršie Stvorenie mnohonásobne menšie. Na samom vrchole praduchovnej ríše stál hrad, z ktorého tryskalo oslňujúce Svetlo do celého Prvotného i Neskoršieho Stvorenia a neustále tak všetko oživovalo. V tomto Hrade sídlil Pán celého Stvorenia, Kráľ kráľov, Božia Vôľa, zakotvená do Stvorenia prostredníctvom praduchovného tela. Na pozadí tohto hradu, Hradu Grálu, ako som si uvedomil, videl som iba oslepujúco žiarivú stenu Svetla, na ktorú som sa už nevydržal dlhšie dívať.

A to bol koniec mojej vízie.

pokračovanie nabudúce...

Peter Š.

Súvisiace články:

Putovanie za rannou zorou - 1.časť

Putovanie za rannou zorou - 2.časť

Putovanie za rannou zorou - 4.časť