Podstata odpustenia
Čo je podstatou odpustenia, ktoré nás oslobodzuje od vnútornej bolesti v strese trápenia?
Nemáme na mysli formálne odpustenie v zmysle: „No dobre, ublížil mi a ja mu odpúšťam! Ale na to čo mi vykonal nikdy nezabudnem!“ Toto nie je odpustenie! Pri skutočnom odpustení sa už nevenujem tomu, kto mi spôsobil bolesť. Ak už poznám Zákon o sejbe a žatve, tak vedome vidím v tom, kto mi ublížil, seba samého z minulosti. On a jeho správanie – to som predsa ja, aký som bol. Uvedomujem si, že nepríjemnú situáciu som si v minulosti rozhodnutím vždy spôsobil ja sám. Prestávam sa venovať tomu, kto mi bolesť zavinil – vinníkovi. Spytujem si svoje vlastné svedomie. Pochopil som, že v minulosti som nebol ešte v istom smere správne žijúci človek, že ja som tou istou vlastnosťou, ktorú vyčítam jemu, ublížil niekomu inému tiež a teraz sa mi to podľa Zákona vracia. Zároveň si uvedomujem, že v tej chvíli, keď som bolesť z ublíženia prežil na sebe samom a dokázal som sa z toho poučiť, sa mne samému práve odpustilo previnenie z minulosti. Preto som v tom už čistý, ako keby som nebol nič zlé urobil. To je zmysel celého deja. Mimoriadne dôležitý okamih je pochopiť, teda v citovom prežití si zapísať do svojho duševného poznania niečo, čo som nevedel a práve som sa to ako duševná bytosť naučil! To sú okamihy, pre ktoré sme prišli na tento svet. Učiť sa rozpoznávať čo je dobré a čo nie. A učíme sa to v prežívaní. Žiaľ, poväčšine v bolestiach. Mohli sme však aj inak - v poslušnosti dobrým radám, daných nám v Desiatich prikázaniach. Uvažujme aj o obsahu modlitby, ktorú pozná skoro každý z nás. V „Otčenáši“ ľudia prosia: „Odpusť nám naše viny!“ Myslia si, že tým je všetko vybavené. Poprosil som o odpustenie a preto verím, že sa mi v tú chvíľu odpustilo všetko nesprávne, čo som učinil. Tak to nie je! Veď On dal Zákon: „Čo si zaseješ, to si musíš zožať!“ Zákon je nezrušiteľný. Prosbou som si len vyprosil, aby návrat mojej chyby a tým i odpustenie v prežití prišlo čo najskôr, aby som sa mohol očistiť od previnenia. On posiela na základe mojej prosby za mnou „vinníka“ a ja - neznalý protestujem. Čím? No predsa trápením, niekto zlosťou, iný smútkom. Odmietam to, čo On – Tvorca života mi posiela prežiť, dokonca na moju prosbu. Mali by sme sa naučiť za každú prísnu životnú lekciou poďakovať a nie protestovať trápením, zlosťou…. Veď prečo by inakšie po prosbe „Odpusť nám naše viny“ nasledoval sľub: „Ako i my odpúšťame svojim vinníkom“? Už chápeme, že vinník je ten kto nám prišiel pomôcť zbaviť sa tiaže previnenia i keď on o tom nevie? Tak to Život podľa neomylných Zákonov prichystal nám k prospechu. Keď si tento dej priblížime v inom obraze, tak si iste spomenieme, čo sa medzi nami často vraví: „Bez Jeho Vôle ani list zo stromu nepadne“, alebo podobne: „Bez Jeho Vôle ani vlas z hlavy človeka nepadne“. Keď to počujeme, tak len pokývame hlavou a pritakávame. No keď príde udalosť v živote – Jeho „list“, Jeho odkaz – teda konkrétny dej života – následok našich rozhodnutí z minulosti, ktorý podľa Jeho Zákona - Jeho Vôle prísť musí, odmietame ho. Nie sme ochotní „prečítať si ho“, teda prijať ho s láskou. Žiaľ „čítať“ - chápať a vedome prijímať pôsobenie jeho Zákonov, ktoré sú prejavom Jeho vôle, sme sa nenaučili. V tomto smere sme negramotní, aj keď na druhej strane veľmi pyšní z rozumovej, technickej vyspelosti, ktorá nám však v riešení vnútorných duševných problémov vôbec nepomáha Už začíname rozumieť a chápať zmyslel toho, čo bolo napísané vyššie? Chápať, že po prežití bolesti od iných sa nemáme venovať tým, čo nám ublížili, ale sebe samým? Vidieť sa v nich a odtiahnuť sa od nich k sebe samým? Odpustiť! Ak to nevieme, ak to ešte nie sme schopní pochopiť, tak prichádzajú po bolestnom prežití v duši, ako vyšší stupeň upozornenia bolesti a choroby tela, ktoré pri našej dlhodobej nechápavosti predčasne končia náš pobyt tu na Zemi. Skutočná príčina chorôb nášho tela je v duševných reakciách človeka, ktorý nie je schopný správne riešiť životné situácie, ktoré prichádzajú ako následok jeho rozhodnutí z minulosti. Či už pred sekundou, alebo dlhým časom predtým. Choré telo nás upozorňuje, že sme problém správne nezvládli. Citová reakcia duše sa okamžite cez nervovo-hormonálne systémy premieta do hmotného tela a to odpovedá zmenou látkovej premeny. Ak dej prebieha dlho, tak sa objavujú poruchy v zmysle chorôb, počínajúc od porúch funkcie príslušného orgánu, cez ľahké viditeľné poškodenia – choroby, až po ťažké, liečbou len ťažko zvládnuteľné stavy, ako sú ochorenia nádorového typu. Pri takýchto jednoduchých vysvetleniach iste začne okamžite protestovať rozum: A prečo ochorejú deti, prečo dobrí ľudia? Ako to, že sú ľudia zlí a zlomyseľní a sú telesne zdraví? Ako vysvetliť vrodené choroby? Postupne, ak budeme pri hľadaní trpezliví dáme si i na tieto otázky v ďalších kapitolách, či knižočkách odpovede. Z knihy MUDr. Ivana Rusnáka „Choroba ako pomoc pri poznávaní Zákonov Stvorenia“ - redakčné upravené Súvisiace články: | |