Je vzdelanie zárukou múdrosti?
Vzdelanie prináša poznatky, nie však automaticky aj múdrosť v konaní človeka. Pravá múdrosť sa formuje za spoluúčasti čistoty citu a svedomia. Vzdelanie samotné, tak ako ho dnes aplikujú školské ústavy väčšiny krajín sveta, nie je zacielené tak, aby v prvom rade prebúdzalo čistotu citu (ktorý zvykneme označovať aj ako schopnosť intuície) a svedomie vo vnútri človeka. Vzdelanie pracuje s informáciami, s poznatkami z najrozličnejších odborov ľudskej činnosti. Dnešným žiakom a študentom teda prináša poznatky o hmotnom svete, o prírode, o vlastnom jazyku alebo znalosti z iných oblastí, ktoré umožňujú človeku na Zemi uplatniť sa. Zmyslom existencie človeka na Zemi je však na prvom mieste vždy pokrok v múdrosti, v rozvoji čistých vlastností a schopností svojej osobnosti. To znamená, že to najhodnotnejšie, čo človek smie tu na Zemi získať pre seba a tiež čo smie odovzdávať druhým ľuďom, je rozvoj čistoty svojho citu, svojho svedomia. Spomínané schopnosti, ktoré sú zároveň pre človeka tým najlepším vodcom pri rozhodovaní sa, ktorým smerom sa má vydať, sa rozvíjajú predovšetkým v každodennom konaní a správaní sa k iným. To je múdrosť, ktorá v spojení so vzdelaním, čiže v spojení so stále sa rozširujúcimi poznatkami o svete, jeho vlastnostiach a zákonitostiach, rozvíja v človeku vďaka prežitiam vlastníctvo pravého Poznania o živote. Poznanie, ktoré je prežiarené duchovným (teda aj vrúcnym a nesebeckým najvnútornejším) citom, zostáva vlastníctvom človeka aj po odchode z tejto Zeme. Vzdelanie bez citu neprebúdza v človeku nič hodnotnejšie. Naopak, môže sa až príliš často stať východiskom bezcitného, vypočítavého konania, ktorému z väčšej časti alebo dokonca úplne chýba vnímanie svedomia. Vzdelávanie druhých bez potrebného súbežného rozvíjania ich vnútornej citovej schopnosti posilňuje jednostranne len ego človeka, a preto ho možno nazvať šialenstvom. Podobne ako časovaná bomba musí skôr či neskôr vyvolať katastrofu! Zamyslime sa nad jednou zvláštnosťou. Keďže v priemere vzdelanosť v európskych, amerických i ostatných štátoch sveta postupne rastie, výsledkom jej rastu by malo byť neustále zlepšovanie spolužitia obyvateľov týchto krajín. Je to však tak? Nie je. V skutočnosti je výsledkom vzdelávania len to, že mnohí ľudia sa učia stále dômyselnejšie a rafinovanejšie čo najlepšie „osobne existovať“, t. j. zvyšovať čoraz viac svoj materiálny blahobyt – bez ohľadu na potreby ľudí mimo okruhu najbližšej rodiny a najbližších známych. Takto to pokračuje už dlho. Hnaní túžbou po osobnom sebauplatnení a úspechu, jednostranným vzdelávaním, ktoré nie je vyvážené duchovnými hodnotami, sa ľudia stále viac pútajú na čisto pozemské hodnoty a ich schopnosť čistého citu a svedomia je čoraz slabšia. Zjemnenú, detsky čistú a ušľachtilé hodnoty všade hľadajúcu schopnosť cítenia dokonca často umelo potláčajú – pod rúškom zdanlivého celospoločenského pokroku. V tejto zdanlivej spokojnosti a vonkajšom blahobyte však môže pohľad z druhej strany pozorovať duchovné vnútra dnešných ľudí ako iskry s matným blikaním, ktoré živoria na hranici existencie. Áno, zo Svetla je prevažná väčšina ľudstva pozorovaná doslovne len ako vnútorne chudobné, zúfalé duchovné deti Stvorenia. Hoci sa chvália svojím pozemským úspechom, svojím vzdelaním, sú dlhodobo zoslabnuté. Podobajú sa strateným sirotám, blúdiacim temným svetom, z ktorého na ne každú chvíľu doliehajú desivé kreatúry, lákajúce a zvádzajúce ich stále hlbšie do močiara, v ktorom im hrozí utopenie. Zoslabnutosť a nedostatok sily pramenia z nepoužívania citu a neschopnosti prežívať čistú radosť a ozajstné úsilie pomáhať všade, kde je to potrebné, a to práve bez onoho zúfalého prvoradého kalkulovania, čo to alebo ono prinesie. Blúdenie je výsledkom oslabenia svedomia. Čisté a živé vnútorné svedomie prináša pritom človeku nielen možnosť posilňujúceho spánku bez stresov, ale je preňho zároveň bezpečne svietiacim lanom, ktoré ho vedie s istotou všetkými miestami v živote dopredu k cieľu. Vedie ho k možnosti vnútorne vytúženého trvalého bytia na miestach, kde prebýva mier, šťastie, dôvera, priateľstvo bez toho, aby hrozilo, že ktorýkoľvek z týchto pojmov bude opäť zakalený, strhnutý dolu do bolesti a sklamania. Vráťme sa však späť k pôvodnej otázke. Prečo nie je obyvateľstvo Zeme vystavené stále radostnejšiemu prežívaniu, keď vzdelanosť rastie a vedomostný potenciál sa každým dňom – vďaka nástrojom médií vrátane internetu – zväčšuje stále viac a viac? Prečo ľudia, ktorí sú považovaní za osobnosti, hovoria stále dookola o potrebe krajšieho ľudského spolužitia, keď sa nachádzame na stupni vzdelania a informovanosti, akých tu na Zemi v takom širokom zábere medzi obyvateľstvom nikdy nebolo? Nedáva to všetko dohromady zreteľnú odpoveď? Vzdelanie je od pravej múdrosti vzdialené rovnako ako nevzdelanosť! Iste, mnohí čitatelia teraz určite namietajú: vzdelaný človek, ktorý vie čítať, môže si diela múdrych ľudí, ktorí žili na Zemi a prišli k poznaniu zmyslu života, prečítať, a tým sa s nimi oboznámiť. Dobre teda. A deje sa tak? Čítajú ľudia tieto diela s tým, aby v nich zachytené poznatky prijali a previedli ich do svojho života? Robí tak väčšina súčasného obyvateľstva, ktoré vie bezchybne čítať a písať? Na túto otázku nie je potrebné odpovedať. Svetlo spravodlivo ponúka rovnakú možnosť duchovného rozvoja všetkým ľuďom! Na človeka, ktorý vie čítať, písať a počítať, svieti to isté slnko ako na človeka, ktorý nič také nevie. Ak si vyjdú obaja do prírody, sú obklopení jej nádherou úplne rovnako, a tak si obaja môžu bez zábran načerpať z jej občerstvujúcej krásy poznanie veľkosti a múdrosti Toho, kto dal impulz a energiu na jej vznik. Ani jeden človek nie je ukrátený o možnosť stať sa vo svojom vnútri schopným prežívať múdrosť okolitého sveta, súznieť s ním a získané prežitia v sebe spracovávať ako jednotlivé kamienky do celistvého obrazu Poznania o živote, o jeho zmysle a význame pre človeka. Nikto nie je o nič ukrátený, aj keď vstupuje do svojho pozemského života veľmi rozlične telesne a intelektuálne vybavený či nadaný. Zvláštna domnienka, že jedine úsilie o vzdelanie je cesta k rovnocennému uplatneniu sa v pozemskom svete, je zavádzajúca a je dokonca lžou. Je známkou šialenosti tých, ktorí šíria medzi druhými ľuďmi, že ak človek nemá vyššie vzdelanie, je pre život takmer stratený. Pritom väčšina ľudí, ktorí nemajú stredné a vysokoškolské vzdelanie, nestojí vo svojej ľudskosti o nič nižšie než ľudia vzdelaní. Kvôli správnemu zachyteniu súčasného stavu ľudstva je však lepšie povedať, že duchovne stoja všetci dnešní ľudia rovnako nedobre, nech sa nachádzajú v lepších či horších pozemských vzdelanostných podmienkach. Vyššia a stredná vrstva je dnes rovnako duchovne slabá a tupá ako nižšia či, ako býva s obľubou nazývaná, sociálne slabšia vrstva. Blázniví, pomätení ľudia, ktorí sa domnievajú, že spolu s pozemským rozhľadom a pozemskými vedomosťami a znalosťami stúpajú vyššie vo Stvorení! Šialení sú všetci tí, ktorí niečo také dnes šíria a zo svojej pozície pozemského postavenia pozerajú s opovrhnutím na svojich menej vzdelaných blížnych. Po odložení pozemského tela budú môcť zistiť, ako strašne sa mýlili, ba čo viac, aká vina ich spútava tým, že šírili medzi ľuďmi tieto svoje predstavy. O hodnote človeka v jeho duchovnom rozmere nehovoria sociálne podmienky ani vzdelanie, ale jedine čistota jeho zmýšľania, jeho cit a nepoškvrnenosť jeho svedomia. Kde však sú takí ľudia? Veď ich každodenná práca by už teraz musela byť celkom preniknutá hlbokou múdrosťou, ktorá by sa za každých okolností prejavovala ako požehnanie prinášajúce spravodlivosť. Ich každodenná práca by bola naplnená súcítením a čistotou úsudku, ktorý čerpá inšpirácie zo spojenia s vysokými duchovnými miestami vo Stvorení. Z výsledku ich pôsobenia by v každom ohľade vyžarovalo poznanie o večných zákonitostiach, ktoré sa prejavujú v ľudskom živote rovnako ako v prírode či vo vesmíre. Kde sú teda takí ľudia? Nájdeme ich dnes medzi profesormi? Medzi vedcami? Medzi právnikmi či inžiniermi? Medzi filozofmi, umelcami, podnikateľmi? Alebo ich nájdeme medzi politikmi? Platí, že aj človek bez vzdelania môže byť múdry, aj keď možno svoju načerpanú múdrosť nedokáže vyjadriť vzletnými slovami. Vyjadruje ju však celkom iste svojimi činmi, svojím konaním na stupni svojej vedomostnej výbavy. I človek, ktorý nevie písať a počítať, môže byť čestný a poctivý, môže sa dať naňho spoľahnúť, že dodrží dané slovo. Môže byť priateľom, na ktorého by človek stavil všetku svoju česť! Možno toto všetko povedať automaticky o človeku, ktorý je vzdelaný v písaní a počítaní napr. na stredoškolskom stupni? Možno to povedať automaticky o človeku s vysokoškolským diplomom? Vzdelanie nie je zárukou hodnotného charakteru. Vzdelaná môže byť i hlúposť a odporná ľudská nízkosť, a to úplne rovnako, ako môže byť táto hlúposť nevzdelaná, analfabetická. Ak je to tak, potom je potrebné viesť žiakov a študentov v prvom rade k tomu, aby sa prebúdzali vo svojom vnútri v úsilí k múdrosti. V tom spočíva jediná cesta k zlepšeniu života na Zemi. Múdrosť a poznanie o živote sa majú zároveň živo spájať so vzdelaním podľa prirodzených schopností a dispozícií každého jednotlivca, žiaka a študenta. Svet možno zmeniť k lepšiemu rozvojom osobnosti každého jednotlivca – vybrúsením jeho ušľachtilých charakterových vlastností tak, aby mohol kráčať životom čestne, spravodlivo, bez zbytočného kolísania a padania. Ľudia, ktorí sa venujú vzdelávaniu, by si teda čo najskôr mali vziať za cieľ zmeniť doterajší školský systém tak, aby sa viac zameriaval na spoluprácu s rodičmi i celým obyvateľstvom, a to v zmysle duchovného povznesenia mladej a najmladšej generácie. Napriek tomu, že vzhľadom na stav dnešnej spoločnosti to nevyzerá vôbec jednoduché, musí sa s tým začať už teraz! Práve preto o to rýchlejšie! Začať sa však musí s úplnou prirodzenosťou a takou formou, ktorá bude vždy všetkým generáciám vlastná: formou vlastného príkladu v úsilí dospelých obyvateľov Zeme. Navonok sa všetci zhodneme, že vlastnosti človeka ako čestný charakter, poctivosť, svedomitosť a ušľachtilosť sú potrebné, ba priam žiaduce. Avšak bokom, v súkromí povedia mnohí sebe i svojím blízkym: „Nebuďme naivní! Kto chce byť dnes k svetu, nemôže brať na tieto veci až taký úzkoprsý ohľad! Občas nezaškodí malá nečistota, najmä keď na ňu nikto nepríde.“ Šialení ľudia! Čo si myslia, že Zákony Stvorenia možno oklamať? Myslia si, že prekričaním svojho svedomia je pre nich všetko vymazané? Ich bytie predsa pokračuje aj po skončení tohto pozemského života navzdory tomu, že sa to mnohí snažia v poslednom období „vyššej vzdelanosti“ popierať. Podobne zmýšľajúci ľudia tým nielenže ničia svoj výhľad na život vo Stvorení, ale vo svojich vyhláseniach zavádzajú a pošliapavajú jemné citové záchvevy tých, ktorí vnútorne matne tušia, že možno je mnoho vecí úplne inak, ako sa dnes v tejto povrchnej atmosfére morálne rozvrátenej doby navonok prezentuje. Človek môže byť múdry, môže dosiahnuť osvietenie a vzostup svojej osobnosti, avšak jedine v súlade so svojím čistým vnútrom. Jedine vtedy ide o pravú múdrosť! Všetko ostatné, čo nie je v súlade s týmto čistým svedomím, je falošné a je iba domnelým pokrokom. Domnelý pokrok, ktorý nie je súbežne spojený s čistým duchovným úsilím, potom veľmi ľahko vyústi do prejavov domýšľavosti a povýšenosti, čo zase hraničí doslova s hlúposťou! Vzdelanie teda môže byť hlúpe práve vo svojej prejavovanej povýšenosti a domýšľavosti, rovnako ako je to aj s postavením vo vyššej spoločenskej vrstve. S niečím takým, ako je povýšenosť a domýšľavosť na základe svojho postavenia či vzdelania, sa pravá múdrosť úplne vylučuje. Veď ona vyviera z duchovného základu človeka, z jeho duchovnej iskry, čím okolo seba prirodzene šíri len úprimnú podporu a prvoradú posilu všetkému ostatnému životu na jeho ceste k vzostupu. Pravej múdrosti je všetko povrchné a hlúpe cudzie! www.ao-institut.sk (redakčne upravené) Súvisiace články: Zem v rukách šialených ľudí? - úvod Ekonomika stojaca na davovej psychóze O nepoznanej zodpovednosti sveta novinárov a toho, čo spôsobuje Metóda pokusov a omylov vedeckého sveta Je vzdelanie zárukou múdrosti? | |