Putovanie za rannou zorou - 2.časť

Bola to dlhá, veľmi dlhá púť, plná rôznych zdržujúcich prekážok.

Ako som tápal v tme, narážal som bolestivo na skaliská, ktoré som musel zdĺhavo obchádzať, i na priepasti, prítomnosť ktorých mi v poslednej chvíli prezradil iba ľadový dych, vanúci z ich hĺbok. Predlho som takto putoval, upínajúc sa celou svojou vôľou na žiaru na obzore. Zdalo sa, že zostáva stále rovnako vzdialená, a predsa som vedel, že je to klam a že svoj cieľ dosiahnem, aj keby to malo trvať večnosť.

A naplnený touto nádejou som akoby zázrakom prestával trpieť mučivým hladom a neuhasiteľným smädom, ktorý som pociťoval akiste len zo zvyku, keďže som bol na Zemi naučený prijímať potravu pravidelne. Tu človek nepotrebuje jesť, tak prečo by mal cítiť hlad alebo smäd? Aj moja nesmierna únava sa postupne miernila, až napokon úplne zmizla.

„S únavou a slepými očami je to podobné...“ prihovoril sa mi po druhýkrát hlas Múdreho muža. Napadlo ma, že tým, že som neveril v nič po smrti, vytváral som si svoju vlastnú ilúziu ničoty. Bolo to zvláštne, ako sa mi Múdry muž prihováral. Nikde nablízku nebol. Jeho hlas znel v mojom vnútri, no vedel som, že je to hlas prichádzajúci zvonku a že patrí komusi, kto mi chce pomôcť. Bol som mu za to nesmierne vďačný a túžil som sa s ním stretnúť a poďakovať mu. Či o mojej túžbe vedel, alebo nie, neviem, lebo ani slovom sa o tom nezmienil.

Vďačnosť a túžba po stretnutí spojená s túžbou po krajšom mieste hnala ma vpred dvojnásobnou silou a rýchlosťou. Po upozornení Múdreho muža som začal lepšie vnímať prostredie, v ktorom som sa nachádzal. Panovalo tu síce hlboké šero, ale už to nebola tma. Dokázal som sa vyhnúť prekážkam a to ešte viac prehĺbilo môj pocit zaviazanosti.

Moje ďalšie putovanie bolo oveľa ľahšie a rýchlejšie, no žiara na obzore akoby zostávala stále vzdialená. To ma nemôže zastaviť, pôjdem dovtedy, kým sa k nej nedostanem, opakoval som si azda po stýkrát. Čas plynul a ja som šiel stále ďalej. Náhle ma zarazila myšlienka: Nezabudol som na to najdôležitejšie? Je túžba po lepšom mieste a vďačnosť Múdremu mužovi skutočne to pravé, čo ma má poháňať napred? Nezanedbal som Niekoho, komu by som mal ďakovať prvému? Svojho Stvoriteľa, Boha? Áno, je to tak, začal som upadať do svojich starých chýb a to sa už nesmie stať. Už nikdy!

Od tejto chvíle bol na prvom mieste ON a všetko ostatné bolo vedľajšie. Vzápätí som pocítil tichý súhlas s Múdrym mužom. Vďačnosť, ktorú som k nemu cítil, a túžba po osobnom poďakovaní nezoslabla, ale už nebola tým hlavným, čo ma pobádalo pokračovať v ceste; už pre mňa nebola prvoradou a jediné, čo som chcel nasledovať, bola Vôľa Najvyššieho. Veď ak to bude JEHO Vôľa, iste sa mi naskytne príležitosť poďakovať Múdremu mužovi, lebo on sám ju taktiež určite plní.

Už som o Ňom nepochyboval, bol som o Jeho existencii pevne presvedčený. Túžba po lepšom svete sa vo mne postupne premenila na plameň odhodlania slúžiť MU a toto odhodlanie ma už nikdy neopustilo. So slzami dojatia som pozoroval, ako žiara na obzore zázračne zosilnela a pôvodné chladné svetlo, ktoré sa podobalo jasnej rannej hviezde, zružovelo a pripomínalo ranné brieždenie. Ako žiara vychádzajúceho slnka s každým mojím krokom silnelo, akoby som kráčal v ústrety novému dňu. Akoby bolo vyčkávalo, kým nedôjdem k poznaniu. Akoby som bol sám určoval dĺžku svojej púte touto krajinou večnej noci, z ktorej ma mohlo vyslobodiť jedine toto poznanie. Našiel som východisko z temnôt.

Kráčal som ďalej a okolo mňa sa čoraz väčšmi rozvidnievalo. Napokon som vystúpil na vrchol vysokého kopca, kde sa predo mnou otváral nový, neobyčajne krásny svet. Svet plný prekrásnych rastlín a stromov, nádherných zvierat, plný svetla. Bol dokonca krajší ako ten, ktorý som poznal z pobytu na Zemi. V diaľke som videl akési mesto, celé žiarilo v lúčoch slnka. S búšiacim srdcom som sa pobral k nemu.

Cestou som sa kochal pohľadom na krásy panenskej prírody. Lístie a ihličie mohutných súmerných stromov sa chvelo v miernom vánku, zurčiace potôčiky si kliesnili cestu cez kamene a zelené lúky a pod hladinou krištáľovo čistých jazier sa mihali ryby tých najrozmanitejších tvarov a farieb. Keď som dorazil do mesta, moju pozornosť upútala krásna architektúra domov, ktoré vyzerali, akoby boli pozbierané z rôznych častí Zeme, zušľachtené a usporiadané tu do harmonicky pôsobiacich celkov.

Obyvatelia ma vrelo privítali a v priebehu niekoľkých dní postavili domček, aby som mal kde bývať. Cítil som sa veľmi šťastný. Takýto je teda raj! Panenská krajina, kde neexistujú pozemské potreby, ako je hlad, smäd či únava, kde neexistujú obmedzenia pozemského tela. Život tu bol skrátka veľmi príjemný a oveľa ľahší ako na Zemi. Zaujímavé bolo aj to, že zatiaľ čo v pustatine, z ktorej som prišiel, panovalo neustále šero, tu napriek predpokladanému trvalému svetlu prirodzene striedal deň s nocou. Musím podotknúť, že v porovnaní s odporným šerosvitom pustatiny bola tunajšia noc neskonale krásna.

Len čo som sa tu porozhliadal, zatúžil som robiť to, pre čo som sa pevne rozhodol – slúžiť Stvoriteľovi. Lenže a k o ? Čím by som mohol slúžiť Bohu? Akým spôsobom môžem svoje odhodlanie korunovať činom? Jedného rána som sa teda vybral do mesta. Zoznamoval som sa s jeho časťami, pátrajúc po niečom užitočnom, čo by som mohol robiť.

Na potulkách mestom som si všimol, že tak ako sa jeho architektonické riešenie skladalo z domov všetkých možných kultúr, aj ľudia predstavovali zmes všetkých národností žijúcich na Zemi. Prekvapilo ma, že sa to týkalo takisto otázky viery a náboženstva. Rozdielne vierovyznania boli tu zastúpené rovnako ako na Zemi. Tu stál katolícky kostol, o niečo ďalej protestantský a medzi nimi napríklad budhistický. Jediný rozdiel v porovnaní so Zemou bol v tom, že tu aspoň navonok odpadla vzájomná neznášanlivosť, aj keď si náuky v mnohom odporovali.

Nechápal som, ako je možné, že sa ešte i v samom raji objavujú také protichodné náboženské smery. Tu by predsa malo byť všetko vyjasnené a pravda by tu mala vládnuť všetkým. Pravda je predsa iba jedna, nemôžu ju mať všetci. To je nemožné! Nijako som sa v tom nevedel vyznať. Nakoniec som navštívil kresťanský kostol, lebo asi len vďaka tomu, čo som na Zemi matne pochytil z kresťanstva, som sa v pustatine naučil vnímať Stvoriteľa.

Len čo som vošiel dovnútra, pristúpil ku mne kňaz. Spýtal sa ma, čo si prajem, či sa chcem vyspovedať, alebo len pomodliť. Oslovoval ma pritom „synu“, čo sa mi zdalo nezvyčajné až smiešne. Mykalo mi kútikmi úst, no potlačil som nutkanie osloviť ho „otče. Povedal som mu, že chcem slúžiť Stvoriteľovi a hľadám spôsob ako. Keď to počul, ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Povedal, že slúžiť Stvoriteľovi je najvyššia česť a že ak to myslím naozaj vážne, som na správnom mieste.

Potom mi vysvetlil, že služba Stvoriteľovi spočíva v kňazskom živote, ktorý mi umožní stať sa prostredníkom medzi ľuďmi a Bohom. Ak chcem, môžem so službou začať priamo tu, v tomto kostole. Zaplavila ma radosť. Konečne som našiel odpoveď, ako slúžiť! Zároveň sa ma zmocnila neurčitá obava, ktorú som však ihneď zahnal. Bol to pravdepodobne strach z kňazského života. Vedel som, že je to život plný odriekania, no niečo také sa medzi mňa a službu nesmie postaviť.

Dostal som nové kňazské rúcho a začala sa moja výučba. Nikdy by som neveril, že služba Najvyššiemu bude taká náročná na štúdium modlitieb, zákonov a rôznych obradových predpisov. Nič ma však v mojom odhodlaní nemohlo zadržať a po určitom čase som sa stal plnohodnotným kňazom. Službu som začal vykonávať s nadšením a radosťou, no napriek tomu, že bol kostol pri pobožnostiach plný, začala sa mi v priebehu mesiacov a prvých rokov vkrádať do duše akási prázdnota. Dokonca som si po rokoch služby v kostole začal klásť otázku, či je toto skutočne pravá služba Najvyššiemu.

Zveril som sa s tým svojmu bývalému učiteľovi, ale ten sa len prekrižoval, ako sa vraj môžem takto rúhať. Môj nepokoj tým nijako nezmiernil. Prečo som napríklad pri žiadnej pobožnosti ani pri žiadnej naučenej modlitbe necítil to, čo kedysi v pustatine, keď zo mňa vytryskol živý cit? V tej chvíli opäť po dlhej odmlke prehovoril Múdry muž:

„V tvojej otázke je zároveň skrytá i odpoveď. Keď ju nájdeš, začneš na svojej púti nachádzať ruže. Daj však pozor na ich tŕne, hoci aj tie môžu byť niekedy užitočné.“ Potom sa znovu odmlčal.

Premýšľal som o jeho slovách, kým som si to po nejakom čase neuvedomil – c i t ! Modlitba musí obsahovať cit, inak sú to len prázdne slová. Moje nadšenie vzápätí ochladlo, lebo som zistil, že pri odriekaní modlitieb nedokážem jednoducho vyvolať v sebe akýkoľvek cit. Zmýlil som sa snáď? Nie, niečo vo mne mi hovorilo, že nie. Musí tu byť okrem citu ešte čosi iné. Prešli celé dni a týždne, kým som na to prišiel. Múdry muž predsa vravel, že odpoveď je skrytá v mojej otázke! Ale kde? Zrazu mi tie slová udreli do očí. Naučená modlitba.! Teraz už bolo všetko jasné.

Naučenými slovami a sústredením sa na správny prednes si znemožňujeme prežitie toho, čo hovoríme. Samotná naučená modlitba nie je až taká nesprávna, ale musíme cítiť potrebu ju vysloviť a prežívať jej význam, a nie dávať si pozor na bezchybný doslovný prednes. Z toho mi náhle vyplynulo, že sa nemožno modliť na príkaz v kostole, ak duša nie je tomu otvorená. Je to len odriekanie slov, ktoré nemá význam.

Toto poznanie mi dodalo silu a na druhý deň som hovoril o tom všetkým prítomným na pobožnosti. Na konci kázania sa rozhostila vo mne taká radosť, pokoj a mier, že som si na základe tohto krásneho prežitia uvedomil, že až dnes som skutočne slúžil svojmu Bohu.

Starý kňaz bol zrejme iného názoru, pretože hneď nato ma vykázal z kostola za rúhanie. Snažil som sa mu otvoriť oči, ale nemohol som, lebo sám nechcel. Tak sa skončila moja kariéra kňaza.

pokračovanie nabudúce...

Peter Š.

Súvisiace články:

Putovanie za rannou zorou - 1.časť

Putovanie za rannou zorou - 3.časť

Putovanie za rannou zorou - 4.časť