Pozemský človek pred svojím Bohom

Mnoho ľudí pri hľadaní poznania o Stvoriteľovi stroskotáva na skutočnosti, že všade, kam sa len pozrú, vidia okolo seba najčastejšie bolesť a nespravodlivosť.

Sú i takí, ktorí sa dokonca cítia ako „obeť“ v domnienke, že „Boh ich stvoril s chybami, keď ich môžu robiť“. Takéto zmýšľanie nie je správne, možno ho nazvať priam trúfalosťou. Niekedy zachádza tak ďaleko, že v ňom cítiť výčitku voči Stvoriteľovi alebo ľútostivé sebaospravedlňovanie. Podľa chybnej ľudskej mienky by predsa Stvoriteľ ako všemohúci a dokonalý mohol stvoriť aj takého človeka, ktorý by nemohol nikdy nesprávne myslieť a konať, čím by sa predišlo i jeho pádu.

Na to treba povedať, že jedine schopnosť slobodného rozhodovania človeka, ktorú použil nesprávnym spôsobom, mohla zapríčiniť jeho úpadok a pád. Keby bol dbal a dodržiaval Zákony vo Stvorení, bolo by to preňho znamenalo len vzostup, šťastie a mier. Lebo tak je to v týchto Zákonoch. Pri ich nerešpektovaní na ne človek naráža, potkýna sa a padá.

Na uľahčenie cesty Stvorením, na lepšie poznávanie a vradenie sa do nádherných a múdrych Zákonov Stvorenia boli človeku do vienka dané všetky potrebné pomoci a duchovné dary, aby hlavným poháňajúcim motívom jeho správnej činnosti bola len radosť z úspechov pri budovaní a zušľachťovaní prostredia okolo seba, radosť z harmonických vzťahov s blížnymi pri vzájomnom úprimnom a nesebeckom obdarovávaní sa.

Vinu na tom, že je to dnes v skutočnosti inak, že sa svojím konaním namiesto budovania harmónie na Zemi stal jej rušiteľom, že už ani nedokáže dôverovať v nesebecké hodnoty a snaží sa „bojovať o prežitie“ nezmyselným hromadením pozemských prostriedkov na úkor iných – má človek sám. Tým, že neustálym prelaďovaním sa na čisto pozemské hodnoty, v ktorých sa snažil vyniknúť nad ostatnými, a s tým spojeným neúmerným rozvíjaním na to určeného nástroja, odrezal sa postupne sám od všetkého skutočne Svetlého, od všetkých pomocí, ktoré okolo neho boli a stále sú – a to dobrovoľne, stratou porozumenia pre ne, stratou viery v ne, stratou schopností účinne sa s nimi spájať, načúvať im, prijímať ich.

Nebudeme sa teraz podrobne zaoberať dejom pádu do hriechu, ktorý sa stal dedičným, keď sa jednostrannou pozemskou činnosťou deformované pozemské telo dedilo z generácie na generáciu, podobne ako aj zaužívaný spôsob výchovy detí. Tieto súvislosti sme už objasňovali na iných miestach. Zamerajme sa tentoraz na jeden z mnohých dôsledkov neopodstatneného uprednostňovania a vyvyšovania pozemského rozumu – na vznik samoľúbosti a pýchy. Samotný nedostatok pokory je tým rozhodujúcim, čo pôsobí ako nepreniknuteľná hrádza voči akejkoľvek pomoci z Výšin, duchovne strháva človeka do hlbín – na rozkladný zánik všetkého zhnitého, nákazlivého a škodiaceho nádhernému celku Stvorenia.

Pýcha, prejavujúca sa samoľúbou domnienkou, že to „vieme lepšie“, spôsobuje, že aj keď sa k človeku z času na čas dostanú čriepky poznania o duchovných dejoch, často si ich prispôsobuje podľa toho, ako mu to vyhovuje, ospravedlňuje jeho chyby či robí ho dôležitejším, lepším alebo aspoň významnejším, než v skutočnosti je. Nie inak je to aj pri duchovnom pôvode človeka, o ktorom má takisto oveľa vyššiu mienku, ako to v skutočnosti je.

Je známe, že životné skúsenosti – i to, čo sa všeobecne považuje za prekážky alebo starosti – nútia každého človeka dozrievať. Z toho jasne vyplýva, že pozemský človek nebol stvorený ako hotový, ako sa často z nevedomosti interpretuje, ale musí sa k tomu, čo môže vo svojich schopnostiach dosiahnuť a na čo ho predurčuje jeho duchovný pôvod, ešte len pomaly vyvíjať. Vyvíja sa tým, že rozdúchava plameň chcenia svojho ducha prekonávaním ťažkopádneho, len pomaly sa „tvárniaceho“ prostredia, do ktorého bol vnorený ako do úrodnej pôdy.

Pozemský človek pochádza z toho najslabšieho, čo existuje v tzv. „duchovnej ríši“, ktorú poznáme pod menom Raj. Natoľko slabého, že tam nedokáže nadobudnúť vlastné sebauvedomenie, vlastnú osobnosť. Tlak Svetla, ktorý núti všetko spoluzachvievať sa len v súlade s Božou vôľou, nepripustí nič, čo by sa jej priečilo. Preto tam môže existovať len ako duchovný zárodok. Zárodok preto, lebo má len schopnosti na to, aby sa vyvinul v plnohodnotnú osobnosť ľudského ducha.

Bola to len vlastná túžba duchovných zárodkov po rozvoji, ktorej iba v láskyplnej Milosti Stvoriteľa bolo vyhovené. Túžba po rozvoji k nadobudnutiu vlastného sebauvedomenia, k stvárneniu svojich vlastných prianí.

Na tento účel boli vytvorené celé svety spolu s prírodou, zvieratami, rastlinami, surovinami a všetkým, čo ľudský duch potreboval na svoj slobodný rozvoj. Zároveň mu bola daná aj možnosť nad tým všetkým vládnuť. Slobodne mohol zasievať akékoľvek ovocie - avšak po jeho vzídení a zbere bol nútený ho sám na sebe spoznávať. Malo to byť radostné, pretože v ňom bola a stále aj je zakotvená silná túžba po niečom ušľachtilom a nádhernom - túžba po duchovných hodnotách - ktorých napĺňanie by ho robilo šťastným. A nechýbalo mu nikdy ani múdre vedenie, ktoré mu Stvoriteľ neustále posielal.

Napriek tomu všetkému - keď človek aj dospel do určitej výšky tak, že sa mu začalo aj viditeľne dariť, prejavila sa u neho pýcha, ktorá ho strhla naspäť. Napriek počiatočnej prevažujúcej túžbe po rozvoji sa uňho prejavila duchovná lenivosť. Odmietal sa namáhať, keď nemusel. Svoju vládu zneužil na budovanie čo najväčšieho pohodlia pre seba, nehľadiac na iných a neskôr ani na vlastnú budúcnosť, devastujúc životné prostredie okolo seba. Odmietal aj vedenie, ktoré mohlo pôsobiť už len varovne. Dokonca proti nemu bojoval, pretože ho často vytrhávalo z jeho sladkého spánku alebo oslabovalo jeho pozemský vplyv.

Svet, v ktorom dnešný človek musí žiť, je taký, aký si ho sám vytvoril. Keby mu bola ponechaná vláda i naďalej, úplne by ho zničil.

V poslednom storočí ľudstvo síce zaznamenalo obrovský rozvoj na rovine technického pokroku, zároveň však urobilo dosiaľ duchovne najväčší krok späť. Celkom sa vytratil zmysel pre ideály a rozprávkovosť, ktorý v sebe nesie potrebnú čistotu jeho napojenia sa na vyššie úrovne Stvorenia! Svojou „racionalitou“ a v domnienke, že je schopný ovládať hmotu, človek doslova potlačil to vnútorné, čo je skutočným základom jeho osobnosti – duchovné vnútro. Tým sa stal úplne závislým od stavu hmoty. Nedokáže už ani len rozpoznať, kam jeho „znalostné“ zásahy vedú, ako sa všetky bytosti živlov pri nutnom naprávaní chýb musia obrátiť proti nemu. Ako zúfalo blízko je dnes k svojmu zániku na tejto planéte! Je bolestné prežívanie pri rúcaní sa jeho babylonskej veže naozaj nevyhnutné na to, aby duchovne precitol, a tak mohla vzniknúť aspoň aká-taká nádej na záchranu?

Trpké sklamanie čaká milióny „veriacich“, ktorí oslabujú bdelosť svojich duchov v príjemnej domnienke, že budú ľahko „zachránení“. Avšak beda aj tým, čo pestujú myšlienky o tom, že Zem už nemožno zachrániť! Duchovne sa im môže dostať presne toho, čo tým formujú.

Redakcia