Judášov bozk

Je to už vyše dvetisíc rokov, čo Ježiš, stelesnenie dokonalej Božej Lásky, pôsobil medzi ľuďmi, prinášajúc každému možnosť oslobodiť sa od temna a stúpať do úrovní Svetla. Temno poznalo nepochopiteľnú veľkosť tejto milosti pre celé ľudstvo a snažilo sa ju všemožne mariť, len aby mohlo udržať na Zemi svoj vplyv; aby nadvládou rozumu nad všetkým duchovným, prejavujúcim sa prostredníctvom neskaleného citu, mohlo víťazne triumfovať, aby sa nenašiel už nikto, kto by si udržal čisté duchovné spojenie so Svetlom a stal sa hodným Božích milostí pre svoju duchovnú záchranu i povznesenie Zeme.

Na dosiahnutie tohto cieľa si zvolilo temno zákernú a rafinovanú taktiku. So zástupmi padlých duchov chcelo postupným zvádzaním strhnúť na svoju stranu práve tých, ktorí mali pomáhať Ježišovi počas jeho pozemskej púte svojimi zvlášť rozvinutými schopnosťami a darmi.

Temno vedelo, že ak sa mu ich podarí získať, potom schopnosti, ktoré títo ľudia smeli milostivo rozvinúť pre službu Svetlu, budú môcť obrátiť proti Nemu. A to by bol začiatok neskoršieho nesmierneho zlyhania ľudstva! Temno doslova syčalo od radosti a bujnelo vo svojej odpornej nízkosti, keď sa mu darilo dosiahnuť čo i len malý úspech.

Bol to z jeho strany nemilosrdný a neľútostný boj. Nebudeme tu povýšenecky hodnotiť ľudí tej doby, hoci cesta stelesnenej Božej Lásky skončila tragicky a nevinne preliata krv na kríži vrhla na celé ľudstvo ľadový tieň, ktorý nie je do dnešných dní ani sčasti presvetlený.

Pripomeňme si však, pre nutnú výstrahu a podporu duchovnej bdelosti v dnešnej osudovo vážnej dobe, postavu jedného z najbližších Ježišových nasledovateľov – učeníka Judáša Iškariotského. Učeníka, ktorému sa dostalo milosti slúžiť Synovi Božiemu pri výstavbe Božieho kráľovstva na Zemi, ktorý sa však pre svoju slabosť stal nástrojom temna a zosobnením zrady.

V kruhu Ježišových učeníkov boli zastúpené základné duchovné druhy, ktoré v súzvučnom zachvievaní mali vytvárať duchovné premostenie s celým vtedajším ľudstvom. Každý učeník mal predpoklady byť týmto špecifickým duchovným premostením, t.j. zrozumiteľný určitému duchovnému druhu ľudí. Musel sa vo svojej úlohe riadiť podľa Božej Vôle a sám byť spojený so svojím duchovným vedením.

Judáš mal v porovnaní s ostatnými učeníkmi rozvinuté výnimočné predpoklady, pretože okrem ušľachtilého citu, ktorý mal prevládať, disponoval na tú dobu dosť obratným rozumom a analytickými schopnosťami. Keby bol dokázal využívať túto schopnosť vyvážene pod vedením svojho ducha, bola by jeho osoba veľkým prínosom v boji s vtedajšími ľuďmi rozumu, ku ktorým patrila i židovská náboženská elita.

Skutočnosť však bola iná. Judáš, na ktorého sa Ježiš spoliehal a ktorému dôveroval, nechal v sebe prerásť dispozície rozumu do takej miery, že v ňom potlačili jemné citové záchvevy ducha a tým aj pokory a lásky. A tak sa začal – bez toho, aby si to uvedomoval – povyšovať nad ostatných učeníkov.

Hoci uznával Ježiša za Syna Božieho, ktorý má na Zemi osudovo vážne poslanie, postupne si stále viac pripúšťal myšlienku, že aj Ježiš, nachádzajúci sa mimo Božského, môže sa mýliť. Na srdečnú a dôverčivú detskosť niektorých oddaných a zanietených učeníkov začal pozerať s pohŕdaním ako na prejav naivity, ktorá nedokáže vidieť skutočnosť v jej pravej podobe.

Postupným odsudzovaním iných sa i jeho vlastná pôvodne čistá dôverčivosť menila nebadane na chladnokrvnú vypočítavosť, ktorá ho začala duchovne oddeľovať od Svetla, až prerástla do takej miery, že peňažný zisk povýšil nad Vôľu a spravodlivé požiadavky Božieho Syna.

Ježiš si uvedomoval, že úloha Judáša je nesmierne náročná, pretože po páde ľudstva pod nadvládu rozumu bol by každý na jeho mieste v trvalom ohrození.

Avšak Ježiš vedel rovnako o nesmiernych milostiach, pripravených pre splnenie takejto úlohy, a preto až do poslednej chvíle veril, že sa Judáš napriek svojmu zakolísaniu odvráti z objatia desivého temna, že zvíťazí v ňom cit, láska a srdečnosť nad pýchou a neovládaným rozumom. Vrúcne prosil Otca za Judáša a jeho vradenie sa do vernej Služby, ako aj za celú Zem, ktorá stála už len krok od hrozného pádu.

Žiaľ, temno si bedlivo strážilo svoju rozohranú hru. Stupňujúca sa zaujatosť už nedopriala Judášovi precitnúť a nájsť cestu k svojmu Pánovi. Jeho srdce zostalo zatvrdnuté pocitmi nepochopenia a krivdy. Iba občas sa v ňom ozval tichý hlas svedomia, ktorý mu našepkával, že skutočnosť je predsa iná.

Ochranný kruh učeníkov, ktorý mal ako pevná hradba chrániť Ježiša pred množiacimi sa zákernými útokmi okolia, bol narušený. Temno, stelesnené vtedajšou pozemskou mocou, triumfovalo.

Keď sa Ježiš počas jednej z posledných nocí svojho života modlil v Getsemanskej záhrade za osud Zeme a ľudstva, pristúpil k nemu Judáš. Pozdravil Ho a priateľsky pobozkal na čelo. Týmto symbolom zrady sa zavŕšil jeho pád a zlyhanie, pretože práve bozkom dal číhajúcim rímskym vojakom znamenie, koho majú zajať a vydať do rúk bezohľadnej rímskej moci.

Vtedy sa Ježiš pozrel na Judáša a, vidiac jasný obraz jeho ziskuchtivých, od Vôle Svetla odvrátených myšlienok, riekol: „Judáš! Bozkom zrádzaš Syna Božieho?!“

Ako údery hromu zaduneli slová ťažkej obžaloby v duši tohto učeníka, ktorého iba citové otupenie uchránilo pred poznaním svojho zlyhania a pred následným duševným zrútením.

Ďalší priebeh tohto deja nie je cieľom prednášky. Je však potrebné, ba priam nutné, zvolať:

Judáš zradil kedysi Syna Božieho „priateľským“ bozkom na čelo za tridsať strieborných! Čím všetkým zrádzajú ľudia dneška vo svojej zaslepenosti, hrabivosti a pýche hodnoty čistého ľudstva, Spravodlivosti a Lásky?

Ježiš videl zreteľne vtedajší duchovný stav Zeme a zasľúbil ľudstvu príchod Tešiteľa – Ducha Pravdy, ktorý mal pred vyvrcholením ohlasovanej doby posledného Súdu očistiť Jeho posolstvo od všetkých nánosov ľudských prianí. Toto zasľúbenie sa naplnilo príchodom Ducha Pravdy na túto Zem a prinesením nového uceleného Poznania o Stvorení. Tým bola daná ešte jedna, nepochopiteľná šanca celému ľudstvu napraviť hroznú vinu, spáchanú na Božej Láske. Mnohí z nás toto ucelené poznanie Ducha Pravdy smeli nielen spoznať, ale aj prijať s vďakou a odhodlaním zužitkovať ho.

Prijali sme ho však do svojich sŕdc, detsky a úprimne, ako je to požadované, ak sa má stať základom novej doby, nového života na Zemi? Alebo sa stalo len predmetom nečistých špekulácií pokriveného rozumu, či dokonca prostriedkom osobného povyšovania sa nad neznalými?

Milosť a spravodlivá Láska bdie nad ľudstvom už len kvôli malému zástupu tých, ktorí sa zo všetkých síl snažia zachrániť spoločenstvo ľudí na Zemi pred neúprosným zánikom, valiacim sa v spätných osudových vláknach k Zemi. Čistota snaženia človeka, jeho myslenia a jednania je pre temno páliacim tŕňom v oku, je prekážkou jeho dychtivej vidiny konca, ktorý by mal priniesť zrútenie všetkého duchovného.

Pridajme sa preto k tým, čo sa svojou ušľachtilosťou a čistotou usilujú priblížiť k Svetlu! Záchrana všetkého krásneho a nádejného je možná! Ešte stále je možné zvrátiť úpadok ľudstva a pozdvihnúť jeho česť a stratenú hrdosť z prachu Zeme pred svätým zrakom Pána svetov. Je to momentálne jediný pravý, veľký a vznešený cieľ ľudského spoločenstva na Zemi. Je to vznešená výzva, aby každý, kto žije, odhodil všetky ničotnosti, ktorými sa obklopil, a upriamil sa na jediné, čo má ešte cenu – na vlastné precitnuté vnútorné zušľachťovanie prostredníctvom čistého cítenia, myslenia a konania. V ničom inom nemôže nájsť človek skutočnú blaženosť a večné duchovné naplnenie.

Ľudstvo ako celok musí túto veľkú milosť využiť! Niet inej šance, pretože Božia milosť, votkaná do osudových vláken planéty Zem, sa blíži ku koncu.

Život na Zemi môže byť naším pričinením až dojímavo nádherný a oblažujúci. Prosme v modlitbách o prijatie obrazov možnej povznesenej budúcnosti života na Zemi, vkladajme do nich všetok svoj cit, ktorým sme boli obdarovaní. Bude to pre nás dôležitá, ba až nenahraditeľná duchovná posila.

Nestraťme šancu milostivého rozvoja života na Zemi! Posledné zvyšky dôvery Svetla v duchovnú silu človeka sú tým najcennejším, čo ešte máme.

Redakcia