O zázračnom kameni
Bol raz jeden múdry kráľ a ten mal všetko, na čo si len spomenul: jeho nádherný zámok stál uprostred kvitnúcich záhrad, v stajniach mal tie najrýchlejšie kone, v zbrojnici ušľachtilé zbrane, v truhliciach najligotavejšie poklady. Vravíte, že byť na jeho mieste, tak ste tými najšťastnejšími ľuďmi? Verte mi, že nie! To všetko predsa ešte nič neznamená! Kráľa už nič netešilo. Necítil žiadnu radosť, lebo jeho jediná dcéra, princezná Johanka, bola chorá. Ani najskúsenejší lekári a liečitelia jej nedokázali pomôcť. Johanka bola milé, nežné dievčatko, ale už takmer rok ležala v horúčkach a strácala sa mu pred očami. Kráľ štedro rozdával zo svojich pokladov tým, ktorí sa aspoň pokúsili Johanku vyliečiť. Zatiaľ sa to ešte nikomu nepodarilo. Chvíľami zmiernili jej bolesť, ale trápenie neprestávalo. Jedného dňa zaklopal na bránu zámku vznešený starec. Prichádzal zďaleka. Prezrádzal to jeho biely splývavý plášť, nezvyčajný v porovnaní s odevmi tejto krajiny. A ešte viac prezrádzali starcove oči. Žiarilo z nich toľko dobroty a lásky, že každý, kto sa naňho pozrel, vytušil, že práve on by mohol Johanke pomôcť! Dôstojným krokom predstúpil pred kráľa a prehovoril: „Viem o tvojom trápení. Prinášam ti vzácny liek.“ Vznešeným pohybom otvoril zlatú skrinku a vybral z nej … kameň. Obyčajný kameň? Vyzeral obyčajne, no len čo sa naň kráľ a dvorania pozreli, pocítili príliv sily. Čo je to za zázrak? „Tento kameň má veľkú moc. Dokáže uzdravovať. Dovoľ svojej dcérke, aby ho podržala v ruke a vyzdravie.“ A naozaj! Len čo sa Johanka dotkla kameňa, zružoveli jej líčka a po dlhom čase opäť vstala zo svojej zlatej postieľky: „Otecko! Mamička! Už ma nič nebolí!“ Radosť, ktorá zavládla v celom kráľovstve, sa nedá slovami opísať. Kráľ chcel obdarovať starého muža zlatom, striebrom a drahými kameňmi, ale on sa len pousmial: „Nestojím o tvoje bohatstvo. Ak mi však chceš urobiť radosť, daj postaviť dom, v ktorom bude kameň uložený tak, aby k nemu mohli prichádzať všetci chorí a aby im pomáhal. Chráň a opatruj ho ako veľkú vzácnosť, ktorá je určená pre všetkých.“ Ako rád splnil kráľ toto jediné želanie mužovi, ktorý zachránil jeho milú Johanku… Nechal postaviť krásnu sieň. V nej, strážený štyrmi strážcami, ležal na zamatovom vankúšiku ako vzácny poklad liečivý kameň. Kto chcel, smel k nemu prísť, podržať ho v ruke a diali sa zázraky: Slepí videli, chromí chodili… Šťastní ľudia so slzami v očiach ďakovali starému mužovi aj svojmu kráľovi za tento vzácny dar. Prichádzali z veľkej diaľky, nedbajúc na útrapy, ktoré ich na cestách sprevádzali. Taká vzácnosť stojí predsa za námahu. Ako veľmi si všetci vážili kameň – na prvý pohľad taký obyčajný! V celom kráľovstve nebolo už jediného chorého človeka. Všetci boli zdraví, spokojní a svojou usilovnou prácou prejavovali kráľovi vďačnosť. Čas však plynul. Múdry kráľ zostarol. Na jeho miesto zasadol mladý nástupca, ktorého časom vystriedali ďalší … Ľudia už zabudli, čo je to choroba. Všetci boli zdraví a považovali to za samozrejmosť. Vtedy kohosi napadlo: „Prečo by mal byť kameň v takej krásnej sieni? Stačila by predsa obyčajná miestnosť. V tej krásnej sieni môže byť napríklad knižnica.“ A kameň, už dávno nestrážený štyrmi strážcami, premiestnili do malej miestnosti. Dávno ľuďom zovšednel, necítili už jeho silu... Po čase opäť niekto povedal: „Taká pekná útulná izbička, mohlo by tu bývať ďalšie služobníctvo. Miesta je málo, kameň môže byť aj na chodbe!“ Zázračný kameň ležal teraz na ošúchanom stolíku v kúte chodby. Ľudia okolo neho ľahostajne prechádzali. „Vraj z neho vyžaruje akási liečivá sila. Načo nám je, keď sme všetci zdraví, vlastne tu len prekáža…“ A liečivý kameň skončil na nádvorí, kde sa s ním hrali deti ... A tak niet divu, že sa kameň nakoniec stratil. Ležal niekde pri ceste a bol spolu s inými kameňmi na nerozoznanie. Nikomu viac nechýbal. Pýtate sa, ako je to možné? Ako sa mohlo stať, že ľudia zabudli na pôvod svojho zdravia a šťastia? Ako mohli zázračný kameň nechať ležať len tak bez povšimnutia medzi toľkými inými, obyčajnými? Veď môže prísť núdza, objaví sa nová choroba a kde ho budú potom hľadať? Je vôbec možné, aby niekto tak nedbanlivo a ľahostajne zaobchádzal s pravým pokladom? Hovoríte, že v skutočnosti by sa to nikdy nestalo? Tak veľmi sa spoliehate na ľudskú múdrosť a zodpovednosť? Musím vás teda sklamať... V našom svete sa stalo totiž čosi oveľa horšie. Také zlé, že následky nemožno prehliadnuť. Nejde len o naše zdravie, ale o celé naše bytie. Pred niekoľkými tisícmi rokov priniesol svojmu národu a celému svetu muž v splývavom plášti, s očami žiariacimi dobrotou a láskou, skutočný poklad. Ten muž sa volal Mojžiš a zázračný kameň mal podobu kamenných dosiek … spomínate si už? Na jednej z nich bolo vyryté: Boh! Tomuto zázračnému slovu mali ľudia vo svojich srdciach vystavať nádherné siene. Aká uzdravujúca sila spočíva v tomto – snáď na prvý pohľad obyčajnom – slove! Prečo sme otupeli tak, že ju necítime? Prečo slovo, ktoré by nám mohlo otvoriť bránu ku šťastiu, nechávame váľať sa v prachu ciest medzi ostatnými slovami? Prečo? Čo sa ešte musí stať, aby sme jeho silu začali znovu hľadať? Aby sme toto slovo postavili opäť na miesto, strážené štyrmi strážcami! Aby neprešlo našimi ústami bez citu! Aby sme sa ho nevhodne nedotkli ani v myšlienkach… Až potom, keď bude živé slovo opäť spočívať na zamatovej poduške v skvostnej sieni nášho srdca, až potom sa ho budeme smieť s úctou dotýkať a prijímať požehnanie, ktoré z neho prúdi a ktoré má silu uzdraviť celý svet… Z knihy H. Nevřalovej: Malé príbehy o veľkých zákonoch | |