Kým je čas...
Vo svojej každodennej uponáhľanosti sa často previňujeme nielen voči sebe ale i voči našim blízkym. Zraňujeme ich necitlivosťou, čo v nás potom vyvoláva smútok spojený s predtuchou trpkého osudu, ktorý si týmto vytvárame. Silno v človeku vzplanie oheň nevôle pri stretnutí s chybami iných, ale ešte silnejšie a dlhšie ho spaľuje žiaľ kvôli nespravodlivému ublíženiu blížnym. A tento spaľujúci žiaľ prichádza neraz vtedy. Keď je človek najzraniteľnejší, keď to najmenej očakáva – v okamihu smrti. Vtedy sa neodvratne musí rozlúčiť so všetkým, čo považoval za samozrejmú súčasť života. Náhle poznáva, že všetky samozrejmosti, na ktoré si zvykol, boli vzácnymi darmi, prepožičanými mu na krátky čas. Také prežívanie zmocní sa nás aj vtedy, keď odíde niekto z nášho blízkeho okolia. Aj to nás núti aspoň načas vytrhnúť sa zo stereotypu každodenných zvykov a želaní. V tej chvíli bolestivo vystúpia do popredia práve tie „maličkosti“, ktorých sme sa voči nemu dopustili. Nečakane na nás doľahne hlboký smútok. Prameniaci z poznania, že na nápravu vecí je už neskoro... Na všetko toto však existuje liek. Možno ho prirovnať ku vzácnej bylinke, ktorá – ako v rozprávke – rastie v tých najväčších výškach. Týmto liekom je vedomá snaha neodkladať nedoriešené záležitosti na neskoršiu dobu – ak to nie je celkom nevyhnutné. Veď príležitosť napraviť alebo dokončiť veci, ktoré k nám neviditeľným tkaním osudu prichádzajú , sa už nemusí zopakovať. I keď si to neuvedomujeme, je nám daná len zo zvláštnej milosti a často krát býva výsledkom dlhodobých príprav našich neúnavných duchovných pomocníkov. Uvedomenie toho má „zázračnú“ moc. Veď si len predstavme, a to skutočne so najmenších detailov, ako by sme sa napríklad pred spaním lúčili s našimi deťmi, na ktoré zvyčajne nemáme čas, s uvedomením si toho, aké vzácne sú okamihy, ktoré smieme s nimi tráviť i toho, že sa už nikdy nemusia zopakovať! S akou nehou by sme sa im pozerali do očiek, s akou vrúcnosťou by sme ich pohladili po tvári! Predstavme si, ako by sme sa lúčili ráno s milujúcim životným partnerom, ktorý odchádza do práce, keby sme vedeli, že je to naposledy. Netúžili by sme mu aspoň teraz vyjadriť slovo vďaky? Netúžili by sme ho poprosiť v tej chvíli o odpustenie? Neustúpili by náhle všetky malicherné problémy do úzadia? Čas vymedzený pre našu pozemskú púť je príliš vzácny na to, aby sme ho nezmyselne premárňovali. Myslíme na to, že nemôžeme vedieť, ako dlho je nám milostivo dovolené tráviť čas s našimi blízkymi. Nečakajme, až nás nevyhnutnosť náhleho odchodu prekvapí a nájde bezmocných! Prežiť život naplno neznamená čakať na blaženosť v nebi, ale prežívať ju už tu na Zemi, pri každom našom dobrom skutku. Pre koho radosť z dobrého činu nie je odmenou za to, že ho smel vykonať, ten sa blaženosti ani po smrti nedočká. redakcia | |