Kto mečom bojuje, mečom zahynie!

Počas života sa dostávame do sporných situácií, keď je ohrozené zázemie našich istôt. To, ako dokážeme v tých chvíľach obstáť, spôsob, akým sa zachováme, svedčí o našej zrelosti, našom nadhľade a sile modlitieb, ktoré možno prežívame. Prevažne sa však stáva, že v obrane zaujímame útočný postoj a chceme protivníka prekonať zbraňou, ktorou na nás útočí. Čo sa však vtedy deje? Máme o tom aspoň približnú predstavu?

Každý, kto v konfliktnej situácii opláca rovnaké rovnakým čiže útok útokom, dáva svoju životnú silu do rúk útočníka. Tá býva potom použitá na prelomenie jeho vlastnej ochrannej hradby. Kto sa nahnevá na svojho neprajníka, nevyhráva. Naopak, dáva mu nad sebou moc, ktorá mu neprináleží! To protivník cíti, pretože sa na prísun našej sily spolieha. Najúspešnejším spôsobom, ako nás môže prekonať, je vyvolanie strachu spôsobom zastrašovania. Preto len odvaha, založená na poznaní tohto deja, môže byť účinnou ochranou.

Ježiš, keď ho prišli zajať Rimania po Judášovej zrade, rozkázal Petrovi, ktorý jednému z Rimanov v horlivosti odsekol ucho, aby zložil svoj meč, pretože každý, kto mečom bojuje, mečom zahynie. Dobre vedel, že keby Peter tasil meč na obranu, už v tom okamihu by svoju nedotknuteľnosť stratil a potom by sa stal zraniteľným aj porazeným. Peter bol teda vylákaný a bol by padol pre svoju dobromyseľnú horlivosť. Ježiš však ihneď rozpoznal podstatu tohto deja, preto ostal pokojným.

V našom živote je mečom sila Slova. A tak každý z nás denne prežíva obdobu Ježišovej a Petrovej príhody s Rimanmi. Ako túto silu používame, keď príde útok?

Kto teda hľadá boj, nech tasí meč. Kto však chce nájsť mier, nech hľadá cestu porozumenia a vrúcnej lásky. To bol azda najväčší odkaz Krista ľudstvu i nasledujúcim generáciám až po súčasnosť.

Kto sa ľahko nahnevá, ani si neuvedomuje, že sa v očiach protivníka stáva tvorom hodným opovrhnutia. Veď slabosť nemôže dávať dôvod na úctu. Kto sa však dokáže ovládať, získava si úctu vďaka svojej veľkosti, aj keby bol navonok porazený. No to neznamená, že utláčaný sa má dať ponižovať. Avšak obranu, hoci prísnu a priamu, je potrebné uplatniť s nadhľadom a charakternosťou.

Pamätajme, že najsilnejšia zbraň šľachetného človeka je odpustenie! Proti nej niet sily ani útoku, ktoré by mohli uspieť.

Je zvykom víťazstvo v boji o vlastnú česť si vydobyť tým, že argumentmi a výrečnosťou „prevalcujeme“ protivníka. Preto sa cvičíme vo výrečnosti a obhajujeme potrebu mať tzv. široké lakte. Víťazom, tým jediným a pravým, je však ten, kto sa aj napriek svojej „bezbrannosti“ či výrečnosti nikdy nestane duševne a myšlienkovo súčasťou negatívneho víru problému, ktorý sa práve rieši. Tak je to dané vyššou Mocou, pretože kritériá Spravodlivosti a duchovných zákonov sú iné než tie zaužívané ľudské. Preto platí, a dnes ešte výraznejšie, že kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa nepovyšuje, bude povýšený. A naplnia sa slová dávneho zasľúbenia, že mnohí prví budú poslednými a poslední prvými, pretože Zem a jej budúcnosť nemá patriť silným, ale tichým a srdcom pokorným.

Každý vážne hľadajúci človek by si mal uvedomiť, že druhému nemožno dávať lásku podľa veľkosti jeho zásluh, ale podľa veľkosti jeho potrieb. Veď keby sme lásku, milosrdnú a prísnu zároveň, preukazovali len tým, ktorí si ju zaslúžia z nášho obmedzeného ľudského hľadiska, bolo by jej na svete veľmi málo. A kto môže povedať, že je sám dosť čistý a spravodlivý, aby si ju zaslúžil?

Ak sa raz obzrieme späť na svoj život a budeme smieť byť na niečo oprávnene hrdí, nebudú to úspechy, ktoré sme dosiahli, keď sme sa snažili ovládnuť iných. Budú to okamihy, v ktorých sme dokázali pochopiť slabosť našich protivníkov a odpustiť im, keď nám neprávom ublížili.

Každý raz bude hľadať tieto chvíle ako ihlu v kope sena. Kiež by sme ich v hodine núdze pred konečným zúčtovaním smeli nájsť čo najviac.

Napokon si ešte uvedomme, že ak nás nepriateľ zraňuje, tým len odhaľuje našu vlastnú slabosť. Dokonca možno povedať, že sila nepriateľa neexistuje bez našej slabosti!

Každý, kto sa cíti byť zraňovaný správaním svojich blízkych, nech prehodnotí svoju pevnosť a čistotu. Ak to dokáže, nájde v sebe mnoho medzier, ktoré musí zaceliť prácou na sebe samom. Potom už v myšlienkach nebude na protivníka vrhať kopije nenávisti, ale ho vďačne prijme ako pomoc. Veď práve vďaka nemu smel spoznať nutnosť vlastného zušľachtenia.

Keď sa raz budeme pozerať na svoj život spätne a tomu sa nevyhne nik všetko budeme vnímať v inom svetle ako dnes. Tie najťažšie chvíle v nás vzbudia najväčšiu vďaku, lebo práve ony nás posúvali míľovými krokmi vpred. Pochopíme, že si nikdy netreba zúfať, ak urobíme chybný krok, pretože aj jeden chybný krok späť nám môže pomôcť urobiť dvadsať ďalších dopredu.

Kiež sa naučíme očakávať od života len to najlepšie. Odvážne vpred je Bohu milé! A na odvážnych spočinie požehnanie na záchranu v hodine núdze.

Redakcia