Podľa čoho poznáme, že v živote kráčame správnou cestou?

Knižnice a tržnicové stánky sú doslova „zasypané“ množstvom kníh, zaoberajúcich správnym životom. Aké je však pravé kritérium, podľa ktorého bezpečne poznáme, či v živote skutočne kráčame správne?

Väčšina ľudí si myslí, že šťastie možno stotožniť so stále sa rozširujúcim obzorom intelektuálneho poznania či hĺbavým štúdiom rôznych filozofií. Ľudia, ktorí si to myslia majú síce neraz dobré chcenie, ale nevnímajú, že novými poznatkami z kníh neraz len dočasne upokojujú svoju zvedavosť, nie túžbu ducha po šťastí.

Správnu životnú cestu možno rozpoznať jednoducho vždy podľa druhu citového prežívania, ktorý v nás zanecháva.

V dôsledku to znamená, že keď kráčame správnou cestou, tak sa aj napriek nepriazni osudu smieme zobúdzať no nového dňa vždy o niečo vnútorne vyrovnanejší, úprimnejší i mieruplnejší k nedostatkom iných ľudí.

Keď kráčame správne, máme pocit, že každým vstupom do nového dňa odpadla z nášho najhlbšieho vnútra ďalšia ťaživá skala, ktorá nás dusila pod svojim tlakom a bránila nám voľne a zhlboka sa nadýchnuť a tešiť sa z krásy sviežeho, ničím nedotknutého dňa.

Keď sa takto smieme zobúdzať a za týmto šťastím začíname tušiť veľkosť Darcu tohto vstupujúceho pokoja, sme na správnej ceste! Ľudia to na nás ihneď spoznajú a bude sa im zdať že žiarime ako slnko na každého, s kým sa stretneme. Aj oni sa budú potom chcieť stať lepšími a budú sa nás pýtať na múdrosť, ktorá nám pomáha. Veď aj oni túžia po krajšom živote.

Vďaka za cit ľahkosti v našej duši je zároveň najlepšou prípravou na skutočnú modlitbu – modlitbu vrúcnej vďaky bez slov, ktorá dojíma srdce k slzám a posilňuje ho vo vernosti a vytrvalosti.

Rôzne veštecké, numerologické či astrologické výpovede, ktoré človeku predpovedajú jeho správne životné smerovanie sú klamstvom, ak človek v duši necíti stav vzrastajúceho pokoja a lásky, ktorý sme si vyššie opísali. Sú len bezduchou vypočítavosťou či obchodom s ľudskou dôverčivosťou. Šťastie sa musí cítiť v duši a musí byť prežívané. Kto sa na správnu cestu teda musí pýtať iného, potom toto šťastie nemôže ešte v sebe prežívať a už to by mu malo stačiť na prehodnotenie života.

Taktiež možno rozpoznať správnu životnú cestu podľa toho, akých ľudí stretávame a ako sa k nám správajú. Ak v našom živote pribúda počet ľudí, na ktorých reptáme, že nám chcú len škodiť, napádať a klamať nás, sami ešte blúdime hlboko v tme. Kto kráča správne, ten začína byť stále viac obklopovaný ľuďmi mieru a porozumenia a začína sa mu otvárať vstup aj do ľudských sŕdc, ktoré boli uzatvorené.

To láska v duši vyžaruje neodolateľnú silu, ktorej sa nemôže nič ukryť, ani sa pred ňou nemôže brániť. Uvedený dej je skutočný a je prísne podmienený Zákonom príťažlivosti rovnorodého, ktorý je jedným zo základných zákonov Stvorenia. On sa vždy postará, že človek si pritiahne k sebe len podobné, aby v tom poznal seba samého.

Kto preto reptá na okolie, ani nevie, že hovorí predovšetkým sám o sebe a svojom stave, ktorý je príčinou jeho ťažkostí.

Správnosť bezpečnej cesty možno tiež poznať podľa toho, že sa začíname kontrolovať a za žiadnych okolností nepodliehame pocitom neovládnuteľnej zlosti či vášni. Taktiež sa prestávame vyhýbať iným ľuďom, ak sa dostávame do kontaktu s nimi. V kom teda vzplanie neovládnuteľná zlosť či vášeň alebo sa vyhýba iným, nech to považuje za upovedomenia o tom, že ešte musí na sebe pracovať a vradiť sa na správnu cestu.

Redakcia