Vykanie a tykanie vo vzťahoch

Keď dnes počujeme, ako niekto odmietne tykanie, obzvlášť od staršieho či vzdelanejšieho človeka, sme následne svedkami toho, ako je ihneď považovaný za „nadutého horenosa“. Takýto prístup sa zdá plne oprávnený, keďže ľudia si bez tykania funkčný vzťah nevedia ani predstaviť.

Je ale tykanie skutočne vstupenkou do bezproblémového vzťahu? Keď sa lepšie pozrieme na realitu každodenných medziľudských kontaktov, ľahko nájdeme odpoveď. Ľudia sa stále viac objímajú, bozkávajú, potľapkávajú po ramenách, tykajú si..., no namiesto srdečného priateľstva je medzi nami čoraz viac podrazov, intríg, hádok, podvodov, zneužívania, neochoty a pod.

Naozaj zaujímavý, hoci veľmi smutný paradox, však?

Ako je to teda s tým „rodinkárením“, ktoré sa uplatňuje v storakých formách, keď vidíme, kam to vedie? Nie je načase začať uvažovať nad tým, že podstata a pravá hodnota medziľudských vzťahov musí byť podľa všetkých ukazovateľov uložená hlbšie ako len v plytkých vonkajších prejavoch spolunažívania?

Ak sa pousilujeme preniknúť do podstaty tejto problematiky hlbšie, na svoje prekvapenie zistíme, že to nie je prílišná blízkosť, čo dáva medziľudským vzťahom punc ušľachtilosti, ale práve prirodzený odstup. Odstup, ktorý nie je vytvorený umelo, ale prirodzene, čiže vycítením hodnoty človeka, partnera, spolupracovníka... Je to prirodzená ohľaduplnosť, ktorá nás podvedome núti rešpektovať jeho duševnú intimitu a ochranu a podporovať jedinečnosť jeho osobnosti, ktorá otvára silu ducha. A čím iným možno lepšie vyjadriť našu vnútornú snahu podporiť jedinečnosť blížneho, ak nie práve úctivým oslovením? Veď to je neraz to prvé, čím sa dotkneme v rozhovore slovami jeho ducha – jeho najvnútornejšej podstaty.

V minulosti sa vykanie, ba i onikanie považovalo za prirodzenú súčasť života, udržiavajúcu zdravú harmóniu vzájomných vzťahov. Deti vykali či onikali rodičom a i rodičovské vzťahy boli na vyššom stupni mravov a ľudskosti než je tomu dnes, v dobe tzv. pokroku. Deti si nedovolili rodičom odvrávať, či dokonca na nich pokrikovať, rozkazovať im a hrubo nadávať. Nedávno sa mi stalo, že som počul v električke, ako chlapec kričal na svojho psa, aby ho počúval. Keď som sa však na chlapca pozrel, zistil som, že sa nerozprával so psom, ale so svojou mamou.

Vykanie navyše prináša ochranu obom stranám vo vzťahu. Kde sa vykanie používa ako niečo samozrejmé, tam sa aj ostatné slová volia s vnútornou ohľaduplnosťou. Ak si čestný človek dokáže zachovať odstup od okolia, ktoré je neraz negatívne, je takýto „čudák“ aj napriek všetkému považovaný za človeka, ktorý sa vďaka svojej vnútornej pevnosti a rozhodnosti teší prirodzenej úcte.

Keď sa však z „dobráckej“ zmäkčilosti podvolí okoliu a nechá si napr. bezmyšlienkovite tykať, len aby blízkych neurazil a nevyviedol z miery, je potom považovaný za toho, kým sa dá podľa potreby manipulovať, čím škodí nielen sám sebe, ale aj iným. Cítia v ňom síce určité hodnoty, ale nevážia si ho, pretože vycítili jeho slabosť. Takýto človek býva nešťastný a zvykne hovoriť: „Za dobrotu na žobrotu...“ Aj takéto deje môže vyvolať škodlivo rozšírené tykanie, aj keď o tom ľudia dnes takmer nič nevedia.

Osobitne veľký význam a dôležitosť má vykanie pre udržiavanie mravnej čistoty vo vzťahoch k opačnému pohlaviu. Vykanie medzi ľuďmi, ktorí nie sú spojení najbližším zväzkom, poskytuje totiž tú najprirodzenejšiu ochranu pred akýmkoľvek nežiaducim telesným zblížením, ktoré potom v takých prípadoch neraz vyúsťuje až k nevere.

Pochopiteľne, vykanie samo osebe nestačí na to, aby sme sa stali zrelými osobnosťami, ale môže tomu napomôcť.

z pera prispievateľov