Rozum - dobrý sluha, zlý pán

My, ľudia, sa odpradávna trápime nad tým, čo je správne, a čo nie. Čím sa máme vo svojom živote riadiť, podľa čoho sa rozhodnúť, akou cestou sa vydať. Trápi nás to predovšetkým pri všetkých dôležitých rozhodnutiach, ako sú napr. štúdium, voľba zamestnania, voľba životného partnera, uzavretie manželstva,... a pod.

Cítime, že s naším rozhodnutím je spojená veľká zodpovednosť, pretože naše rozhodnutie citeľne ovplyvní náš život, často nenávratne i našu budúcnosť.

Existuje spôsob, ktorý nám zaručí, že ak sa ním budeme riadiť, budú naše rozhodnutia správne?

Áno, existuje! Sme neustále obklopení pomocami, s ktorými sa ale najskôr musíme oboznámiť, naučiť sa ich počúvať a spolupracovať s nimi. Potom budú naše rozhodnutia správne a budú nám prinášať radosť, pomôžu nám v mnohých rozhodujúcich okamihoch nášho života.

Pomocníkom, ktorého všetci poznáme, je náš rozum. Je uspôsobený na to, aby nás materiálne zabezpečil. Jeho centrom je mozog, ktorý patrí k nášmu pozemskému telu. K telu, ktoré samo osebe nie je schopné života, pretože slúži len ako „ošatenie“ pre živé jadro – pre nášho ducha. Bez tela by sme nemohli pôsobiť v pozemskom svete, a preto úlohou rozumu, jeho najdokonalejšej časti, je uľahčovať nám toto pozemské pôsobenie v maximálnej miere. Veď kto iný by mohol lepšie rozumieť materiálnemu svetu než ten, kto z neho vzišiel?

Je to mozog, ktorý používame pri štúdiu a spracovávaní informácií o fungovaní pozemských záležitostí, ktorý vždy pohotovo triedi a analyzuje poznatky aj iné vnemy, kombinuje a predkladá najefektívnejšie riešenia.

Podobne ako telo potrebuje živé jadro, aby mohlo vôbec fungovať a pôsobiť, tak aj rozum potrebuje niečo „nadpozemské“, čo ho oživuje. Je ako počítač, ktorý pre svoje pôsobenie potrebuje, aby ho niekto programoval. A ako počítač nám aj dokáže vynikajúco poslúžiť: pre jeho bystrosť, rýchlu schopnosť vyhodnocovania a predkladania riešení. Na to však, aby v jeho riešeniach bola obsiahnutá aj múdrosť, potrebuje niekoho múdrejšieho, kto ho dokáže usmerniť, a kto mu zadáva, čo má spracovať a vyhodnotiť.

Už asi tušíte, kto je tým múdrejším. Nie je to nik iný, než spomínaný duch človeka, naše skutočne živé jadro, ktoré nie je závislé na živote pozemského tela, žije pred jeho počatím, ako aj po jeho smrti.

Teraz by ste si mohli položiť otázku: Ak je naše skutočné, živé jadro – náš duch múdry, ako to, že tak mnohé riešenia múdre nie sú? Ako je možné, že existuje toľko sklamaní, toľko utrpenia? Odpoveď je veľmi jednoduchá, a smutná zároveň. Vo väčšine prípadov je duch človeka natoľko slabý, že si nedokáže presadiť svoju vôľu, alebo dokonca spí... V tom prípade je jeho rozum buď ako počítač bez pána, produkujúci samé chaotické rozhodnutia, alebo – a to je oveľa častejší prípad – vlády nad ním sa ujíma niekto cudzí, silnejší. Keďže ušľachtilí ľudia a bytosti sa nikdy nesnažia ovládať druhých, každý, koho duch spí, alebo nie je bdelý, podporuje predovšetkým princíp zla.

Našťastie, sú nám darované mnohé pomoci, ktoré nás majú upozorniť na to, že ideme nesprávne. Ich spoločným znakom je, že pramenia z niečoho svetlého, čo je vždy veľmi jemné, „nadpozemské“. Nazvime ich schopnosť cítenia, alebo citu. Môže ísť buď o spomínaný hlások nášho vlastného ducha, alebo o rôznych svetlých pomocníkov, ktorí nás vedú a snažia sa pôsobiť prostredníctvom svedomia alebo inšpirácií.

Napriek tomu málokto z nás dokáže rozlíšiť, ktorý z našepkávajúcich hlasov je ten pravý, a ktorý pochádza z rozumu. Máme to o to ťažšie, že naše telá sú dedične poznamenané naším úsilím jednostranného nadmerného pestovania rozumu. Robili sme tak po celé tisícročia, pretože sme ho pyšne uctievali ako to najcennejšie, následkom čoho zosilnel, takže dokáže pomerne ľahko prehlušiť všetko ostatné. Situáciu komplikuje aj skutočnosť, že aj rozum dokáže pôsobiť na nervovú sústavu a vyvolávať v nás záchvevy, ktoré si mýlime so záchvevmi citu. Pritom jedine to, čo pramení z citu, je správne a ušľachtilé. Hrubšie záchvevy, ktorých pôvodcom sú potreby nášho tela (rozum), nazvime záchvevmi pocitu. Dokážete ich rozlíšiť? „Cítim hlas svedomia“, ale „pociťujem závisť“. „Cítim nesebeckú lásku“, ale „pociťujem potrebu niekoho využiť“. „Cítim túžbu niekoho chrániť“, ale „pociťujem k niekomu nenávisť pre to, čo mi urobil“.

Rozlišovacie znamenie medzi pocitom a citom pramení z poznania dejov, ktoré pri tom prebiehajú, a ktoré sme naznačili. Kým pocit pramení z rozumu, je vyvolaný jeho činnosťou, a vieme si ho preto veľmi ľahko zdôvodniť, cit k nám preniká nečakane, nepochopiteľne, spočiatku sa nám riešenie môže zdať dokonca „nelogické“. Ak sa do niekoho zamilujeme „na prvý pohľad“, a nechápeme prečo, pretože vôbec nejde o atraktívnu osobu a nikdy predtým to nebol „náš typ“, môžeme si byť istí, že k nám prehovára hlas citu. Naopak, pokiaľ niekoho „milujeme“ pre peniaze či jeho šarm, alebo z túžby mať niečo, čo by nám iní závideli, môžeme si byť istí, že ide o pocit, hlas rozumu, ktorý vždy posudzuje len podľa vonkajších znakov, pretože nič „nad tým“ nedokáže vidieť. Závisť je vyvolaná taktiež až po uvedomení si toho, že niekto „má niečo“, čo my nevlastníme, rovnako ako nenávisť, ktorá tiež vzniká až „časom“ – po poznaní, že nenávidený objekt (ktorý sme predtým mohli dokonca aj „milovať“) kríži naše pôvodné plány, a my to nedokážeme ovplyvniť. Na druhej strane hlas svedomia sa ozýva vždy ako upozornenie, že niečo, čo robíme, je nesprávne, a často „kríži naše plány“!

Pretože však spomínané deje niekedy môžu prebehnúť veľmi rýchlo, nie je vždy ľahké podľa vyššie uvedeného spoľahlivo rozlíšiť hlások citu od hlasu pocitu. Navyše, neúnavný rozum sa aj dodatočne snaží hľadať argumenty, čo môže zapliesť a pomýliť. V takomto prípade nám neostáva nič iné, ako neustálym pozorovaním toho, čo k nám prichádza, a aké ovocie to prináša, naučiť sa rozlišovať medzi citom a pocitom. Potom to bude pre nás jednoduché, pretože citové záchvevy sú úplne iného druhu, jemnejšie, a majú centrum v inej časti tela („vyššie“) ako hrubšie záchvevy, vyvolávané pocitom.

Pokiaľ budeme dostatočne bdelí a vytrvalí, časom sa hravo naučíme rozlišovať, čo je správne a čo nie, a prinesie to nám i nášmu okoliu mnohoraký úžitok. Ak sa nám niekedy pri tom bude zdať, že nevieme ako ďalej, stíšme sa na chvíľku. Stíšenie nie je ničím iným než vedomým umlčaním neustáleho toku myšlienok rozumu. V pokore sa budeme môcť otvoriť niečomu, čo k nám už dávno klopalo zvonku. Veď ani pokora neznamená nič iné ako vedome si priznať, že „múdrosť nášho rozumu je nedostatočná“, čím ho postavíme na priečku, ktorá mu právoplatne náleží...

redakcia