Neopúšťajme sa! 2009
Človek je zodpovedný nielen sám za seba, ale za všetko, čo ho počas života obklopuje. Najskôr je to rodina, potom obec a napokon vlasť – národ. Len keď dušu človeka prežiari pravá duchovná starosť o zušľachtenie týchto hodnôt, možno hovoriť o zodpovednom vzťahu k životu, o zodpovednej duchovnej ceste jednotlivca. A práve túto skutočnosť si prestávame uvedomovať, mysliac si, že zodpovedný život a duchovná cesta sú uskutočniteľné len samotným dobrým chcením. Ak však dobrému chceniu chýba ukotvenie vo vedomí zodpovednosti za rodinu, obec a národ, stáva sa človek neraz i otrokom cudzonárodných záujmov vo vlastnej domovine. Rovnako aj každé duchovné úsilie, vrátane veľkého počtu množiacich sa svetonázorových učení, je potom len ilúziou bez hodnoty, nie skutočnou pomocou. Vzťah k národu je jedným z najkrajších citov v živote človeka. Človek, ktorý má vzťah k národu, má silu bojovať s úskaliami života, aj keď ostáva celkom sám. Ako možno spozorovať na minulosti, Slováka možno dostať do otroctva nie preto, že by bol lenivý alebo bezcharakterný, ale pre nevedomosť týchto základných vecí. Aký je však pôvodný duch Slováka? Dokážeme to dnes ešte aspoň matne vytušiť? Duch Slováka je predovšetkým srdečný a obetavý, predstihuje iných pracovitosťou a pokorou duše, je pohostinný a dokáže sa podeliť aj s málom, čo mu ostalo. Čo však z tohto ducha do dnešných dní ostalo? Pozrime sa na mladých ľudí i na strednú generáciu, ako sa skutkami zapisujeme do povedomia národov. Slovák sa stal utečencom z vlastnej krajiny – emigrantom. Kvôli peniazom pracuje v zahraničí v továrňach alebo v rodinách zbohatlíkov. Paradoxom je, že Slovák v zahraničí úslužne skláňa hlavu pre peniaze a „zhora“ sa naňho pozerajú práve tí, ktorí by sa od neho – jeho srdečnosti a pracovitosti sami mali čomu dlhé roky učiť. Pred 150 rokmi sme si sťažovali, že k nám tiahnu iné národy, aby využívali našu pracovitosť. Nie je smutné, že dnes chodíme dobrovoľne my k nim? Dokedy to bude trvať? Kde je naša ochota pracovať na „svojom poli“, aj keď je to ťažké? Kde je naša ochota prekonávať ťažkosti s láskou k národu, aby nebol predaný cudzím kultúram, ktoré k nemu nemajú ani najmenší cit lásky, len ich láka vidina zisku z našej vrodenej pracovitosti? Aj napriek všetkému nie je príčinou týchto okolností nik iný než my sami. My musíme ukázať všetkým, že dobrota nie je hlúposť, podporujúca cudziu úžeru, že pokora neznamená skláňať hlavu pred iným len preto, že má pozemskú moc či peniaze, ktoré azda nám chýbajú. Náš národ je dnes ako nemocný životný partner. Mali by sme ho opustiť len preto, že nevládze? Mali by sme ho navštevovať len v čase voľna? Alebo by sme mali práve o to viac napnúť silu k pomoci? Nestaňme sa nevernými, ale zamyslime sa nad tým konečne! Obrazom nášho vzťahu k národu sú Tatry. Pôvodne boli krásne a nenarušené rukou človeka. Ako však vyzerajú dnes? Namiesto oddychu a krásy ponúkajú pohľad na rozostavané budovy, ktorých cieľom nie je nič iné ako vidina zisku. Kde sme boli, keď sa to začalo diať? Ak sú Tatry symbolom Slovenska a jeho krásneho ducha, potom to s nami musí vyzerať skutočne zle. O úcte k Bohu, ktorého máme v našich veľhorách vytušiť predovšetkým, ani nehovoriac. Smutné je však nielen to, že Slováci odchádzajú do cudziny za peniazmi starať sa o cudzie hodnoty a na Slovensku vlastným ľuďom odopierajú služby, ale hlavne to, že neodchádzajú s pevným predsavzatím raz sa vrátiť a všetko zanedbané dobehnúť činorodosťou, vedomou modlitbou činu; že neodchádzajú so srdcom pevne zakoreneným v rodnej hrude, ktorá by im aj ďaleko v zahraničí dávala pocit blízkosti domova. Zodpovedný vzťah k národu pritom nie je nacionalizmus ani odsudzovanie iných národností, ale zachovávanie identity, ktorá pomôže jednotlivcom v budúcnosti pochopiť, prečo žijú na Zemi. Národ totiž nie je len územie ohraničené hranicou, ale je to kultúra, jedinečný prístup človeka k človeku, chápanie Boha a života ako celku. Byť Slovákom a Slovanom preto nie je vec „udierania sa do pŕs“, ale zaväzuje to k určitému druhu ušľachtilého správania sa človeka v medziľudských vzťahoch a voči Bohu, pretože pojem „Slovák“ má byť v budúcnosti obrazom pravej ľudskosti. Len ak to pochopíme správne, teda citom, nestratíme svoju identitu a svornosť. Skutočný, zrelý a duchaplný prístup Slovákov k zodpovednosti za národ bude iných aj teraz vždy dráždiť a budú ich preto napádať. Toho sa však báť nemusíme, pretože na poctivosti sa prirodzene trieštia všetky úklady nepoctivých. redakcia Súvisiace články: Súčasná duchovná úloha Slovanov a Slovákov | |