Ľudský pojem „náhoda“z pohľadu zákonov Stvorenia

Malá je planéta Zem, vznášajúca sa v nedoziernych diaľavách vesmíru. Planéta, na ktorej rozkvitol dar života. Bola to však „náhoda“?

Pri vecnom a kritickom zhodnotení súčasných vedeckých poznatkov boli nútení mnohí, dokonca i materialisticky orientovaní ľudia priznať fakt, že počnúc formovaním našej slnečnej sústavy, cez vznik a vývoj planéty Zem, prvých najjednoduchších foriem živých organizmov až po objavenie sa ľudského druhu, by muselo ísť o absolútne neuveriteľné množstvo po sebe nasledujúcich „náhod“ alebo dejov, ktorých počet už z povahy veci nemožno zahrnúť pod pojem náhoda.

Náhody neexistujú! Tak ako nie je možné, aby sa po výbuchu tlačiarne tisíce kovových matríc jednotlivých písmen samé od seba zoradili do zmysluplného textu, nie je možné ani to, aby sa podobne čisto náhodným spôsobom sformovala beztvará hmota od „veľkého tresku“ až do súčasnej podoby nesmiernej mnohorakosti foriem života.

Podľa vyhraneného prístupu ľudí k uvedenej problematike zvykneme označovať tých, ktorí uznávajú princíp „náhody“, za materialistov, a ľudí, vyciťujúcich pôsobenie múdreho Tvorcu, za veriacich. Avšak je paradoxné, že materialista musí na svoje domnelé presvedčenie o náhodnom slede udalostí od „veľkého tresku“ až po vznik života vynaložiť oveľa viac slepej viery ako človek, tušiaci vedomé pôsobenie vyššej Sily. Je to skutočne tak. Život nevznikol nekoordinovaným pôsobením „náhod“, ale dlhodobou, na seba múdro nadväzujúcou postupnosťou jednotlivých vývojových etáp, presne riadenou Zákonitosťami, umožňujúcimi zrod, trvanie i ďalší vývoj a napokon i rozklad všetkého okolo nás.

Ľudstvo už odpradávna sprevádzala túžba preniknúť do podstaty týchto Zákonitostí a rozlúštiť záhady vesmíru. Ale snahám vnikať čoraz hlbšie do poznania prírodných zákonitostí, pochopiť a využiť ich účinky vo svoj prospech, čo nám v poslednom storočí prinieslo obrovský technický pokrok, predsa len akosi vždy chýbalo to najpodstatnejšie – úprimná snaha o pochopenie Zákonitostí, ktoré rovnako vecným a logickým spôsobom účinkujú aj v oblasti ľudskej psychiky a duševna, podmieňujúc mier, šťastie a spokojnosť každej ľudskej bytosti.

História nám síce hovorí, že sporadicky sa o to pokúšali rozličné filozofické smery a najmä náboženské systémy, avšak ich jasný a čistý prvotný impulz bol vždy za krátky čas strhnutý do rôznych nevecností a nelogickostí, znemožňujúcich pochopenie prirodzene jednoduchých Zákonitostí.

Pritom všetky deje z nich vyplývajúce sú také prosté, až detsky jednoduché. Vezmime napríklad do dlane kameň a pierko, vyjdime na balkón a pusťme ich. Kameň spadne dole a pierko sa bude vznášať, kým nám nezmizne z dohľadu. Takto sa prejavuje pôsobenie prvého zo základných Zákonov Stvorenia – Zákona tiaže. Zákona, ktorý platí nielen vo svete najhrubšej hmoty, ale úplne rovnakým spôsobom i v jemnejších oblastiach – vo svete citov, myšlienok a slov.

Zlé, nízke, nečisté a nečestné city, myšlienky, slová i činy nás stláčajú a ubíjajú, spôsobujúc nám materiálne alebo psychické problémy. Naopak, ušľachtilosť, dobrota, spravodlivosť a čistota nás povznášajú, prinášajúc vonkajší vzostup i vnútorné šťastie, pretože podľa Zákona tiaže všetko ľahké a svetlé stúpa nahor, a všetko ťažké a temné klesá nadol.

A opäť, vezmime zrnká pšenice a zasaďme ich do zeme. To isté urobme aj so semenami bodliaka a pozorujme, čo z nich vyrastie. Zo zŕn pšenice to bude zaiste pšenica s plnými klasmi a zo semien bodliaka bodliaky.

Čo zasejeme, to zožneme! Takto sa vo Stvorení prejavuje druhý Zákon – Zákon spätného účinku, pôsobiaci opäť nielen v hmote, ale rovnako aj v jemnejších úrovniach. Čo teda zasejeme svojím cítením, myslením, slovami a činmi, to budeme s bezpodmienečnou istotou jedného dňa žať. Kto sial dobro, zožne dobro, a kto sial zlo, zase zlo! S plnou zodpovednosťou si preto treba uvedomiť, že nik iný, iba my sami sme strojcami svojho vlastného osudu.

„Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“ Toto príslovie je vyjadrením tretieho Zákona – Zákona príťažlivosti rovnorodého. Rovnaké priťahuje rovnaké. Pôvodca zlého cítenia, zlých myšlienok, slov a činov k sebe priťahuje alebo je sám priťahovaný k ľuďom podobného druhu. Zo všetkých trápení, bolestí a strastí, ktoré potom v ich blízkosti prežíva, by teda nemal obviňovať iných, ale zamyslieť sa predovšetkým sám nad sebou, nad svojimi skutočnými pohnútkami. Mal by radšej vecne a kriticky zhodnotiť reálny stav svojho vnútorného života, na základe ktorého bol k nim do spoločne prežívaných situácií magneticky pritiahnutý.

Platí to samozrejme aj opačne. Ušľachtilosť, čestnosť, spravodlivosť a dobrota nás samočinne privádza k ľuďom s podobnými kvalitami, čím sa logicky stáva náš život lepším, krajším a harmonickejším.

Môžeme v tom všetkom zase len nájsť dôkaz toho, že ľuďmi vymyslený pojem „náhoda“ nemá na Zemi ani v celom Stvorení svoje opodstatnenie.

Všetko, čo prežívame alebo ešte len budeme prežívať, nech už dobré, alebo zlé, je iba zákonitým dôsledkom našich vlastných citov, myšlienok, slov a skutkov. Čistota nášho chcenia určuje kvalitu týchto atribútov, v konečnom dôsledku tvoriacich náš osud. Preto iba poznanie, rešpektovanie a správne využitie týchto skutočností nám môže zaručiť toľko hľadaný pokoj, mier a šťastie, či už v našom vlastnom vnútri, alebo vo vzájomných medziľudských vzťahoch.

Akákoľvek iná, domnelá cesta k šťastiu, ignorujúca účinky uvedených Zákonitostí, ukáže sa skôr či neskôr ako cesta naplnená len strasťami a utrpením, ako cesta, ktorá nevedie k vytúženému cieľu – k plnohodnotnému a zmysluplnému ľudskému životu na Zemi.

M.Š.