Duchovné dozrievanie - duchovný život

Reportáž z verejnej prednášky v Nitre. Prednášajúci: J. Marschner, K. Kříž

Čo je to duchovný život? Čo je to duch?

Aby sme si mohli dať odpoveď na otázku, čo je to duchovný život, musíme najprv pochopiť, čo je to duch. Duch je vnútorná podstata človeka, prejavujúca sa citom. Je to vlastné živé jadro človeka – fyzické telo je len jeho „ošatením“, jeho fyzickým záhalom.

Duchovný život nie je stav, navodený len vo chvíľach stíšenia a pohrúženia, ako sa domnievajú mnohí ľudia, zaoberajúci sa rôznymi filozofickými či mystickými smermi. Duchovný život je úplne všetko, čo prežívame.

Rozdiel medzi rozumovými a duchovnými ľuďmi je taký, že rozumoví ľudia sa natoľko podriadili rozumu, že sa ním nechávajú celkom ovládať. Keď duch odovzdá vládu nad sebou rozumu, vtedy končí všetok duchovný život. Keďže rozum pozná len telesné, hmatateľné pôžitky, túži len po hmotnom, nedokáže prežívať duchovne a nadhmotne. Keď však dokážeme stíšiť svoj rozum natoľko, že začneme prežívať citovo, a ak sa dokážeme v modlitbe spájať so svetlými výšinami, potom smieme vytušiť alebo vycítiť, čo je to pravý duchovný život.

Je potrebné naučiť sa rozlišovať cit a pocit. Cítenie, skutočný cit vychádza zo srdcovej oblasti, človek ho v prejavoch prežíva ako vnútornú ľahkosť, povznesenie, alebo naopak, tiaž na duši. V oblasti solar plexu (slnečnej pletene) pociťujeme všetko hrubšie, vnímame cez túto oblasť pocity fyzického ohrozenia, ktoré nás varujú pred nebezpečenstvom. Toto vnímanie je užšie spojené s hrubohmotnými zmyslami.

Ak chceme žiť plnohodnotný – duchovný život, musíme oživiť spojenie s vlastným vnútorným cítením.

Prednášajúci tiež vysvetlili odlišnosť dvoch hlavných pojmov – ego a duch. Ego je rozum, o ktorom sa všade hovorí ako o „milom ja“, ktoré je rozmaznávané a človek naň nedá dopustiť. Prejavuje sa tým, že chce všetko len pre seba. Duch však pôsobí prostredníctvom čistého citu, tlačí na ego, aby ho naučil dbať na to, že to, čo hovorí naše vnútro, je skutočne dobré a správne. Teda nie na to, o čom si myslíme, že to „vieme lepšie“, ale aby sa naučil podriaďovať čistému cíteniu a vnímaniu. Rozum sa často necháva mýliť vonkajšími udalosťami či osobami a potom koná nesprávne. Avšak cit vidí ďalej a dokáže tieto okolnosti odhadnúť a precítiť tak, aké v skutočnosti sú.

Používaním týchto prirodzených schopností ducha sa „prekopávame“ k pravému duchovnému životu, ktorý sa stáva súčasťou každého dňa. Človek, ktorý načúva svojmu duchu a v čistote svojho cítenia udržuje spojenie so Svetlom, sa prejavuje láskou, srdečnosťou, s ktorou sa snaží pomáhať i iným, aby aj oni pocítili radosť a otvorili sa pomáhajúcemu poznaniu.

Pravý duchovný život je prijímanie základného poznania o živote a jeho následné uskutočňovanie. Skutočným prežívaním a zužitkovaním prijatého poznania je len to, čo potom i v každodennom živote skutočne prežívame a uskutočňujeme. Ten, kto žije pravý duchovný život, túži pomôcť všetkým ľuďom. Chce aj ostatným ukázať Svetlo. Vie, že im môže pomôcť predovšetkým vlastným živým príkladom: tým, že toto duchovné poznanie zreteľne preniká celým jeho životom (prostredím, v ktorom žije, jeho správaním sa k druhým, láskou, ktorú vyžaruje, prejavuje sa to i v jeho odievaní, vo vyjadrovaní... skrátka vo všetkom, čo človek robí, všade, kde sa pohybuje). Dôkazom pravého duchovného života sú výsledky, ktoré po človeku zostanú, napríklad skutky, ktoré vykonal a ktorými pomohol iným.

Kde sú teda tí „duchovní ľudia“ zo všetkých spoločenstiev, ktorí majú stáť ako vzory pre ostatných? Kde sú tie diela a stavby, ktoré majú svojou nádherou prebúdzať pravý zmysel pre krásu v ľuďoch, ktoré majú budovať mosty k iným?

Duchovný človek sa má prepracovať viacerými stupňami rozvoja svojej osobnosti:

1. Má sa naučiť spolupracovať s ostatnými na vytváraní svetlých hodnôt pre ostatných.

2. Má sa stať samostatne skúmajúcim a mysliacim ľudským duchom.

3. Má rozvíjať svoje vlastné schopnosti, ktorými je obdarovaný.

4. Má sa stať silným a vnútorne pevným, neohrozene si raziacim cestu k pravým hodnotám, k cnostiam.

Veľkou pomocou na dosiahnutie toho môžu byť Prikázania, ktoré ukazujú ľudskému duchu cestu, po ktorej má kráčať k svetlým výšinám

účastníčka prednášky