Ako sa napĺňa Spravodlivosť?

Vážení čitatelia, v predchádzajúcom čísle časopisu sme pre Vás vybrali z knihy „Choroba ako pomoc pri poznávaní Zákonov Stvorenia“ od MUDr. Ivana Rusnáka prednášku o strese a jeho účinkoch na zdravie človeka. Tento raz sme s dovolením vybrali kapitolu, ktorá opisom skutočného príbehu zo života zrozumiteľne vystihuje pôsobenie Spravodlivosti v našom každodennom živote. Prajeme Vám napĺňajúce čítanie.

Osudové mlyny melú pomaly, ale neomylne.

( Ľudové prislovie )

Kukurica za korunu a spätné zrkadielko

Stalo sa to v jeden deň, keď sme sa vracali s rodinou z výletu z malebnej doliny u nás na Liptove. Pricestovali sme tam autom, ktoré sme nechali na malom parkovisku pod lesom. Po návrate som zistil, že mi na aute chýba spätné zrkadlo. Zareagoval som na to s istým vnútorným podráždením, trochu sa zlostiac, trochu trápiac, sprevádzajúc to myšlienkou, ktorej obsah znel asi takto: „To je teda zlý svet, ja – dobrý človek (to je asi naše časté sebahodnotenie) – na chvíľu odídem a už mám nepríjemnú starosť. Zajtra budem musieť kúpiť nové spätné zrkadlo.“

Zrazu ma vo vnútri napadlo – ozval sa tichučký hlások (každý z nás ho dobre pozná z vlastnej skúsenosti), hlások svedomia: „Čo si zasial, to si musíš aj zožať.“ V tom okamihu som sa upokojil a ja, „dobrý človek“, som si vo vnútri povedal: „Tak dobre, keď mi ukradli zrkadielko, zrejme som i ja musel niekedy niečo nepoctivo získať.“ Tak „citlivo“ som uvažoval sám o sebe. Tým som sa upokojil a trápenie a trochu i zlosť neboli už v popredí. Nasadli sme do auta a išli domov. Na pol ceste sa tichý hlások ozval znovu: „A ty sa nepamätáš?“ „Na čo?, Veď ja som zrkadielka nekradol,“ odpovedám sám sebe. „Hej, ale keď ste išli minulý rok z výletu z priehrady, šli ste popri láne družstevnej kukurice!“ V tom okamihu som všetko pochopil. Stačilo – dosť a je mi to jasné. Ja „dobrý človek“ sa priznávam, že som do toho poľa dozrievajúcej kukurice v podhorskej oblasti vstúpil a odtrhol som asi tri či štyri malé kukuričné - ani nie šúľky, ale šúľočky. V tej chvíli tam oberalo družstevnú kukuricu viac „náhodných návštevníkov“. To ma ale neospravedlňuje. Ja som vstúpil na kukuričné pole. Rozhodol som sa a kukuricu som si natrhal. Keď som na to všetko spomínal, uvedomil som si, že aj vtedy, v tej chvíli, keď som vstúpil do kukuričného poľa, chcejúc si pochutnať na kukurici, sa vo mne ozval ten tichučký, upozorňujúci hlások: „Doktor! Čo to robíš? Nehanbíš sa?!“ Nič viac. Vtedy som si sám pre seba povedal: „No je tam toho, kukurička za korunku, keby sa len také škody robili na tomto svete.“ Hlások už bol však ticho. Čin som dokonal, kukuričku som odtrhol a zjedli sme ju.

V tom okamihu som však do záznamu knihy svojho života zapísal: Kradol kukuricu za korunu. Za dva roky prišlo presne podľa Zákona spätného pôsobenia vyúčtovanie: Zrkadielko za tristopäťdesiat. Zákon jasne hovorí: Čo zaseješ – sejeme zrnko – tu kukurička za korunku, to si musíš zožať – žneme klas – v tomto prípade zrkadlo za tristopäťdesiat. Účet je vyrovnaný! Mal si na zaplatenie koruny dva roky. Za družstevníkmi si nebol, dlh si nevyplatil, tak ti to Život vyúčtoval aj s úrokmi a je všetko v poriadku. V tvojej účtovnej knihe života je to vyrovnané a už sa tým nezaoberaj. Pochop len, že si to, čo ti nepatrí, nemáš privlastňovať! To všetko mi vo chvíli prebehlo hlavou. Vo vnútri sa mi uľavilo, prestal som sa trápiť i zlostiť a na druhý deň som šiel kúpiť spätné zrkadlo.

Nič nie je zadarmo, ide len o to, čím zaplatíš...

Mohol byť na úvod poznávania lepší príklad pre učenie sa? Veď ja som sa v tom spätnom zrkadle konkrétneho príbehu života videl, ako činím to, čo činiť nemám. Ako som sa rozhodol – sial, taký prišiel následok – žatva. Na tom som to jasne pochopil a výsledok bol, že som si vo vnútri povedal, že ani v takých „maličkostiach“ na cudzí majetok už nikdy ani len nepomyslím. Stal som sa iným, lepším.

Vôbec som sa už nezlostil, ale hanbil som sa. No zároveň som sa tešil, že som to v sebe vyriešil tak, ako som to vyriešil. Veď sa dalo aj inak. Na parkovisku pod lesom nebolo nikoho a áut tam bolo viac. Skrutkovač som mal. Tešil som sa z toho, že ma nenapadla myšlienka: „Oko za oko, zub za zub, zrkadielko za zrkadielko!“ Znamenalo by to len, že som nič nepochopil, a výuková lekcia podľa zákona by sa bola opakovala. O nejaký čas by sa zvratný dej bol opakoval. Do knihy života by som si bol zapísal: Kradol spätné zrkadlo za tristopäťdesiat. Vyúčtovanie by prišlo tým, že by som bol v nejakej novej situácii prišiel o mnohonásobok. Možno by mi ukradli auto, možno vykradli byt, možno by mi bol niekto vzal peňaženku, ale určite by sa bolo niečo stalo. A tak to v našom živote chodí, sprísňujúc bolestivosť návratov do tých čias, kým sa nezmeníme v tom, čo robiť nemáme.

Čo to bolo v tomto prípade? No predsa išlo o kradnutie. A nebolo nám už pred viac ako 3 600 rokmi odkázané v VII. Božom Prikázaní, ktoré sme my, ľudia, dostali ako odkaz cez Mojžiša: „Nepokradneš!“? Ak tento dar – dobrú radu nebudeš rešpektovať a dobrovoľne sa podľa nej riadiť a neprijmeš ju ako samozrejmosť do svojho života pre svoj vlastný prospech, tak budeš podľa Zákona musieť prežiť zodpovedajúcu žatvu – následok. Ako si sa rozhodol, tak sa ti stane. Dostal si slobodu vôle. Môžeš sa, človeče, rozhodovať ako chceš, ale následok nie je možné tvojou vôľou ovplyvniť, je v nemeniteľnom Zákone. Mlyny tohto Zákona melú pomaly, ale isto a na každého v pravú chvíľu dôjde! A nech si akokoľvek rozumovo bystrý, nech máš akékoľvek svetské postavenie a moc, následku sa nevyhneš. Vo fyzike tento zákon spätného pôsobenia účinkuje okamžite. Udrieš päsťou po stole, v tom okamihu je tu spätné pôsobenie, stôl udrie tvoju ruku. V poľnohospodárstve od sejby k žatve prejde niekoľko mesiacov. V živote človeka návraty však trvajú rôzne dlhú dobu, dni, týždne, mesiace, roky, desaťročia aj oveľa dlhšie časové obdobia, ale neomylne za každé rozhodnutie musí prísť následok.

Ľudský život nie je nič iné ako reťaz nezmeškaných príležitostí...

Rozhodnutí v živote robíme veľmi, veľmi veľa. Za každé, každučké rozhodnutie musí ale prísť následok. Rozhodnutiami si píšeme svoj osud. Chystáme si pre budúcnosť príjemné, alebo nepríjemné prežitia!

Prejavuje sa to v každom deji. Keď však dvaja ľudia robia to isté, nikdy to nie je to isté, čo sa týka následku. Závisí to od stupňa vnútornej duchovnej, morálnej vyspelosti jednotlivca. Čím si sa, človeče, dostal v poznaní vyššie, tým väčšiu máš zodpovednosť, tým prísnejšie budeš upozorňovaný na svoju chybu. Je to ako keď horolezec vystupuje na vysoký vrch. Keď zabije skobu nesprávne vo výške troch metrov, padá dolu z troch metrov – následok malá odrenina, prípadne si podvrtne členok. Ak urobí tú istú chybu vo výške sto metrov, padá zo sto metrov. Chyba rovnaká, ale následok účinkom úplne iný. Zrejme to jeho telo nevydrží a nárazom je zničené. Komu bolo viac dané, od toho je i viac požadované.

Z knihy MUDr. Ivana Rusnáka „Choroba ako pomoc pri poznávaní Zákonov Stvorenia“ - redakčné upravené

Súvisiace články:

Stres a zdravie

Podstata odpustenia

-------------------------------------------------

Dovolené je vám preputovať Stvorenie. Choďte tak, aby ste iným nespôsobili utrpenie kvôli splneniu vlastných žiadostí! Inak sa dostanú do koberca vašich ciest také vlákna, ktoré vás budu zdržovať vo vašom vzostupe do svetlých výšin od vedomého a radostného tvorenia v záhradách všetkých ríš vášho Boha!

To je základný zákon, zahrňujúci v sebe všetko, čo potrebujete vedieť. Ak ho budete dodržiavať, nemôže sa vám nič stať. Budete vedení iba nahor všetkými nitkami, ktoré vám vytvára vaše myslenie, vaše chcenie a vaše konanie.

Preto Syn Boží kedysi povedal celkom jednoducho: "Milujte svojho blížneho ako seba samého!"

V podstate je to presne ten istý zmysel.

Abd-ru-shin