Zákonitosť ľudskej povahy

Čo nám o zákonitosti ľudskej povahy prezrádza klát dreva vo chvíli, keď ho chceme rozseknúť na dve časti?

Keď ho položíme na zem a začneme sekať sekerou zboku, čiže cez kôru, drevo presekneme len veľmi namáhavo a pomaly, neraz za cenu pálivých otlakov na dlaniach. Niekedy ho dokonca nepresekneme vôbec.

Čo sa ale stane, keď klát postavíme na výšku a začneme sekať do letokruhov zhora? Odpoveď je jednoznačná: jedným silným úderom na správne miesto ho rozsekneme na dve časti, a to dokonca bez väčšej námahy a straty času.

Podstata tohto úspechu nie je náhodná. Spočíva v spoznaní a využití smeru rastovej štruktúry dreva, teda vo využití jeho vnútornej logiky či zákonitosti. Ak sme túto zákonitosť spoznali, nepotrebujeme drevo nikdy „sekať na silu“, aby sme ho hravo opracovali.

Obdobou pevného a tvrdého dreveného klátu je neraz i zatvrdnuté srdce človeka, ktoré chceme otvoriť hlbším duchovným citom silou slova.

Ak túto silu nepoužívame uvážene a nevradíme ju do zákonitostí Stvorenia i zákonitosti povahovej štruktúry dotyčného človeka, nikdy nič nezmôžeme, iba sa slovne energeticky vyčerpáme. Neraz dokonca za sebou nechávame prúdy negatívnych emócií, prameniacich zo slovných sporov. Je to presne ako v prípade rozsekaného klátu dreva, ktorý sme nesprávne postavili, a potom nám neostalo dosť síl a času na dokončenie práce.

Ako teda vidíme, len spoznaním zákonitostí povahy človeka možno uspieť.

Čo však znamená spoznať zákonitosť ľudskej povahy a ako treba konať, aby sa srdce nám blízkeho človeka otvorilo pre city lásky a dobra?

Predovšetkým je dôležité pochopiť, že základným stavebným kameňom povahy každého dospelého človeka je slobodná vôľa. Vďaka nej každý môže a musí sám slobodne rozhodovať o svojom šťastí či nešťastí, a to aj keby sa nachádzal v ohrození života.

Našou úlohou nie je preto rozhodovať za dotyčného človeka, alebo ho nútiť k určitému rozhodnutiu, ale vytvárať podmienky pre správne rozhodnutie. Správať sa v jeho blízkosti tak, aby mohol konať celkom slobodne a osvietene, neovplyvnený náladami, ktorým by bez našej pomoci aj naďalej podliehal.

Predstavme si to na konkrétnom príklade. Nachádzame sa v útrobách tmavej jaskyne, kde nič nevidíme a kde sa nedokážeme zorientovať v priestore, aby sme našli cestu von na svetlo.

Spolu s nami je tam však našťastie aj človek, ktorý cestu von na svetlo pozná a zároveň má k dispozícii i pochodeň a zápalky. Odpovedzme si teraz na otázku: Priali by sme si, aby nám tento človek v tme rozprával, kadiaľ vedie cesta von, alebo by sme si priali, aby nám zapálil pochodeň, pomocou ktorej by sme sa sami dokázali zorientovať?

Odpoveď je jednoznačná, priali by sme si určite svetlo. Veď keby nám dotyčný človek o ceste von za svetlom rozprával, je isté, že by rozprával len o tej ceste, ktorá bola určená jemu. Keby však rozsvietil, umožnil by nám zistiť, že z daného miesta vedie na svetlo možno až desať iných, príjemnejších ciest, a pritom len jedna z nich je pre nás tá pravá.

Pamätajme preto! Naša úloha vo vzťahoch, aj v tých, kde chceme pomáhať, nespočíva v určovaní životnej cesty iným, pretože sami často nepoznáme tú vlastnú, ale vo vytváraní podmienok pre správne rozhodnutie. V prinášaní pokoja a duchovného svetla, ktoré v sebe nenesie akt vlastnej vôle, ale plne necháva priestor na pôsobenie prúdov duchovných žiarení, schopných samočinne usmerňovať priebeh aj tých najväčších životných udalostí.

Keď toto poznanie pochopíme vo svojom vnútri, oblaží nás šťastie, ktoré sme doteraz nepoznali. Staneme sa majákmi pre lode na rozbúrenom mori života. Majákmi, ktoré neurčujú smer životných ciest, ale svietiac ďaleko do všetkých strán osvetľujú široký okruh, a tým chránia plaviacich sa pred nešťastím. Tým sa tiež staneme znalcami pováh ľudí, ktorí sa nám potom budú prirodzene s dôverou otvárať, a nakoniec budeme stále viac spoznávať i sami seba.

Tomáš Lajmon