Tolerancia a odolnosť

Základnou povahovou črtou súčasného moderného človeka je sklon hľadať chybu vždy v niekom inom. Kto si to neuvedomuje, nech sa viac zameria na náš vzťah k prírode a potom iste mnohé sám pochopí. Zamyslime sa nad nasledujúcim príkladom:

Keď počujeme hovoriť o brezách a ich vysádzaní v blízkosti obydlí, zabúdame často na ich krásu a hovoríme: „Breza je nevhodný strom, pretože obsahuje silné, zdraviu škodlivé alergény.“ Niektorí alergici brezu dokonca považujú za úhlavného nepriateľa zdravia v oblasti alergií, ktorého treba odstrániť, ak sa niekde vyskytuje.

Položme si však otázku: Je breza naozaj zlý a nebezpečný strom len preto, že jej peľ pôsobí v určitom období na človeka ako alergénna látka? Alebo je príčinou alergických reakcií človek sám, keďže stratil svoju prirodzenú odolnosť? Odpoveď je jednoznačná, veď si len spomeňme na generácie našich predkov, ktorí alergie vôbec nepoznali, pretože žili v súlade s prírodou, teda múdro, a preto boli odolní.

Vidiac situáciu z tohto nadhľadu, ťažisko tzv. zla sa z nevinného stromu prenáša na človeka ako hlavného vinníka na tom, že brezu už aj malé deti ako samozrejmosť považujú za škodlivý strom, ktorému sa treba vyhýbať.

Uveďme okrem brezy aj iný objekt „zla“, ktorým sú tzv. jedovaté huby. Nikomu nemá byť radené, aby ich ochutnával, ale neodohralo sa v našom vzťahu k hubám niečo podobné? Je veľmi pravdepodobné, že mnohé z nich človeku pred niekoľkými storočiami neškodili, až kým ľudia všeobecne neoslabili postupne svoj organizmus natoľko, že začali podliehať ich účinkom. Na tento prechod sa zabudlo podobne, ako sa zabudlo, že breza pred tridsiatimi rokmi ešte nikomu neškodila, no dnes sa označuje za nepriateľa ľudského zdravia. Napríklad divej zveri niektoré druhy húb, pre človeka neprijateľných, žiadne ťažkosti nespôsobujú.

Človek teda opäť hľadá vinu v niečom inom, len nie sám v sebe. Veď je predsa oveľa jednoduchšie označiť okolie za nebezpečné a zlé, ako si priznať vlastnú slabosť a začať na sebe konečne pracovať. Kam sa vytratili návyky prirodzenej výživy, zdravej životosprávy, ktoré boli pre našich predkov také samozrejmé? Dnes je napríklad hanba priniesť dieťaťu na narodeniny ovocie, ktoré je zdravé, pretože sa nosí čokoláda, hoci dieťaťu vo väčšom množstve škodí. Čo to môže opäť vyvolať?

Keď sa nad sebou zamyslíme z tohto hľadiska, zistíme, že to, čo nás zdanlivo ohrozuje a čo spočiatku považujeme za zlé, nám dáva signál, že na sebe máme popracovať, a tým zosilnieť.

Na opísaných príkladoch nášho vzťahu k prírode by iste nebolo nič obzvlášť zaujímavé, keby človek naplno neuplatňoval svoj atakujúci postoj aj voči blížnym. Žiaľ, neraz radšej vyhlási svojho blížneho za „jedovatú muchotrávku“ či „silný alergén“, ktorému sa treba zďaleka vyhýbať, namiesto toho, aby sa usiloval nadobudnúť vlastnú odolnosť. V skutočnosti by však mnohé prejavy našich blízkych, ktoré považujeme za zlé a ubližujúce, vôbec nemali voči nám silu, keby sme im ju sami neprepožičali vlastným oslabením.

Ak sa na opísaných príkladoch čo najskôr nepoučíme, budeme onedlho takí oslabení, že všetko, čo nás obklopuje, nám bude škodiť a my začneme žiť vo svete plnom zdanlivých nepriateľov nášho zdravia. Budeme sa domnievať, že nás chce všetko, vrátane našich najbližších, zničiť a ešte sa budeme preto cítiť v nespravodlivom ohrození, ľutujúc sa kvôli vlastnej neschopnosti postaviť sa k životu zodpovedne. Budeme hľadať vinníka v každom a vo všetkom, až kým konečne nepochopíme, že naším najväčším nepriateľom je naša vlastná duchovná slepota, hluchota a pohodlnosť.

Vaša redakcia