Stres a zdravie

Stres

Kedy vlastne dochádza k stresu – k stresovej situácii? Slovo stres sa veľmi často používa v bežnej reči, ale čo vlastne znamená? Z hľadiska dnešnej medicíny sa stres považuje za nervovú a hormonálnu odpoveď organizmu na podnety – stresory, ktoré narúšajú vnútornú rovnováhu, nazývanú homeostáza. Ide teda o podnety, ktoré pri svojom zapôsobení vyvádzajú organizmus z rovnováhy – z rovnovážneho vnútorného stavu, pri ktorom prebieha v organizme všetko takým spôsobom, že telesne funguje všetko správne, optimálne. Podnetov zvonku, teda mimo organizmu, ale aj zvnútra organizmu môže byť nespočetne veľa, ale odpovede organizmu na ne sú veľmi podobné.

Pôvodne sa pri hodnotení stavov stresu u všetkých živých druhov v prírode uvažovalo, že ide o odpoveď organizmu, ktorý sa aktivuje pri útoku alebo úteku zo situácie ohrozujúcej život. V prírode však takýto stav netrvá dlho. Keď to veľmi zjednodušíme, tak pri útoku líšky na zajaca aktivuje sa organizmus prostredníctvom stresu tak, že líška, ktorá útočí, lebo je hladná, aj zajac, ktorý sa útekom snaží zachrániť si život, zvýšia výkon. Trvá to ale len krátko. Buď líška zajaca chytí a zožerie ho a stres končí, alebo ho nechytí a zajac ujde a stres tým skončí tiež. Všetko trvá niekoľko sekúnd až minút a poplachová reakcia u oboch končí bez ohľadu na to, či sa už líške útok vydaril, alebo nie. Všetko v organizme sa upokojí a dostáva sa opäť do rovnováhy. Na tieto krátkodobé situácie sú organizmy, vrátane ľudského, dobre vybavené a nevedú k telesným ani duševným poruchám, ak nie sú mimoriadnej sily – intenzity.

Na stresy dlhodobé, hoci nízkej intenzity, vybavení nie sme. Ako príklad si predstavme, že niekto by na nás neočakávane vylial vaňu studenej vody. Budeme v akútnom strese psychickom, pretože sa zľakneme a aj v strese navodenom fyzikálnym podnetom – studenou vodou. Stres tohto typu odznie veľmi rýchlo. Uvedomíme si, že sa vlastne nič mimoriadne nestalo, osušíme sa, preoblečieme a o hodinu, dve nadobudneme opäť úplný vnútorný pokoj. Ak by sme však to isté množstvo vody po kvapkách kvapkali na hlavu človeku, ktorý by sa tomu nemohol nijako vyhnúť a brániť, tak to isté množstvo by ho priviedlo pri malých podnetoch po niekoľkých dňoch či týždňoch do stavu vážnej psychickej poruchy. V stredoveku takýmto spôsobom mučili ľudí. Práve tento typ malých, ale dlhotrvajúcich „kvapkajúcich“ stresových podnetov na nás, ľudí, útočí v každodenných problémových situáciách.

Dajme teraz ale bokom stresové situácie podmienené fyzikálnymi alebo chemickými či inými materiálne podmienenými podnetmi ako je bolesť mechanická, po popálení, poleptaní, poškodení v súvislosti s intenzívnym hlukom, poraneniami a podobne.

Venujme sa stresu duševne podmienenému, psychickému, ktorý sa odráža na našom tele. Čím je tento psychogénny stres vlastne podmienený? Je stres – teda reakcia organizmu na záťaž, na stresor daná situáciou, ktorú prežívame? Nie!!!

Situácia, ktorú život v prežívaní v medziľudských kontaktoch pred nás predkladá, je len skúška, či budeme reagovať stresovo, alebo ju budeme riešiť bez stresu. Vezmime si príklad, že sa niečo stane v prítomnosti dvoch ľudí. Povedzme, obaja rodičia budú pritom, keď dieťa rozbije nechtiac drahú vázu. Otec bude podráždený, bude v strese, a matka vezme celú situáciu pokojne bez stresu a bude otca aj dieťa upokojovať, aby sa netrápili, že je predsa jasné, že dieťa to urobilo neúmyselne. Obaja rodičia prežili to isté, obaja boli pri tom, keď dieťa rozbilo vázu, ale otec reagoval stresovo zlostne a matka pokojne s nadhľadom a láskavo.

Stres nie je daný tým, čo sa stalo, ale tým, či to, čo sa stalo, viem alebo neviem správne vyriešiť. Stres, všeobecne povedané, nie je daný konkrétnou situáciou, ale tým, či človek prežívanú a životom predloženú situáciu je, alebo nie je schopný zvládnuť správne. Stres teda, jednoducho povedané, nie je daný tým, čo sa stalo, ale či to, čo sa stalo, sme alebo nie sme schopní správne a rýchlo vyriešiť, či zaujať k problému správny postoj. Situácie v živote pri stretnutiach s inými ľuďmi nás vlastne len skúšajú, či sme sa už konkrétny typ situácie naučili, alebo ešte nenaučili riešiť – zvládnuť. Reagovať môžeme len správne alebo nesprávne. Iba pri nesprávnej reakcii dochádza k negatívnemu stresu rôznej sily.

Správne reagovať znamená riešiť situáciu pokojne, láskavo, spravodlivo, prísne. Nesprávne reagovať znamená riešiť situáciu zlostne, netrpezlivo, závistlivo, strachom, trápením sa, nenávistne...

Ak teda opakovane reagujeme na situáciu života stále tým istým typom psychického stresu, vyvolávajúcom v nás nepríjemný citový stav, mala by to byť pre nás výzva učiť sa tieto situácie zvládať. Ak to nedokážeme, tak je len otázkou času, kedy naše telo bude chorobou oznamovať, že sme presiahli limit trpezlivosti systému života a poškodíme niektorý z orgánov nášho tela.

Naše orgány reagujú podľa toho, aký negatívny stres prežívame. Rôzne druhy nepríjemných citových stavov „útočia“ na rôzne orgány a vyvolávajú ich poruchy. Naopak, vnútorný stav lásky, spravodlivej prísnosti, radosti či šťastia v našom tele nikdy nevyvolajú chorobné zmeny. Vieme však skutočne, čo je to láska?

Zlosť a zdravie človeka

Vieme, že citový stav zlosti sa nepochybne odráža na našom tele. O ľuďoch, ktorí sa zlostievajú, vravíme, že sú „žlčovití“. Poznanie z minulosti nás smeruje pri hľadaní telesnej oblasti, ktorá súvisí zo zlosťou, do oblasti pečeňovo-žlčníkovej.

Veď základné vlastnosti našich vonkajších prejavov – temperamentu, boli svojím pomenovaním spojené so žlčou. Hippokrates, hodnotiac ľudské temperamenty, nazval dve skupiny podľa súvislostí, týkajúcich sa žlče. V gréčtine „cholé“ znamená žlč a „rheo“ tiecť. Poznáme cholerikov, to sú ľudia, ktorí sú aktívni, vedia takmer vždy presadiť svoju vôľu, svoje chcenie, je ťažké im odporovať, dokážu sa rázne v správnom prípade prísne, v nesprávnom prípade agresívne – zlostne presadiť. Svoju vôľu presadzujú bez ohľadu na to, či pravdu majú, alebo nie. Pri hodnotení ich telesných pochodov sa zistilo, že v ich pečeni sa tvorí veľké množstvo svetlej žlče (redšej), ktorá voľne tečie žlčovými cestami, a preto títo ľudia žlčníkové kamene prakticky nemávajú.

Druhá skupina, ktorá má názov svojho temperamentu odvodený od žlče, sú melancholici („melanos“ znamená tmavý). Títo ľudia sú ústupčiví, menej odvážni, pristupujú k životu s obavami, strachom, majú sklony k smutným reakciám na udalosti života, sú menej aktívni, nemajú v sebe prirodzenú vlastnosť odvážneho uskutočňovania plánov svojej vôle, bývajú zasnení, od úvahy k činu je u nich doba dlhšia ako u cholerikov a poväčšine, ak majú vedľa seba silný povahový typ človeka, vnútorne trpia i zlostia sa, protestujú, ale navonok ustúpia. Keď sa u nich sleduje vzhľad a tok žlče, tvorí sa u nich žlč tmavšia, hustejšia. Sklon k tvorbe kameňov je teda vyšší.

Tieto hodnotenia však neznamenajú, že jedna skupina je lepšia ako tá druhá. Z rozdielnosti týchto temperamentov, ktoré sú dané telesnými predpokladmi a súvisia s dedičnosťou, týkajúcou sa tela, skôr vyplýva, že v medziľudských vzťahoch sa má cholerik učiť sebaovládaniu, trpezlivosti a neprekračovať hranicu správnej prísnosti smerom do krutosti a tendenciám podriaďovať si za každých okolností svoje okolie. Má sa učiť brať ohľad i na ostatných, byť tolerantnejší k ľuďom s pomalším uvažovaním a pritom využívať všetky klady svojho založenia. Melancholik sa má učiť odvahe prejaviť sa, uskutočňovať svoje plány činmi a odpútavať sa od snenia. Lebo tak to cítime zrejme všetci, aj tí, ktorí sú flegmatici alebo sangvinici, že máme aj správne vlastnosti, aj vlastnosti nesprávne, ktoré sa cez naše vrodené temperamentové správanie zvýrazňujú a robia nám problémy pri tom, ako vychádzame s ľuďmi v našom okolí. Všetci sa totiž máme v priebehu svojho života poznávaním a pochopením toho, čo je správne a dobré, meniť stále k lepšiemu.

A tu niekde, z hľadiska spojenia tela a duše hľadajme začiatok tvorby žlčníkových kameňov. V situáciách, keď sa človek vie voči ľuďom vo svojom okolí presadiť – psychológovia hovoria, že je dostatočne asertívny, keď je človekom činu, keď je nebojácny, tak žlč tečie dobre, žlčník sa dobre stiahne, hormón cholecystokinin nachádza svoje miesta účinku, zvané receptory v svalovine steny žlčníka voľné a žlčník sa vyprázdňuje. Takýto človek sa správa cholericky – žlčovito, aj sa zvykne hovoriť, že je to žlčovitý človek. Ľudia v jeho okolí mávajú z neho i strach, alebo hoci rešpekt. Neradno sa s ním púšťať do sporu. Zlosť je uňho vždy v pohotovosti a vie v nej dosiahnuť u iných to, čo dosiahnuť chce. Nehodnotíme tu samozrejme, či má pravdu, alebo nie. Okolie mu jednoducho radšej ustúpi, aby malo od neho pokoj. Takémuto človeku žlč tečie dobre, nezahusťuje sa a kamene sa netvoria. Ak sa ale zlostí často, nevyhne sa zvýšeniu krvného tlaku.

Je tu ale aj iný typ ľudí, ktorí sa síce zlostia, ale pretože majú oproti sebe niekoho, koho sa boja, sú ticho, ustupujú, alebo si netrúfnu prejaviť sa nútiacim tlakom svojej vôle, no vo vnútri sa zlostia, v duši dusia zlosť a vtedy nastáva situácia, že tok žlče sa spomalí a oni si „udusia“ v žlčníku kamene. U nich akoby sa energia, nachystaná vo vnútri, využila v okamihoch potláčanej zlosti na tvorbu kameňov zablokovaním svalového vývodu žlčových ciest jeho kŕčom a odsávaním vody zo žlče, uskladnenej v žlčníku.

Ľudí, ktorí takto žijú a zlostia sa vo svojom vnútri, je veľmi veľa. Navonok sa pritom tvária, že sa nič nedeje, sú ticho, lebo si myslia, že aj tak by nič nedosiahli a ak by sa prejavili, bolo by to u nich doma či na pracovisku ešte horšie. Vieme si vôbec predstaviť, koľko žien u nás takmer denne prežíva ťažkosti doma, v rodine, ak povedzme manžel prichádza domov pod vplyvom alkoholu, a ak by sa ozvali, bolo by zle-nedobre. Koľko potláčanej zlosti sa za takých okolností vyprodukuje. Koľko medziľudských konfliktov je na pracoviskách medzi nadriadenými a podriadenými, ale aj medzi pracovníkmi, ktorí sú si svojou funkciou rovnocenní. Skúsme sa nad tým zamyslieť a budeme bližšie k vyriešeniu problému, prečo sú žlčníkové kamene tak často sa vyskytujúcim ochorením. Možno sa to bude zdať niekomu veľmi zjednodušené, ale pravidlá prírody nikdy nebývajú komplikované.

Žlčníkové kamene nám oznamujú, že robíme dve chyby. Prvá chyba je, že ich nositeľ sa v sebe zlostí, hoci len v mysli, čiže podľa vysvetlenia v prechádzajúcej kapitole, predsa obmedzuje slobodu vôle toho, kto pred ním stojí. Zároveň, a to je druhá chyba, nosí v sebe strach a nie je schopný prísne vysloviť svoj postoj k situácii. Psychológovia by takúto situáciu hodnotili ako stav frustrácie – neschopnosti dosiahnuť svoj cieľ. Skúsme začať hľadať po novom súvislosti medzi mnou – bytosťou duchovno-duševnou a mojím telom ako mojím nástrojom.

Z knihy MUDr. Ivana Rusnáka „Choroba ako pomoc pri poznávaní Zákonov Stvorenia“ - redakčné upravené

Súvisiace články:

Ako sa napĺňa Spravodlivosť?

Podstata odpustenia