Poviedky pre potešenie duše 2
O najvyššom božskom tajomstve„Naučili sme sa plávať ako ryby. Naučili sme sa lietať ako vtáky. Naučili sme sa prekonávať priestor ako meteory. Kedy sa naučíme chodiť po Zemi ako ľudia?“ Dávno-pradávno, za šerého úsvitu všetkých dôb, zišiel sa snem bohov, aby určil, kam ukryť pred človekom najvyššie božské tajomstvo. Prvý prehovoril Brahma stvoriteľ: „Najlepšie urobíme, ak ukryjeme naše tajomstvo na vrcholky Himalájí. Človek ich mrazivú strmosť nikdy nezdolá.“ Bohyňa Káli, najbystrejšia zo všetkých, nahliadla do svojej kruhovej pamäti, ktorá hľadí dopredu aj dozadu, a s úsmevom povedala: „Varujem ťa, môj božský druh. Posvätné Himaláje sú zaiste dosť strmé, ale človek je bystrý a zvedavý tvor. A ja ti hovorím, že už veľmi skoro, za pár miliárd rokov, postaví sa ľudská noha na vrcholok Ču-mu-lang-my. Čo bude potom s naším tajomstvom?“ Druhý sa ujal slova Višna udržiavateľ: „Ak je tak, ako hovoríš, Káli, navrhujem spustiť naše tajomstvo na dno oceánu, ktorého hĺbku človek nikdy nezdolá.“ Káli aj tentokrát nahliadla do svojej kruhovej pamäti, ktorá hľadí dopredu aj dozadu. „Varujem aj teba, božský priateľu. Oceán je iste hlboký a tmavý, avšak človek je tvor veľmi zvedavý. Uplynie niekoľko prchavých miliárd rokov a jeho plavidlá dobyjú dno morí. A čo bude s naším tajomstvom?“ Tretí, teraz už nahnevaný, prehovoril Šiva ničiteľ: „Káli robí vždy len zmätky! No ak je na tom čosi pravdy, neostáva nám nič iné ako ukryť tajomstvo na Mesiac. Nech sa neodváži tvrdiť, že i tam sa dostane raz človek!“ „Je mi ľúto, že ruším priebeh božskej rady,“ odvetila Káli, „ale aj teba, môj milý, musím varovať. Chladná Luna je, pravda, vzdialená a pustá, ale vy stále nechápete, aký je človek zvedavý. Už o pár miliárd ľudských rokov vkročí rovnako ľudská noha i na Mesiac a čo bude potom s naším tajomstvom?“ To už bolo na všetky tri božstvá priveľa! „Dosť bolo tých spupných rečí, Káli! Povedz teda, múdra, kam máme ukryť naše božské tajomstvo?“ Káli, ktorá už stihla nahliadnuť do svojej nesmiernej kruhovej pamäti, hľadiacej aj dopredu, aj dozadu, bola na otázku pripravená. „Drahí moji, mám návrh: ukryme ho priamo do človeka! Ručím vám za to, že človek so svojou bystrosťou a zvedavosťou bude hľadať na vrcholkoch najstrmších hôr, ponorí sa i na dno oceánu, ba preletí kvôli nemu celý nehostinný vesmír... Aby ho však hľadal v sebe samom, na to nikdy nepríde!“ Bohovia zvážili jej slová a napokon privolili. Ako Káli povedala, tak sa aj stalo. Božské tajomstvo je doteraz v bezpečí. Biele zrnká slobody„Bože, daj mi silu zmeniť veci, ktoré zmeniť môžem. Daj mi trpezlivosť znášať veci, ktoré zmeniť nemôžem. A daj mi múdrosť, Pane, aby som ich dokázal rozoznať.“ Keď sa človek narodí, dostane do vienka dva druhy zŕn. Veľká kopa čiernych znamená nutnosť: okolnosti, ktoré nemôžeme zmeniť, naše záväzky a povinnosti, všetko, s čím musíme žiť bez toho, aby sme to mohli ovplyvniť. Druhá, malá hŕstka bielych predstavuje to, o čom rozhodujeme sami, čo vzíde z našej vôle: našu slobodu. Bol jeden muž, ktorý chcel byť úplne slobodný. Zobral čierne zrná nutnosti a hodil ich do rieky. V tej chvíli sa voda rieky vzdula ako plachta, povodeň zničila dom a vlny vyplavili čierne zrná späť na breh. Muž ich vzal a hodil do ohňa. V tej chvíli oheň vyšľahol až k nebu a požiar zničil všetko, čo mužovi ostalo. Čierne zrná ležali nedotknuté v žeravom popole. Nakoniec muž čierne zrná zasial. Pestoval ich dlho v pote tváre. A keď klasy dozreli, boli plné bielych zŕn. O čarovnom prsteni„Každý má v sebe rebrík do neba. Ale jeho prvá priečka je vždy celkom nízko pri zemi.“ Šiel mudrc Dévananda lesom, keď tu náhle začul srdcervúci plač. Porozhliadal sa a zbadal na čistinke chlapca s hlavou v dlaniach. Nariekal, akoby mu išlo o život. „Čo sa ti stalo, chlapče?“ spýtal sa ho. „Ach, to je môj koniec!“ vzlyká chlapec. „Prišiel som o celý majetok, ostal mi len tento drobný peniažtek!“ Uľútilo sa mudrcovi chlapca, stiahol z prsta prsteň a podal ho nešťastníkovi. „Požičiam ti svoj prsteň, dobre ho stráž! Má zázračnú moc: keď sa ním dotkneš železa, premení sa na zlato. O tri dni sa budem tadiaľto vracať a prsteň si vezmem späť. Zatiaľ ho múdro užívaj.“ Toto povedal Dévananda a zmizol. Chlapec prekvapený ostal sám. Prešli tri dni a vracajúci sa mudrc počuje opäť zúfalý nárek. Obzerá sa a na čistinke vidí toho istého chlapca s hlavou v dlaniach. „Čo sa stalo?“ osloví ho starec. „Vari si nestratil môj prsteň?“ „Nestratil, no ten váš slávny prsteň mi na nič neposlúžil!“ odsekol chlapec plačlivým hlasom. „Veď ako som ho mohol vyskúšať, keď i ten najlacnejší klinec stojí trikrát viac, ako môžem zaplatiť. To ste nevedeli?“ Dévananda iba sklamane krútil hlavou: „Chlapče, chlapče, keby si bol za svoj drobný peniaz kúpil hoc tú najmenšiu železnú pilinku, ktorá odfrkla kováčovi na zem, mohol si ju premeniť na zlato. Za zlatú pilinu si mohol kúpiť klinec a za zlatý klinec by si mal nákovu. Za zlatú nákovu si mohol kúpiť celý tento les. Si ty ale hlupák, chlapče!“ Starec vzal prsteň a zmizol. Viackrát už tým lesom neprešiel. Perly múdrosti„Nie je činom lásky to, čo je nám príjemné, ale to, čo nám dlhodobo prospeje“ Bol raz jeden chlapec a ten chcel byť veľmi múdry. Dni a noci bol zavalený knihami, hĺbal o záhadách sveta a čítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Dopočul sa, že je v meste mudrc, ktorý pozná tajomstvo zvané „tri perly múdrosti“. Ihneď zatúžil získať tie perly. S hlavou v oblakoch sa rozbehol do mesta, nehľadiac ani napravo, ani naľavo. Ako sa tak náhlil za vznešeným cieľom, zakopol o opilca, vyspávajúceho na ulici, a spadol na zem. „Ty nemehlo, surovec, pozeraj sa, kam šliapeš!“ zreval opilec a zúrivo sa naňho vrhol. Dobitý mládenec dobehol k rieke a márne hľadal prievozníka. Na brehu bol jediný čln, aj ten mal na dne dieru. „Akú dieru?“ okríkol ho majiteľ loďky. „Tá je bezpečná ako vaše vlastné topánky, pane, to vám prisahám!“ Hovoril tak presvedčivo, že mu chlapec uveril a nasadol do požičaného člna. Sotva bol v polovici rieky, čln začal klesať ku dnu a chudák chlapec len-len že sa neutopil. Celý premočený náhlil sa do mesta, lebo mal strach, že mudrca nezastihne. Vtom okolo prešiel koč. Kočiš kričal: „Koč do mesta pre pánov z paláca!“ Mládenec si chcel ušetriť kus cesty, vliezol tajne do koča a kočiš vzápätí pošibal kone. Ale beda! Namiesto do mesta vyrazil opačným smerom. Čím viac mládenec kričal, tým divšie uháňal pustou pláňou. Neostávalo nič iné, iba vyskočiť za jazdy z koča. Odretý do krvi vliekol sa nešťastník naspäť. Bol zúfalý, že práve v tento dôležitý deň sa osud k nemu zachoval tak kruto. Vtom z diaľky vidí prichádzať povedomú tvár, smejúcu sa od ucha k uchu. „Tak čo, chlapče, ako sa ti páčia perly múdrosti? Nevrav, že ma nepoznáš! Áno, ja som ten pijan, čo si ti ľahol do cesty! Uštedril som ti toľko, aby si pamätal, že nemáš šliapať po druhých, keď sa ženieš za svojím cieľom. Potom som ti požičal deravý čln. Verím, že viac nenaletíš na sladké reči a presvedčíš sa o všetkom vlastným rozumom. A do tretice som ťa pekne previezol, však? To aby si vedel, že keď si budeš chcieť skrátiť cestu podvodom, dostaneš sa tam, kam nechceš. To boli tri perly múdrosti.“ Starec sa zadíval na zmoreného chlapca a veselo pokýval hlavou: „Teraz sa možno hneváš, že som ťa tak trápil. Preto ti jednu perličku pridám. Hlúpy človek ťažkosti nenávidí, len múdry sa na nich učí. Si dobitý, poodieraný a mokrý ako žaba, ale o to všetko múdrejší. Ak to pochopíš, nebudeš potrebovať žiadneho mudrca ani hrubé knihy. Bude ťa učiť sám život. Nebudeš sa báť toho, čo ťa postretne, lebo vo všetkom nájdeš perlu múdrosti. Z archívu redakcie Odkaz na článok: Poviedky pre potešenie duše 1 | |