Podstata duchovného života

Odpovede na otázky

Na prednáškach, ktoré uskutočňujeme s prianím pomôcť hľadajúcim ľuďom nájsť zmysel života, nám poslucháči kladú mnoho zaujímavých otázok, ktorými sa iste zaoberá nejeden z vás. Niektoré z nich sme zaznamenali v písomnej forme, aby sa mohli stať užitočnou súčasťou a obohatením časopisu. Veríme, že aj Vy v nich nájdete povzbudenie na ceste k Svetlu.

Podstata duchovného života

V mladosti som žila pre svoju kariéru a neskôr i pre rodinu. Aj napriek spoločenskému úspechu, ktorý som dosiahla, nachádzala sa v niekde v hĺbke mojej duše nevysloviteľná a ničím neutíšiteľná prázdnota, nepokoj. Hľadala som východisko z tohto stavu a bolo mi povedané, že stratený pokoj nájdem, keď sa priblížim k Bohu a celý svoj život preduchovním. Nesmierne som tejto rade dôverovala, a tak som sa začala vážne zaoberať čítaním duchovnej literatúry a pod. Žiaľ, aj napriek dlhoročnému úsiliu v tomto smere žiadna dlhodobá úľava nenastala. Teraz strácam dôveru v Boha. Dokonca som zvažovala, či má ešte nejaký význam chodiť na Vašu prednášku. Čo mám v tejto situácii robiť, prosím? Existuje z nej nejaké východisko? Vopred srdečne ďakujem za ochotu odpovedať...

Situácia, v ktorej sa nachádzate, vznikla z celkom jasného dôvodu, ktorí ľudia vo svojej povrchnosti a netrpezlivosti prehliadajú. Podstata duchovného života nespočíva v schopnosti duchovného prijímania, ale i v schopnosti duchovného dávania.

Prakticky to znamená, že na duchovnej ceste nestačí človeku len modliť sa, čítať hodnotnú duchovnú literatúru alebo počúvať meditačnú hudbu, ale je nevyhnutné, aby všetko, čo takto načerpá, odovzdával ďalej pre podporu ostatných. Samozrejme, vždy jedinečným, sebe vlastným spôsobom.

Predstavme si pre ľahšie pochopenie týchto slov rovnoramenný kríž, ktorý je vyjadrením Pravdy. Pozostáva z dvoch ramien, vyjadrujúcich dva základné druhy duchovného pôsobenia – ramena zvislého a vodorovného.

Vodorovné rameno vyjadruje úroveň duchovného prijímania, pretože človek v skutočnosti vždy prijíma duchovné inšpirácie v smere „zhora nadol.“ Keď napr. roztiahneme ruky, aby sme nimi niečo odovzdali, podobáme sa presne vodorovnému ramenu kríža.

Zvislým ramenom je úroveň duchovného dávania, pretože dávajúci človek pôsobí vždy smerom do priestoru pod sebou.

Podobne ako kríž Pravdy, Dokonalosti nemôže vzniknúť len z jedného ramena, ani dokonalý duchovný život nemožno dosiahnuť len samotným prijímaním. Len spojením „dvoch ramien“ nášho duchovného pôsobenia možno dosiahnuť stav pravého viacúrovňového duchovného života, ktorý bude v dôsledku aj obšťastňovať.

Prirodzeným následkom skutočného duchovného života je nielen záujem o duchovno, ale aj o hmotu a jej celkové zušľachťovanie. Každý môže správnosť svojej cesty poznávať podľa toho, že sa každý deň „rodí“ do krajších životných podmienok a má v dušia stále viac pokoja.

Takto spoznáte aj Vy správnosť svojho duchovného úsilia. Nevzdajte sa, prosím, kým svoj cieľ nedosiahnete.

A napokon, poznáte známu rozprávku „Mrázik“? Ak áno, iste si spomínate na mládenca Ivana, ktorému navzdory jeho plánom a prianiam narástla medvedia hlava. Nesmierne si preto zúfal, a tak sa rozhodol, že si nechá poradiť od múdreho starčeka, aby mohol byť opäť sám sebou. Ten mu poradil, že ak má byť opäť krásny, musí pomáhať ľuďom.

Ivan starčeka ani do konca nevypočul a netrpezlivo sa rozbehol „do sveta“ pomáhať. Netrvalo dlho a hneď sa mu aj naskytla prvá šanca. Stretol na ceste starenku, ktorá potrebovala odniesť ťažký náklad. Zdvihol náklad, vyložil si ho na plecia a niesol ho až na patričné miesto.

Hneď nato sa šiel nedočkavo pozrieť do jazera na svoju tvár, či je opäť krásna. Čo však na svoje veľké prekvapenie uvidel? Stále len... veľkú medvediu hlavu.

Prečo mal Ivan aj napriek tomu, že pomohol starenke s ťažkým nákladom, stále medvediu hlavu a jeho stav sa nezmenil k lepšiemu? Poradil mu azda starček zle?

Odpoveď je jednoduchá, ak pochopíme, v čom spočíva podstata pravého duchovného dávania. Ivanovi musela zostať medvedia hlava, pretože starenke nepomohol z čistej lásky, aby jej uľahčil cestu, ale hlavne preto, aby bol sám opäť krásny a cítil sa príjemne. Až keď starenke odniesol zabudnutú palicu z popudu čistého srdca v túžbe pomôcť jej, mohol sa zmeniť k lepšiemu.

Pravé šťastie človeka je až podružný následok jeho prvotnej túžby urobiť šťastným z nezištnej lásky niekoho iného. Kto by preukazoval lásku s úmyslom potešiť predovšetkým seba, nikdy by šťastie nedosiahol.

Vaša redakcia