Odpustenie 3.časť
Ako docieliť, aby sme dokázali odpustiť a prežívali pokoj, prinášajúci hlboký zážitok šťastia zo života?
Človek, vážne hľadajúci odpoveď na túto kľúčovú otázku života, cíti sa neraz bezradný, pretože si neuvedomuje jednu dôležitú skutočnosť: Odpustenie musí byť okrem prežívania vrúcnej lásky vedome upevnené poznaním vlastného podielu viny na vzniku situácie, ktorou mu niekto ublížil. Ani zdanlivá nespravodlivosť nie je náhodná Ako možno hovoriť o vlastnom podiele viny, keď trpíme napríklad už v období ranej mladosti, v detstve, teda v čase, keď sme podľa vlastnej mienky ešte nemali príležitosť previniť sa tak, aby sa nám mohlo čokoľvek vrátiť? Odpoveď spočíva v pochopení toho, že súčasný život, ktorý práve na Zemi žijeme, nie je prvý, ale v poradí už niekoľký, pričom sa nám počas neho od druhých často vracia práve to, k čomu sme sami zadali príčinu vzniku a trvania v niektorom z predchádzajúcich životov. Spätne k nám teda prichádza nielen mnoho príjemných, povzbudzujúcich, ale aj osudovo ťažkých účinkov v podobe otrasov medziľudských vzťahov, aby sme v nich mohli spoznať hodnotu vlastného predchádzajúceho konania a poučiť sa z neho. Príklad pohoršenia disciplinovaného človeka Niekedy sa stáva, že práve vzorne disciplinovaný, spoločensky príkladný človek dostane sa zdanlivo náhodne do blízkosti iného, až nápadne ľahostajného, neporiadneho človeka. Neraz ním kruto opovrhuje a azda ho i ponižuje, pretože on je predsa lepší, a to po všetkých stránkach. Paradoxom však je, že svoje vzorné správanie mohol nadobudnúť práve preto, že sa v niektorom z predošlých pozemských životov sám nabažil najhoršieho druhu ľahostajnosti a neporiadnosti na úkor iných, až kým sa mu vrcholne nesprotivila aj s následkami, ktoré priniesla. Mohol sa k svojej disciplinovanosti vypracovať aj z vlastných pohnútok, vďaka vnímaniu toho, že jedine usporiadanosť vo veciach posúva človeka duchovne i pozemsky vpred. Položme si teraz otázku: Má tento človek morálne právo pohoršovať sa nad niekým alebo ním dokonca opovrhovať? Môže s istotou vedieť, či aj on sám nemal predtým rovnaké chyby ako ten, kým opovrhuje? Čo ak mu situácia, v ktorej sa práve nachádza, len dáva šancu pochopiť a splatiť to, čo kvôli nemu museli vytrpieť iní, kým nedozrel? Správna odpoveď na túto otázku otvára bránu k odpusteniu: Nemá, pretože jedinou snahou vzorného človeka by mala byť snaha pomôcť ľahostajnému človeku zo všetkých síl, aby tiež prežíval krásu vzorného života, a to bez najmenšieho náznaku opovrhnutia či nenávisti, ktorá je pravému odpusteniu, rovnako ako aj pravej, vychovávajúcej láske, cudzia. Prečo si nespomíname na minulé životy? Prečo si na svoje predchádzajúce konanie od narodenia nespomíname, aby sme sa podľa neho mohli v živote vedome riadiť? Dôvodov je hneď niekoľko. Snáď najdôležitejším z nich je ochrana pred vplyvom predsudkov, ktoré by mohli vyrásť zo živých spomienok na konkrétne osoby, s ktorými sme sa predtým nezhodli. Postupné poznávanie toho, že všetko minulé sa nám raz v tom istom druhu zákonite vráti, však nemá so spomienkami na konkrétne osoby či situácie nič spoločné, a preto nás takéto prirodzené poznávanie osudu v múdrom riadení Božej Vôle chráni pred rizikom duchovného pádu, ktorý by mohla zapríčiniť pretrvávajúca nenávisť, závisť či spomínané predsudky. Ďalším dôvodom, pre ktorý si svoje predchádzajúce konanie nepamätáme, je skutočnosť, že odpustenie nemá vyplývať z vypočítavej snahy splatiť svoj minulý dlh, ale jedine zo živej a cituplnej túžby trvalo prežívať nezištnú medziľudskú lásku pre lásku samu. Každý, kto v utrpení vo vzťahoch spoznáva šancu na spravodlivé napravenie vlastných previnení z minulosti, musí byť preto obzvlášť pozorný a bdelý pri zachovaní nezištnosti svojich pohnútok pri konaní dobrých skutkov. Mal by dbať na to, aby ich nekonal čo i len z dobromyseľnosti, v ktorej by utkvela štipka vypočítavosti. Pochopenie spravodlivej zákonitosti spätného pôsobenia za minulé skutky má každému slúžiť len ako podporný prostriedok na čoraz vedomejšie prežívanie lásky a odpustenia, a nemá ju nikdy nahrádzať poznaním toho či onoho konkrétneho spätného vlákna. S darom poznania rastie aj zodpovednosť za jeho správne používanie V poradí druhou príčinou, ktorá nám sťažuje poznanie vlastného podielu viny na vzniku situácie, ktorou nám niekto ublížil, je neuvedomenie si toho, že keď sme dosiahli vyšší stupeň duchovného poznania, sme za svoje nepatrné previnenia spätne „odmeňovaní“ oveľa prísnejšie a rýchlejšie ako tí, čo sa síce z nášho pohľadu previnili výraznejšie, avšak trvalo žijú v duchovnej nevedomosti. Mnohí ľudia, ktorí si tento zákonitý dej do dôsledkov neuvedomujú, nedokážu precitnúť a odpustiť práve preto, že znásobený spätný účinok bolestného prežívania považujú len za náhodu či nešťastnú zhodu okolností bez priamej súvislosti s ich predchádzajúcim konaním a veľkou duchovnou zodpovednosťou. Pre ľahšie pochopenie uveďme príklad zo života: Istý muž s vyšším stupňom poznania duchovných súvislostí sa v predajni odevov v návale pohoršenia rozčuľoval nad tým, že mu predavačka zabudla z nového kabáta odlepiť pestrý reklamný štítok, a on sa potom s lístkom na chrbte galantne prechádzal takmer hodinu po námestí, kým ho o tom neupovedomil jeho známy. Po chvíli, keď prvý nával emócií trochu poľavil, položila mu predavačka otázku: „A Vy ste nikdy neurobili chybu, keď sa tak rozčuľujete?“ Muž na to pohotovo a dôrazne odpovedal: „Ja? Nie! Na zábudlivosť si už od detstva dávam pozor, pretože ju považujem za vrcholný prejav neúcty“. Keď predavačka otázku zopakovala s poukazom na to, že si možno ani neuvedomuje, ako a kedy iným ublížil, náhle sa zamyslel a s pohľadom upretým do zeme prekvapene dodal: „No... spomínam si, že práve včera ráno som zabudol manželke zaliať kávu, keď šla do práce, ale to bola v porovnaní s týmto v podstate len maličkosť...“ Keď si teraz dáme do súvisu tento príbeh o „malých príčinách a veľkých následkoch“ vo vzťahu k zodpovednosti spojenej s vyšším stupňom duchovného poznania, zreteľne si uvedomíme, prečo musel dotyčný muž podstúpiť prechádzku po námestí s reklamným štítkom na chrbte kvôli jednej nezaliatej káve. Nestáva sa nám z času na čas, že si tieto zákonité deje v priebehu dňa do dôsledkov neuvedomujeme, keď chybu hľadáme v návale búrlivých emócií ihneď v niekom inom, skôr než sa zamyslíme sami nad sebou? Ale ak nedokážeme vidieť samých seba v situácii, k vzniku ktorej sme v určitej podobe zadali príčinu napríklad len pred jedným pozemským dňom, ako si potom dokážeme uvedomiť zodpovednosť za chyby, ktorých sme sa dopustili v minulom pozemskom živote? Túto otázku si treba zodpovedať včas, pretože stále platí, a to nezmeniteľne a neoblomne, že mlyny Božej Spravodlivosti melú síce (podľa nášho vnímania pojmu času) pomaly, ale iste. Milosť spočívajúca v našom polepšení V múdrom a milostiplnom riadení našich osudov nemusí vždy platiť, že na to, aby sme dosiahli odpustenie a nápravu, sa nám v utrpení musí vrátiť vždy to, čo sme kedysi spôsobili iným. V skutočnosti je nám vždy poskytnutá najskôr možnosť dobrovoľnej nápravy v presne určenom časovom horizonte, pretkanom množstvom nenápadných šancí na nápravu. Šancí, v ktorých by sme mohli maličkosťami všedných dní naplno preukázať rýdzosť dobrovoľnej ochoty zmeniť sa k lepšiemu, k dobru a láske, alebo sa láskou iných nechali ovplyvniť tak, aby bolesť už nemusela prísť, pretože by nás nemala v čom poúčať a vychovávať. Prežívanie bolesti prichádza až vtedy, keď zotrvávame v nezáujme zmeniť sa, nespoznávame poskytnuté šance a ustavične sa voči iným prejavujeme nezrelo, spôsobujúc im bolesť. Napriek tomu všetkému sa, žiaľ, len vo veľmi vzácnych prípadoch dokážeme zmeniť dobrovoľne, bez podnetu utrpenia a bolesti. Jedine preto musí dnes mnohých úplne zbytočne stláčať ťarcha bolestného prežívania v podobe zdanlivo nespravodlivého príkoria vo vzťahoch. Zákon príťažlivosti rovnorodého Žiadna bolesť, spôsobená druhým človekom, nie je vyvolaná ako úmyselná „skúška“ zo strany Božej Vôle, keďže tá sa prejavuje len radostným tvorením! My, ľudia, si všetko, čo na sebe pociťujeme ako bolestné, vyvolávame prevažne sami – svojou vlastnou nepoučiteľnosťou a zotrvávaním v deštruktívnom duševnom naladení, magneticky priťahujúcom všetko podobné, teda deštruktívne sa prejavujúce. Samočinne, bez priameho Božieho zásahu, si do svojej blízkosti postupne priťahujeme takých ľudí, ktorí budú nášmu duševnému naladeniu primerane zodpovedať, a svojím prístupom k životu nám umožnia v určitej obmene pocítiť dôsledky nášho vlastného predchádzajúceho duševného stavu a konania. Napriek nášmu zdaniu, že deštruktívne pôsobiaci ľudia môžu slúžiť ako nástroj Božej spravodlivosti ich konanie nie je oprávnené ani chcené! To by bolo v rozpore s logikou Božej Múdrosti, pretože jeden by sa síce uvoľnil, no druhý by sa kvôli nemu nevyhnutne zaťažil, čo by principiálne vylučovalo možnosť oslobodenia sa všetkých zúčastnených tak, ako to bolo pôvodne chcené. V tom, že sa človek zákonite dostáva do prítomnosti ľudí s podobnými vlastnosťami, možno nájsť aj napriek ďalším súvislostiam veľkú milosť. Veď si len predstavme fajčiara s ochorením dýchacích ciest, ktorý by sa náhle ocitol v malej uzatvorenej miestnosti spolu so stovkou ďalších vášnivých fajčiarov, práve holdujúcich svojej neresti. Čo by sa muselo stať, keby sa nechcel zadusiť? Celkom iste by po chvíli zatúžil po čerstvom vzduchu bez najmenšieho pomyslenia na cigaretu a fajčenie. Podceňovaná sila zdanlivo nevinných myšlienok V poradí treťou príčinou, sťažujúcou priznanie si vlastného podielu viny na vzniku situácie, v ktorej musíme dokázať odpustiť, je skutočnosť, že táto situácia mohla vzniknúť vytvorením deštruktívnej myšlienkovej formy, ktorej sila niekoho ovplyvnila na myšlienkovej úrovni do takej miery, že napokon pod jej vplyvom vykonal konkrétny fyzický skutok, zodpovedajúci jej obsahu. Uveďme príklad: Chamtivý muž prechovával tajné myšlienky na krádež, čím vytváral, oživoval a posilňoval nepekné myšlienkové formy, ktoré neskôr obťažovali duševne labilného človeka na vzdialenom konci krajiny, až ho ovplyvnili natoľko, že krádež uskutočnil. Kto nesie spoluzodpovednosť za tento čin z duchovného hľadiska, keď vezmeme do úvahy dej pôsobenia myšlienok ako významných nosičov rôznych citov, telepatických vnemov, informácií a podnetov? Možno trpieť aj bez vlastného pričinenia? Prirodzenou vlastnosťou všetkého temného je, že bezdôvodne útočí proti všetkému svetlému a čistému, pretože sa tým cíti byť ohrozené. Tak aj každého človeka, ktorý je pod vplyvom temných atakov nepekných myšlienkových foriem, to núti celkom bezdôvodne ubližovať každému, kto čisto smeruje k ideálom dobra. Rovnako aj my, pokiaľ sa snažíme smerovať k Svetlu, a toto smerovanie napĺňať konkrétnymi činmi, musíme neustále na sebe pociťovať ataky okolia, ktoré sa snažia vrátiť nás do starých, „vyjazdených“ koľají, čím sťažujú našu cestu. Je veľmi pravdepodobné, že sa tak deje preto, pretože podobne sme my v minulosti sťažovali cestu iným, kým sme sa ešte o dosahovanie svetlých ideálov neusilovali. Aby sme sa vyhli jednostrannosti, treba doplniť, že existujú aj prípady znášania utrpenia bez previnenia. Takéto výnimočné prípady sú však vždy spojené so slobodným rozhodnutím dobrovoľného prevzatia bremena tých, ktorí z prirodzenosti svojho vyššieho pôvodu na Zem prísť nemuseli, avšak prišli sem z Lásky preto, aby pomohli vyviesť zblúdilých ľudských duchov, ktorí po tom túžia, do svetlejších úrovní. Ako príklad uveďme utrpenie Ježiša Krista, trpiaceho bez vlastného karmického zaťaženia, len vinou nás, ľudí. Takéto veľké previnenie človeka voči Bohu je však vždy ihneď spojené so všetkými zákonitými následkami, ktoré mu z toho neskôr vyvstanú v podobe bezpodmienečnej karmickej záťaže. Veď každá karma logicky musí mať niekde prvotnú príčinu vzniku (príkladom toho sú známe stigmy – záhadne sa objavujúce rany na rukách i na nohách niektorých ľudí, ktoré sú často následkom predchádzajúceho rúhania sa Kristovi na kríži). Keby smel človek čo len na okamih spoznať, koľkého bezprávia sa už rúhavo a nespravodlivo dopustil voči iným v premenách svojho bytia, a dosiaľ si to ani len náznakom neuvedomil, v tom okamihu by musel bolestivo precitnúť zo svojho hlbokého spánku! Potom by určite hľadal príčinu svojich súčasných ťažkostí vždy len sám v sebe, s následnou vďakou za to, že sa mu z toho všetkého vrátilo späť múdrym riadením osudu tak málo... Musel by v tom všetkom spoznať len Lásku Stvoriteľovu, ktorá mu múdrym riadením osudu postupne citlivo predkladá všetky následky jeho karmy tak, aby sa mu v živote z času na čas predsa len mohlo dariť i dobre. Niekoľko rád na záver Stav odpustenia možno ľahšie navodiť využitím vonkajších podporných prostriedkov, medzi ktoré patrí predovšetkým krásna hudba, prijatá inšpiráciou z duchovných úrovní Stvorenia, kde je mier a láska prirodzenou súčasťou každého aktu vôle bytostí, ktoré tam smú z Milosti Boha prebývať. Taktiež veľmi pomáha naladenie sa na stav odpustenia pod vplyvom pôsobenia ušľachtilých vôní, napríklad orgovánu, jazmínu či rozmarínu, dávkovaných v správnej intenzite. Je však nevyhnutné udržať si stav vnútorného nadhľadu a tým i stav harmónie a bdelej ústretovosti voči druhým trvalo po celé dni. Jedine to má pravú hodnotu! Prípadné nezvládnutie určitej situácie, v ktorej by sme sa nechali namiesto odpustenia strhnúť negatívnymi prúdmi zla do nezmyselných prejavov, možno vylepšiť jedným veľmi účinným spôsobom: opätovným premietnutím si danej situácie v myšlienkach, avšak s predstavou toho, ako všetko zvládame v duchu poučenia príkladným spôsobom. Ak je tento citový a myšlienkový úkon vykonaný čisto, zo skutočne ušľachtilých citových pohnútok, bez kŕčovitého úsilia, prináša do života nečakaný pomocný účinok. Tomáš Lajmon Odkaz na článok: Odpustenie 1.časť Odkaz na článok: Odpustenie 2.časť | |