O ľudskej jedinečnosti

V hovorovej reči dochádza medzi ľuďmi často k nedorozumeniam kvôli rozdielnemu chápaniu významu jednotlivých slov. Ponechajme bokom príčiny, ktoré k tomu vedú. Netreba sa zaoberať „chytaním za slovíčka“, zamerajme teraz svoju pozornosť na slovo jedinečný.

Často sa zamieňa s významom slov, ktorými chceme zdôrazniť mimoriadnu hodnotu niekoho či niečoho pre určitú jednotlivosť, ktorú možno nájsť vlastne vo všetkom. Používa sa vo význame, ktorý nadhodnocuje, keď sa niekto či niečo vymyká „nad“ bežný hodnotový rámec, napríklad pre nejakú schopnosť, vlastnosť. Takáto jedinečnosť je ilúziou, pretože každý sa riadi vlastným hodnotovým rebríčkom.

Jedinečnosť nespočíva v jednotlivosti, ale vyplýva z celku. To len človek vyzdvihuje niečo, čo viac vystúpilo pred jeho krátkozrakým, rozumom riadeným pohľadom. Význam slova jedinečný hovorí o všeobecných rozdieloch jednotlivcov a týka sa všetkých ľudí. Nevyzdvihuje a nepripisuje zvláštny význam iba jedinej vlastnosti, schopnosti, ale berie každého človeka ako celok, vrátane jeho mimoriadnej schopnosti, ktorá ho viac zviditeľňuje. Poukazuje na osobitosť, svojráznosť, svojbytnosť každého človeka. Vždy prítomné a prirodzené rozdiely medzi ľuďmi práve v ich jedinečnosti. Každý z nás je unikát.

Ľudská bytosť žijúca na Zemi funguje tak, že zhodnocuje vnemy, prichádzajúce z rozličných podnetov vonkajšieho i vnútorného sveta, ktoré spracúva svojou emocionálnou silou, osobnosťou, rozumom na vlastnej úrovni zrelosti.

Takto prijaté a spracované podnety vysiela zároveň späť do sveta – premieta, čiže formuje svoj cit, chcenie, myšlienky, hovorí a koná hrubohmotné skutky.

Väčšina ľudí sa touto zjavnou skutočnosťou nezaoberá a myslí si (alebo si nemyslí), že žije správne. Pritom je veľmi dôležité uvedomiť si, že každý z nás má svoj vlastný „vnútorný reálny svet“. Taký, aký sa v ňom formoval od útleho detstva prostredníctvom jeho citových zážitkov, zmyslových, pocitových vnemov a chápania... Jedinečný.

Je chybou a nedostatkom výchovy doma i v školách, že sa takej dôležitej téme, akou je jedinečnosť, nevenuje viac pozornosti. A ak áno, tak len v úzko špecializovaných skupinách, napr. pri štúdiu psychológie na vysokých školách, kde však absentuje dôležitý duchovný aspekt.

Súčasná školská výchova a vzdelávanie venuje príliš veľa priestoru memorovaniu. Zaťažuje pamäť veľkým množstvom informácií, a nevenuje takmer žiadnu pozornosť skutočnému, praktickému umeniu žiť. Nepripravuje človeka na funkčný a plnohodnotný život. Táto všeobecná nevedomosť sa široko zrkadlí v medziľudských vzťahoch v podobe neporozumenia a zlého spolužitia ľudí.

Mnohí o tom čosi vedia či tušia, avšak v bežnom živote to takmer nevyužívajú. Konajú tak, akoby zákonitosť jedinečnosti ani neexistovala. Posudzujú, odsudzujú, manipulujú... Chcú ľudí okolo seba meniť na „svoj“ obraz, podľa vlastných predstáv a prianí. Nahnevá ich nesúhlasný názor a dokáže ich aj naozaj vytočiť. Potom sa pod vyvolaným tlakom správajú nevhodne. Ubližujú a nie sú schopní priznať si vlastné chyby a znalosti. Chyby hľadajú vždy v iných.

Zotrvávať v tejto nevedomosti či omyle nám umožňuje naša povrchnosť. Všetci sme sa naučili pomenovávať veci i deje vo svete okolo seba jednotnými názvami, pojmami. Preto nás aj skutočnosť vonkajšej, telesnej podobnosti môže zavádzať.

Máme telo, hlavu, oči, uši, atď. – a tým prehliadame to podstatné! Vždy a v každom jednotlivcovi prítomný rozdiel v prežívaní všetkého, čo naňho pôsobí!

Naša jedinečnosť je v našich vibráciách, energii, v emocionálnom potenciále, ktorým je naša podstata – duch, ukrytý v duši a fyzickom tele. A práve pod vplyvom určitého stupňa zrelosti tejto vibrácie „vidia“ naše oči a „počujú“ naše uši a reagujú aj naše ostatné zmysly. Prichádzajúce citové vlny, myšlienky, počuté či vyslovené slová, aj keď sú navonok rovnaké, majú v živom pohybe vždy rozdielny citový náboj a rozvibrujú každého inak – jedinečne.

Nechávame sa pomýliť povrchným pohľadom pri nekoncentrovanom pozorovaní správania ľudí, ktorí reagujú navonok podobnými reakciami a gestami pri prežívaní rôznych situácií.

Zdá sa nám, že je to rovnaké... Veď smutní ľudia plačú, veselí sa smejú, nahnevaní kričia, atď. Lenže neviditeľné vnútorné pochody sú u každého iné, a to vždy svojrázne, osobité, jedinečné. Tie dokáže vycítiť len duchovne prebudený človek. Citlivý, vnímavý človek je schopný empatie, dokáže sa vcítiť do duše iného človeka, a tak mu lepšie porozumieť a pomôcť.

Názorová zhoda či podobnosť v citovom prežívaní ľudí zbližuje, priťahuje, rozumejú si. Cítia k sebe vzájomné sympatie. A naopak...

Avšak nemenej dôležité sú i názorové rozdiely, ktoré sa tiež dajú riešiť vecne, s nadhľadom, bez búrlivých negatívnych emócií. Rozdiely sú v hrubohmotnosti potrebným stimulom pre duchovné dozrievanie, pretože majú vplyv na dynamiku pohybu, živosť a úsilie vo vývoji jednotlivcov i celej ľudskej spoločnosti.

Učme sa preto vnímať a tolerovať ľudskú jedinečnosť. Buďme otvorení a vnímaví k názorom iných. Môžu byť obojstranným prínosom. Na to, aby to naozaj fungovalo, je potrebná ochota, prejavený záujem, dobrá vôľa, trpezlivosť a tolerancia.

Doprajme si vzájomné prežívanie jedinečnosti. Zvažujme dojmy, aby sme sa vyvarovali unáhlených záverov a posudzovania, pretože sú veľkou prekážkou harmonického spolužitia ľudí.

A.K.