Moja duchovná cesta

Prečo cesta? Pretože život je pohyb, vývoj, dynamika. Niekde sme a niekam neustále smerujeme.

Prečo duchovná? Lebo šťastie a múdrosť hľadáme zmenou svojho vnútra, objavujeme podstatu seba samého, zdroj vlastného vedomia a bytia.

Prečo moja? Pretože nik iný ju za mňa neurobí; žiadne cvičebné techniky, žiadne náboženské vierouky, žiadne vedecké náuky, len odhodlané, úprimné a samostatné hľadanie.

Aká má byť moja duchovná cesta?

V prvom rade vlastná a úprimná. Preto nie je správne zneslobodňujúce vyžadovanie podriadenosti majstrom, cirkvám, ideológiám, obradom, technikám či iným cudzím nesprávnym vplyvom, ktoré oslabujú našu samostatnosť. Správne je načúvať svojmu smädu a nenechať sa pomýliť názormi, rečami ani správaním okolia.

Pravá duchovná cesta má byť oslobodzujúca a uzdravujúca. Z toho dôvodu nie je správne nič, čo poškodzuje či spútava naše telo alebo ducha. K tomu môžu patriť ťažké a dlhotrvajúce cvičenia, prehnané asketické odriekanie si niečoho, ale aj štúdium kníh a počúvanie prednášok spôsobom nekritického prijímania cudzích názorov či dogiem, bez rozvíjania vlastnej schopnosti v hľadaní nových súvislostí rozoznať, čo je pravdivé, a čo nie. Správne je hľadanie zábleskov nemennej radosti a krásy života, hľadanie zázračnej neobyčajnosti vo všednej každodennosti.

Má byť zjednocujúca. Má viesť k snahe o spoluprácu, k vytvoreniu harmonického celku na všetkých úrovniach. Má budovať mosty medzi ľuďmi, a nie rozdeľovať na rôzne sekty, príslušnosť k majstrom alebo cirkvám. Zdravá konkurencia rôznych duchovných škôl, ktorá je založená na vecnom základe, neznamená nepriateľstvo, ale vždy len spoluprácu. Duchovný človek má rád ľudí a má túžbu, aby všetci napriek svojej rozdielnej zrelosti stáli v živote vedľa seba, nie nad sebou, alebo pod sebou. V každom vidí kúsok svojho lepšieho ja, v komunikácii vidí cestu k sebe samému. V každom človeku vidí príležitosť naučiť sa niečo nové, lepšie, inšpiratívne.

Má viesť k vyváženému doplňovaniu alebo zjednocovaniu mužského a ženského, aktívneho a pasívneho, tvorby a oddychu, dňa a noci, k udržiavaniu rovnováhy protikladov. Má spájať nebo so zemou, duchovnosť so životom v každodennej spoločnosti. Má byť stĺpom medzi nebom a zemou, pevne zasadeným tak hore, ako aj dole.

Má viesť k pochopeniu tajomstva bytia. Nejde o to, aby sme sa usilovali byť „múdri“ alebo „dobrí“ podľa ľudských pojmov, ani aby sme mali také či onaké zvláštne schopnosti, či aby sme dodržiavali prísnu zdravú životosprávu – s pohľadom upretým na seba, bez lásky k blížnemu. To všetko sú vonkajšie veci, za ktorými sa skrýva len egoizmus a strach. Ide o to, aby sme pochopili a správne v cite uchopili nádhernú pravdu vlastného bytia, ktorej odhalenie nás čaká za oponou všednosti prítomnosti, žmurkajúc na nás žiariacimi očami a čakajúc, kedy aj my žmurkneme na ňu.

Duchovná cesta má byť tvorivá, vytvárať Kráľovstvo nebeské na Zemi. Všetko má byť nové, a preto je správne na ruinách starého sveta – sveta pokrivených hodnôt budovať svet nový. Nemáme lipnúť na ruinách starého sveta a smútiť nad nimi, ale máme sa tešiť z nastávajúcich zmien, pretože ponúkajú možnosť novej výstavby. Máme sa tešiť zo sveta nového, ktorý bude pravdivejší, krajší a šťastnejší.

Ak som sa v takejto Ceste našiel, je mi dopriate, aby som hľadal. Ak hľadám úprimne, je mi milostivo dané, aby som našiel...

Milan Rusko