Jeden deň

Obloha na východe sa nežne sfarbuje ružovými rannými zorami a hlas rána pomaly prebúdza pani domu do nového dňa. Ešte chvíľu vníma príjemné teplo postele.

Z jej vnútra sa ozve hlas: „Ale, ale, kto to tu vylihuje?“

Pani sa pousmeje a potichu opúšťa izbičku. Ľahko zbehne dolu po schodoch, v tichu prízemnej miestnosti si upraví svoj zovňajšok a dlhé vlasy si zopne do hladkého účesu. Na dlhé šaty si oblečie zásteru a v zrkadle sa uistí, či žena, ktorá sa na ňu pozerá v jeho odraze, je pripravená vstúpiť do nového dňa.

Opatrne odhrnie ťažké závesy z okien, aby ranné lúče slnka mohli cez biele mušelínové záclonky ožiariť útulnú izbu. Jej oči spočinú v hĺbke belasej oblohy. Ruky sa jej samovoľne spoja a z jej duše vytryskne ďakovná modlitba.

Po chvíli plnej lásky, vďačnosti a pokory k Tomu, Ktorému vďačí za svoj život i za životy svojich blízkych, vojde tichými krokmi, aby nezobudila ostatných obyvateľov domu, do kuchyne a začne pripravovať raňajky. Dobre vie, čo má kto rád. Raňajky sú pre všetkých rovnaké, ale každý dostane na cestu navyše niečo pre seba. Otecko má rád jabĺčka, a tak mu jedno krásne umyje a pribalí do práce. Dvanásťročná Terezka má rada oriešky, preto si ich určite nájde v desiatovom vrecúšku. A Petríkovi, šesťročnému synčekovi sa vždy rozžiaria očká, keď si v ruksaku nájde mamičkin malinový kompót. A tak domáca pani s úsmevom pripravuje dobroty pre svojich milých a posiela radostné myšlienky do všetkých postieľok: „Vstávajte, už je čas!“

Po chvíli, akoby na povel, sa otvoria dvere na všetkých izbách a zhora počuť radostné vítanie a želanie dobrého rána. Petríkove bosé nôžky rýchlo cupkajú po podlahe, ale ani v sviežej náhlivosti nezabudne zaťahať Terezku za vlasy. Terezka zvýskne a potom si so smiechom spoločne sadajú k raňajkám. Mamička vie, že toto ich doberanie sa je veselá hra a že súrodenci si neubližujú. Niekedy sa k nim pridá aj otecko, a to je potom kriku a smiechu! Mamička v tej chvíli nasadí vážnu tvár a snaží sa opäť nastoliť pokoj a poriadok. Ale stačí sa zahľadieť do jej hlbokých očí a deti v nich hneď uzrú iskričky radosti a smiechu. Vtedy obklopia mamičku, začnú poskakovať okolo nej a mamička sa nevydrží dlho sa schovávať za vážnou tvárou. A tak je hneď zrána v celom dome veselo, kým mamička zavolá: „Raňajky sú na stole!“

Petrík, ktorý má vždy najväčší hlad, pribehne do kuchyne prvý a ešte predtým, ako príde otecko s Terezkou, privinie sa na chvíľu k mamičke a zaborí si tvár do jej širokej sukne.

„Čím to tá moja mamička stále tak krásne vonia?“ Je to vanilka či škorica, alebo azda maliny?“

A Petrík ucíti mamičkinu ruku na svojich vlasoch a jeho srdiečko začuje tichý hlas:

„To je láska a šťastie, Petrík.“ Jeho veľké detské oči vzlietnu hore a tam sa stretnú s mamičkiným pohľadom. Petrík tomu veľmi nerozumie, ale vie, že jeho duša si túto vôňu ponesie po celý život.

Do kuchyne vchádza otecko, snažiac sa upraviť si golier na košeli. Keď mamička vidí, ako otecko zápasí s posledným gombíkom, utrie si ruky do zástery a jemnými pohybmi mu ho zapne. Potom kúsok poodstúpi a obzrie si otecka, či tak môže ísť „medzi ľudí“. Otecko trpezlivo znáša tento skúmavý pohľad, a keď mamička uzná, že je všetko v poriadku, poďakuje jej, ľahko sa k nej skloní a pohladká ju po tvári. Terezka to všetko s úsmevom pozoruje. Pozná každý mamičkin pohyb, vidí nežnosť i starostlivosť jej rúk a otecko, naklonený tejto starostlivosti, ju prijíma a je pre ňu schopný „hory prenášať“.

Všetci si sadnú k prestretému stolu, v tichosti sklonia hlavy ďakujúc za jedlo, ktoré smú prijať. Ďakujú svojmu Pánovi, Stvoriteľovi. Čas raňajok ubehne v tichom rozhovore a pani domu už stojí na prahu dverí a pohľadom vyprevádza svojich milých. Ešte posledné zakývanie a potom „do práce“.

Dom stíchne. Pomaly sa v ňom rozoznie krásna hudba. Pani prechádza domom, nežne sa dotýkajúc vecí a dáva domácnosť do poriadku. V Petríkovej izbe sa zdrží najdlhšie. Aj keď sa chlapec usiluje udržať okolo seba poriadok, pri behaní, skákaní a všetkých chlapčenských „povinnostiach“ často na niečo pozabudne. Pani sa usmeje.

Potom ticho vstúpi do Terezkinej izby a zostane stáť. Na prahu ju privíta jemná vôňa čerstvých kvetov. Krásne uprataná izbička ozdobená jemnými obrázkami jej kýva v ústrety a ona cíti, že tu vyrastá jej priateľka. Na nočnom stolíku si všimne otvorený zošit, do ktorého si Terezka píše vážne a poučné chvíle uplynulých dní. Hoci nemala v úmysle vstúpiť, pri pohľade na tento zošit vojde a zošit zatvorí.

Celý dom je prežiarený jej tichým pôsobením a práca jej ide dobre od ruky pri vykonávaní akejkoľvek činnosti. Z otvorených okien prúdi dovnútra ľahký vánok a záhrada plná kvetov volá svoju pani k sebe. Počuje volanie ruží, margarétok, konvaliniek a ďalších krásnych obyvateľov záhrady. S úsmevom si oblečie pracovné šaty a volá: „Už bežím, už idem!“ Pri polievaní a pletí záhonov celá zružovie. Kvety sa už nemôžu dočkať, kým sa ich dotknú jej ruky, kým ich pohladí svojím pohľadom.

Vtom za sebou začuje hlas: „Zdravím Vás, pani suseda!“ Otočí sa za hlasom. Za nízkym plotom stojí jej priateľka a v ruke drží košík zrelých hrušiek. Radostne jej odpovie na pozdrav a prijíma z jej rúk darované ovocie. A chtiac ju tiež obdarovať, poprosí bytosti, ktoré jej pomáhajú pri pestovaní kvetov, o kytičku, ktorú by mohla darovať svojej priateľke. O chvíľu už susede podáva kyticu kvetov. Ženy sa zahľadia jedna druhej do očí a ich duše, naplnené vzájomnou úctou a súznením, letia vysoko hore v nádhernej modlitbe.

Deň sa pomaly prehupne do druhej polovice. Pani domu dokončí potrebné práce a v čistých šatách sa posadí do kresla v izbe. Sedí ticho so zatvorenými očami. Necháva na seba pôsobiť záchvevy prežitého dopoludnia a po chvíli siahne rukou po knihe, ležiacej vedľa nej na stolíku. Vnorí sa do vážnych riadkov, čerpajúc posilu a vznešenosť.

Neskoro popoludní, keď sa opäť rezko pohybuje po svojej domácnosti, sa domov vracia otecko a deti a dom sa naplní radostným rozprávaním a smiechom. Mamička, zvyknutá skôr na tichý dom s jemnou hudbou, s pochopením pozoruje toto hemženie a otvára srdce príbehom svojich milých.

Večer, keď si všetci splnili svoje domáce povinnosti, zídu sa dole v najväčšej izbe. To je chvíľa, na ktorú sa tešia najviac. Mamička uvarí voňavý čaj, prinesie tácku koláčikov a misku ovocia a pohodlne sa posadí vo veľkom širokom kresle blízko kozuba. Toto miesto jej vyhradil otecko, lebo vie, ako rada má teplo a prítomnosť milých ohnivých bytostí. Vedľa nej si prisadne Terezka. Obidve, mamička aj Terezka, majú v lone rozprestretú ručnú prácu. Mamička vyšíva krásny obrus a Terezka si našíva čipku na nové šaty. Mamička jej ich nedávno došila a Terezka ju poprosila, či by si čipku mohla prišiť sama. Mamička vidí, ako sa jej dcéra snaží, každý ďalší steh je jemnejší a krajší. Otecko medzitým nachystal drevo do kozuba a zapaľuje oheň dlhou zápalkou. Pomaly, pomaličky sa začína oheň rozhorievať a jeho jemné záblesky sa rozlievajú po celej miestnosti. Len čo si otecko sadne do druhého kresla, Petrík mu vylezie na kolená a uvelebí sa tam. Otecko chvíľu ticho sedí a pozoruje mamičku, ako šikovnými prstami drží tenkú ihlu a kladie bavlnku steh za stehom. Pocit hrdosti a šťastia zaplaví jeho hruď. Túto ženu si vyvolil za svoju družku a je preňho naozajstnou oporou a posilou. Takú ženu si môže vážiť a ctiť a milovať ju. Vie, že je vzorom pre Terezku, ktorá sedí vedľa nej...

Petrík sa netrpezlivo zavrtí na jeho kolenách: „Otecko, kedy nám už budete čítať?“ Otecko rozstrapatí jeho neposlušné vlasy veľkou mužskou rukou a siahne po knihe. Po knihe, ktorá dáva ľuďom odpovede na všetky otázky. Z nej sa môže každý dozvedieť, aký krásny je život, aké veľké je hrdinstvo, aká silná je láska, aký mocný je Stvoriteľ!

Prevzaté z www.os-obroda.cz