Zákon pohybu

Pohyb a fyziológia

Pozoruhodná logika všetkých vesmírnych i pozemských javov potvrdzuje, že vznik, udržiavanie a rozvíjanie života je podmienené pohybom. Dôkazom je skutočnosť, že len tam, kde je pohyb dostatočný, nenastáva stav viaznutia, smrti a rozpadu. Pre ľahšie ujasnenie sa stačí zamyslieť nad ľudským telom, ktoré nadobúda pevnosť a silu len vtedy, keď je dostatočne zaťažované či namáhané.

Ak má však pohyb skutočne podporovať rozvoj života, je potrebné, aby bol harmonický, čiže nesmie byť ani príliš pomalý, ani prehnane dynamický. Aj tu každý extrém z dlhodobého hľadiska škodí. Veď si len položme otázku: Neškodí telu pohybové zanedbávanie rovnako ako jednostranné a nadmerné zaťažovanie, ako napr. v prípade profesionálneho športu? Následky sú predsa všeobecne známe.

Podobne je to aj v prípade konkrétnych telesných schopností, medzi ktoré patrí napr. vytváranie hlasu. Aj ten je krásny a harmonický len vtedy, keď sa rozvíja duchaplným odovzdávaním významov, no poškodzuje sa prílišným rozprávaním, dialektom či kričaním.

Rozvíjanie tela a jeho funkcií do podoby jedinečných schopností či predností sa však v zákone pohybu neprejaví vždy ihneď, ale často až po niekoľkých inkarnáciách ducha človeka v novom pozemskom tele, teda po určitom čase nutného evolučného vývoja. Nikdy preto nie je neskoro na akúkoľvek zmysluplnú aktivitu, rozvíjajúcu určitú schopnosť človeka, keď pochopíme, že smrťou sa nič nekončí a nový pozemský život umožňuje každému pokračovať tam, kde skončil. Duch človeka sa inkarnuje vždy do takého tela, ktoré bude svojimi genetickými dispozíciami plne zodpovedať jeho potrebám a schopnostiam, pripraveným sa ďalší rozvoj.

Kto sa teda napríklad trápi tým, že nie je ešte fyzicky dostatočne súmerne vyvinutý alebo ešte nerozvinul schopnosti, ktoré by potreboval, môže sa začať radovať. Ak pokorne prijme seba samého, aký je, trpezlivo vytrvá a začne chápať život z nadhľadu, všetko, čo by si prial, raz nadobudne pre radosť zo života ku cti Stvoriteľovi.

Človek je vďaka svojej duchovnej podstate schopný trvalo prijímať, spracúvať a odovzdávať Božiu energiu, ktorá môže všetko, čo ovplyvní, buď posilňovať, alebo ničiť. Táto energia je usmerňovaná citom, myšlienkami, slovami a skutkami a účinkuje vždy podľa toho, či sú tieto prejavy slobodnej vôle naplnené láskou alebo nenávisťou.

Keď je táto energia usmerňovaná v duchu lásky, ostáva neskalená a prirodzene podporuje aj vývoj všetkých živých foriem, ktoré sa v nej nachádzajú (telá ľudí, zvierat i rastlín), čím im dovoľuje pokračovať v evolučnom vývoji na ceste k vyššiemu stupňu fyziologického zušľachtenia.

Zjednodušene možno povedať, že keď začneme Božiu energiu správne usmerňovať, tak jej účinky umožnia dosiahnuť najvyšší možný stupeň zušľachtenia všetkých živých pozemských foriem, a to bude totožné s „odleskom Božieho Kráľovstva na Zemi“.

Rastliny nadobudnú prenikavejšiu vôňu, získajú ušľachtilejší tvar i farbu a na Zemi sa objavia nové druhy zvierat, ktoré zatiaľ poznáme len z rozprávok (napr. jednorožce, ktoré môžu vzniknúť pokračovaním vývoja určitého druhu koňa, ktorý sa už na Zemi nachádza).

Krása života na Zemi bude navyše umocnená tým, že nielen príroda bude ešte krajšia, ale človek bude konečne niekoľkonásobne vnímavejší ku kráse okolia, ktoré ho po celé tisícročia obklopuje. Intenzívnejšie bude prežívať vône, farby i hudobné tóny a všetky tieto základné aspekty života začne vnímať ako nedeliteľný celok. Ak teda napríklad v súčasnosti niekto potrebuje jedlo výrazne soliť, aby vnímal jeho chuť, potom mu na uspokojenie chuti bude stačiť niekoľko kryštálikov.

Podobne to bude so všetkým, s čím sa človek stretne a aj vďaka tomu sa na Zemi skončí doba hýrenia a plytvania hodnotami, ktoré musia vystačiť pre celý cyklus vývoja života na Zemi. Bude to mať význam aj pre ekologické ozdravenie života na Zemi.

Pohyb a duševný rozvoj

Podobne ako je to s fyziológiu v oblasti pohybového rozvíjania tela smerom k vyššiemu predurčeniu či predobrazu, tak je tomu aj v prípade duševného života. Aj tu platí, že len tie duševné kvality, ktoré človek rozvíja, môžu sa stať spoľahlivými prednosťami.

Ak chceme do dôsledkov pochopiť význam zákona pohybu v oblasti duševného života, treba si uvedomiť, že človek je viacúrovňová bytosť. To znamená, že okrem fyzického tela má aj svoje duševné telo (tzv. dušu), prostredníctvom ktorého sa začína naplno prejavovať až po smrti.

Podobne ako sa fyzické telo rozvíja správnym telesným pohybom, tak možno duševné telo rozvíjať duševným pohybom, ktorého správne zastúpenie zaručuje plnú funkciu orgánov duševného tela.

Avšak ak sa niekto počas života o duševné hodnoty nestaral, (čiže sa „duševne nehýbal“) a všetko nadpozemské považoval za „výplod fantázie“, ostáva po smrti duševne nevyvinutý. Presnejšie povedané, orgány jeho duševného tela nedokážu plniť svoju funkciu tak, ako by mali, a preto neraz nič reálne nevidí, nepočuje a ani necíti, čo ho oberá o možnosť radostného posmrtného bytia. Aj keby sa duša takéhoto človeka dostala do krásneho priestoru, kde by navyše znela krásna hudba, nič z toho by duch v tejto duši nevnímal, rovnako ako nemôže vnímať krásu prírody slepec, hoci ho obklopuje. Jediné, čo dokáže vnímať, je strach, formujúci sa do najstrašnejších predstáv, totožných s pocitom tzv. pekelnej beznádeje.

Rozvoj tzv. duševného tela a jeho orgánov je v zákone pohybu podmienený ovládnutím temperamentu. Ten sa podobá na neskroteného koňa, ktorý ohrozuje každého, kto neovládol jeho silu. Poznáme predsa ľudí, ktorí podliehajú príliš často rôznym náladám a namiesto toho, aby sa vzchopili, začnú sa na svoj temperament vyhovárať ako na nemenné predurčenie, ktorému sa musia podrobiť. Sú potom často duševne zmietaní ako jazdec na divokom koni bez uzdy, čo im spôsobuje mnoho bolestných „pádov“ v podobe medziľudských problémov či hádok.

Zmietaní svojím temperamentom však nemusia byť napr. len citovo vznetliví ľudia, ale aj takí, čo sú príliš apatickí, hoci život vyžaduje zdravú mieru aktivity a impulzívneho nasadenia. Tí neraz trpia preto, že mnoho úloh premeškajú či „prespia“ a v dôsledku sa preto napokon tiež podobajú jazdcovi, ktorý nevie ovládnuť divokého koňa, na ktorom sedí.

Aj keď je to zdanlivo nemožné, každý človek má možnosť, ba dokonca povinnosť svoj temperament ovládnuť a zabezpečiť si dôstojnú podobu duševného tela, ktoré mu po smrti umožní dôstojne prebývať v záhrobných úrovniach Stvorenia.

Pravé ovládnutie temperamentu však nespočíva ani v rozumovej sebakontrole, askéze či naučených zvykoch, ale len v harmonickom pohybe ducha, spojeného s citom a láskou ako najsilnejšími výchovnými hodnotami.

Pohyb a duchovný rozmer života

Snáď najdôležitejšou vlastnosťou duchovného pohybu je úsilie po blízkosti Boha, ktorá sa prejavuje túžbou po kráse, spravodlivosti, ale tiež uplatňovaním cností, medzi ktoré patrí odvaha, vernosť, trpezlivosť a pokora. To všetko však nemá nič spoločné s náboženským horlením.

Správny duchovný pohyb je najväčšou silou vo Stvorení, prirodzene formujúcou všetky zložky ľudskej osobnosti k najvyššiemu stupňu ušľachtilosti. A to nielen na fyzickej, ale aj duševnej a duchovnej úrovni bytia. Keď si človek osvojí všetky vlastnosti duchovného pohybu, o ktorých sme sa zmienili, môže zavŕšiť cieľ svojho bytia: môže sa po smrti vrátiť do duchovného domova, kde bude večne prebývať v blaženosti a šťastí.

Z archívu redakcie