Talent

Mnohí si myslia, že ak má človek talent, musel byť zákonite obdarený niečím výnimočným už pri narodení. Ak napríklad niekto nevie spievať, povie si, že on sa spievať nenaučí, lebo tento dar nedostal. Uvážte však, že podľa zákonu príčiny a následku nie je možné, aby človek vedel spievať, ak sa to predtým nikdy nenaučil.

Keď sa teda narodí ľudský duch s výnimočnými schopnosťami, nikdy sa tak nemôže stať bez toho, aby v sebe tieto schopnosti už niekedy predtým nerozvinul. Chce to poriadnu dávku naivnosti tvrdiť opak. Reči o výnimočných Božích daroch vedú ľudia iba kvôli svojej vlastnej lenivosti - ľahšie je totiž hovoriť často s neskrývanou závisťou o Božom dare, ktorým je ten alebo onen obdarený, než sa sám snažiť niečo dosiahnuť a prekonať svoju vlastnú lenivosť! A pritom práve takíto ľudia Božie dary, ktoré denne dostávajú, nevšímavo prehliadajú.

Nie je nič, čo by sa človek nemohol naučiť a nie je talent, ktorý by nemohol získať a rozvinúť do umenia. Čokoľvek je ľahko naučiteľné a dosiahnuteľné, ak človek naozaj chce. Žiaľ, väčšina ľudí ešte predtým, než sa začne niečo učiť, sa už vopred zablokuje hlúpymi rečami: "Ja to nedokážem, na to nemám talent..." A hoci mnohí denne opakujú "...myšlienkami, slovami, skutkami...", zdá sa, že v praktickom živote si dosah týchto slov vôbec neuvedomujú, a dokonca silu viery používajú vo svoj neprospech.

Ďalším zdrojom neúspechu je snaha dostať všetko hneď a zdarma. Avšak bez práce nie sú koláče. Slová "klopte a bude vám otvorené" nehovoria "čakajte, kým dostanete", ale "klopte", konajte, aktívne sa podieľajte na dosiahnutí cieľa. Potom vám bude otvorené.

To, či je chcenie človeka úprimné a vážne, je možné poznať už podľa jeho slov. Ak niekto povie "chcem to vedieť" alebo "chcem sa to naučiť", je v tom veľký rozdiel. Ten, čo chce vedieť, by už rád stál v cieli, ale ten, kto sa chce učiť, je ochotný k cieľu kráčať. A bez vlastného pričinenia a práce na sebe sa nedá nič hodnotné získať. Sú to väčšinou malé kroky, dlhodobé poctivé úsilie, ktoré tvorí veľké veci, nie veľké reči.

Veľmi dôležitým je tiež dôvod, prečo človek robí to, čo práve robí. Je veľký rozdiel, ak sa napríklad niekto chce stať muzikantom iba preto, lebo chce, aby bol slávny a uznávaný, aby bol niečím viac ako iní; alebo kvôli hudbe samotnej, teda aby prostredníctvom jej účinkov zušľachťoval život vo svojom okolí. V nej môže nachádzať vnútorné uspokojenie, ale taktiež ju môže povýšiť na duchovnú úroveň a napĺňať v láske ku Stvoriteľovi srdcia poslucháčov niečím hlbším ako príjemným pocitom z dobrej hudby. Zámer človeka je podstatou jeho činov. Človek totiž svojím chcením vedie v sebe duchovnú silu potrebnú na dosiahnutie svojho cieľa rovnakým smerom, ako je jeho skutočný zámer; bez ohľadu na to, ako svoj úmysel prikrášľuje alebo maskuje za vznešené ciele.

Mnohokrát sa stáva, že ak niekto chytí do ruky hudobný nástroj a nepodarí sa mu na ňom hneď úspešne zahrať, väčšinou ho odloží už po pár minútach, alebo dokonca po pár sekundách so slovami: "Ja na to nemám talent". Je ale naivné domnievať sa, že za taký krátky čas sa to dá naučiť. Ak je však človek pozorný a nebude si namýšľať, že hneď musí hrať ako virtuóz, je možné, že už po pár chvíľach „vylúdi“ na nástroji pekné tóny alebo dokonca melódiu. Hoci sa zdá, že takýto človek musí byť obdarovaný výnimočným talentom, dôvod jeho úspechu je jednoduchý. Všimne si napríklad, že keď zle prikryl dierky na píšťalke, hrá mu falošne a piští. Stačí dbať na takú maličkosť, ako poriadne zakryť prstami dierky a už hrá nástroj pekne a čisto. Ak si všimne, že postupným odokrývaním dierok od konca píšťalu skracuje a hrá vyššie tóny, našiel spôsob ako sa dá zahrať stupnica, a tým aj melódia. Aj pekný vyrovnaný tón znie iba vtedy, keď človek fúka do nástroja primerane, nie slabo alebo silno, lebo veľa vzduchu vedie k tzv. prepiskovaniu do vyššej oktávy a slabý dych ku kolísavému zvuku - čo sa nedá nepočuť, ak si človek čo len trochu všíma to, čo robí. Ak sa ale niekto chce páčiť iným a nevšíma si ani takú "maličkosť", že nemá na píšťalke poriadne zakryté dierky, nečudo, že nástroj v jeho rukách skuvíňa. Ak je príliš zaujatý sám sebou a rozmýšľa nad tým, čo si o ňom iní myslia, ako vyzerá, čo o ňom budú hovoriť... a nástroj si nevšíma, je samozrejmé, že sa mu na ňom nedarí zahrať.

To, čomu človek vďačí za svoj úspech, je napokon iba pozornosť, bdelosť a uvedomovanie si toho, čo robí. Ak by ste chceli namietať, že aj pozornosť je talent, ktorým človek môže alebo nemusí byť obdarený, vedzte, že schopnosť vnímať je podstatou ľudského bytia každého človeka. Ak teda chcete niečo robiť poriadne, musíte si uvedomovať to, čo robíte a musíte tomu venovať plnú pozornosť. Byť tu, nie myšlienkami niekde inde! Vtedy sa vám bude nielen dariť, ale budete mať z vykonávanej činnosti aj radosť a bude vás duchovne povznášať. A ak raz niečo zvládnete a naučíte sa to, stane sa to vaším majetkom a budete sa môcť s týmto darom narodiť.

Hovorí sa, že majstra robia maličkosti (nie detaily; to by bol perfekcionalizmus). Tie "maličkosti" bývajú veľmi podstatné a dôležité veci, ktoré sa pri troche pozornosti nedajú prehliadnuť. Aby ste lepšie porozumeli, uvediem príklad. Keď tesár skresáva drevo, musí to robiť v správnom smere, aby sa mu rezný nôž kĺzal po vláknach a odoberal z dreva. Ak by rezal opačným smerom, "proti srsti", drevo by sa mu štiepalo a vylamovalo, a rezná plocha by bola drsná. To vie každý, kto to skúsil, a keď sa stane, že sa mu drevo štiepa, vie, že reže opačným smerom a drevo si otočí naopak, aby rezal v smere vlákien. Niektorí tesári si takto otáčajú drevo celé roky, lebo nevidia "maličkosť", ktorá im smer vlákien už vopred ukazuje bez toho, aby museli skúsiť do dreva zarezať. Sú to letokruhy na dreve, ktoré sa na jednej strane zbiehajú a ako šípka ukazujú smer, ktorým treba rezať. Takéto "maličkosti", ktoré sú vlastne veľmi podstatnými vecami, sú v každom umení, a bránou k ich videniu, a teda aj k majstrovstvu, je pozornosť, ktorá ich umožňuje vidieť.

Ďalším veľmi podstatným dôvodom prečo sa človeku darí je motív jeho činnosti. Ak niekto koná z ušľachtilých dôvodov, vytvára svojím chcením krásne a svetlé vyžarovanie, a podľa zákonu rovnorodosti sa mu aj rovnako darí. Svetlo, ktoré svojou úprimnou túžbou pomôcť druhému alebo uľahčiť mu ťažkú prácu v sebe zapáli, sa spojí s rovnako svetlými úrovňami, z ktorých bude čerpať inšpiráciu. Jeho myseľ bude osvietená svetlým úmyslom a dostane dobré a prekvapivo jednoduché nápady. Svetlé vnútorné prežívanie posilní ducha a človek bude aj pri vykonávanej činnosti duchovne vnímavejší a pozornejší. Preto sa mu bude dariť, dokonca aj keď bude vykonávať nejakú činnosť po prvý krát v živote; už po pár dňoch bude môcť byť úspešnejší ako tí, ktorí vykonávajú túto činnosť po celé roky.

Každý má v sebe ako svoju najbytostnejšiu podstatu rovnako žiariacu duchovnú iskru; nikto nebol vytvorený ako dokonalejší alebo menej dokonalý. Líšime sa iba tým, ako sme s týmto darom zaobchádzali a ako sme rozvíjali svoje duchovné vedomie a následne aj svoje pozemské schopnosti. Nestrácajme teda čas obdivovaním iných, ale vykročme odvážne vpred.

Prevzaté z www.poznanie.sk