Pútnici v tomto Stvorení

Sme pútnikmi v rozľahlých hmotných úrovniach Stvorenia, nad ktorými sa vo výšinách rozprestiera náš skutočný domov – duchovný Raj!

Z tohto nádherného svetlého domova sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky, aby sme mohli byť zasiati do hmotnej úrovne Zeme. Podobne ako semienka do tmavej, vlhkej, ale o to úrodnejšej pôdy, boli sme ponorení do hmoty, aby sme v nej mohli dozrievať a prinášať mnohonásobnú úrodu.

Veľká túžba po poznaní ženie nás vpred. Týmto poznávaním získavame svoje skúsenosti. Postupne na základe vlastného prežitia dôsledkov našich činov a pôsobenia ich spätných účinkov, v ktorých spočíva Stvoriteľom zakotvená neotrasiteľná Spravodlivosť, sa učíme rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Sme konfrontovaní nenávisťou i láskou. Sme nútení sami prežívať, čo prináša aké plody a v čom spočíva skutočná krása a ušľachtilosť, po ktorej túžime tým viac, čím viac dozrievame a tým sa približujeme k nášmu skutočnému cieľu a zmyslu pozemského života. Tak môžeme nastúpiť na cestu opätovného vzostupu k nášmu pravému, duchovnému domovu! Domovu, do ktorého sa máme vrátiť, avšak už nie ako počiatočné nevedomé duchovné zárodky, ale ako vedomé, ušľachtilé a zrelé ľudské bytosti.

Princíp tohto vývojového cyklu je jednoduchý. Smer nášho pohybu a postupného napredovania riadi kormidlo našich prianí a túžob. Zo začiatku túžime neraz len po pozemských veciach, na ktoré zameriavame svoje myšlienky a ktorým venujeme svoju energiu. Tam tiež smerujú naše kroky vtedy, keď opustíme hmotné telo. Objekty túžby nás držia pevne pri Zemi, pretože o iné sa ani neusilujeme! Postupne však zisťujeme, že naše šťastie sa ukrýva v niečom inom, začíname si uvedomovať, že neexistuje len hmota, v ktorej žijeme, ale aj niečo „nad ňou“, začíname hľadať trvalejšie hodnoty, ktoré nepodliehajú hmotným premenám a skúmať rôzne duchovné smery. Zároveň nás to vedie k tušeniu toho, že musí existovať niečo mocné, veľké a dosiaľ nepoznané, čo hmotu formuje a riadi napokon i naše osudy podľa zákona Spravodlivosti.

S detskou jednoduchosťou sa rozhliadame okolo seba a poznávame prírodné bytosti či bytosti živlov, podieľajúce sa na formovaní všetkých prírodných javov, a náš obzor sa postupne rozširuje. Snažíme sa hľadať k nim cestu prostredníctvom citu, poznávať ich pôsobenie, a to obohacuje celý náš život. Sú to stále väčšie, mocnejšie a krajšie bytosti, ktoré nás vedú nahor. V dávnej minulosti ich ľudské spoločenstvá mylne považovali za „bohov“, avšak postupne bolo ľudstvo zvestovateľmi v rôznych národoch vedené k tomu najvyššiemu a najdokonalejšiemu, k nádhere, ktorá celkom uchvacuje a zatieňuje všetko hmotné vôkol nás – až jedného dňa dospeje náš pohľad k výšinám, kde možno nejasne vytušiť Božiu dokonalosť, oživujúcu v nás cit oblažujúceho šťastia.

Samozrejme, drží nás ešte veľa sklonov a prianí po pozemskom, musíme ešte uvoľniť mnoho karmických vláken z minulosti, ale ak si už nenadväzujeme nové, aby mohlo nakoniec odpadnúť aj to posledné z dosiaľ neodčinených vláken, začína skutočná cesta k vzostupu! Aj naše duchovné vedenie, ktoré nás nikdy neopustilo, či už sme si to uvedomovali, alebo nie, či sme mu načúvali, alebo nie, sa mení, je čoraz svetlejšie a múdrejšie, podľa toho, ako sa my sami meníme a presvetľujeme.

A práve preto, že hmotná úroveň, v ktorej sa teraz nachádzame, podlieha večnému kolobehu vzniku a zániku, je pre nás o to nevyhnutnejšie, aby sme od nej včas vnútorne odpútali a snahou ušľachtilo žiť nadobudli slobodu. Pretože ak to nestihneme do určitého bodu zrelosti hmoty okolo nás, ktorý, mimochodom, vzhľadom k vzdialenosti, ktorú ešte musíme preputovať, nie je až tak ďaleko, budeme strhnutí do rozkladu spolu s ňou a všetko vedomie, ktoré sme dovtedy nadobudli, bude rozložené a my pozvoľna, opäť ako nevedomý duchovný zárodok – rovnaký, akým sme boli kedysi na úplnom počiatku – vystúpime znovu tam, odkiaľ sme vzišli! Do nášho skutočného domova, do Raja. A tento dej sa nazýva duchovnou smrťou – stratou milosti večného života. Teda nie večné utrpenie a zatratenie, o ktorom mnohí hovoria, ale je to naozaj bolestivá strata vedomia, strata radosti a blaženosti, ktorá by nás inak sprevádzala na ceste vzostupu do stále svetlejších, krajších a ušľachtilejších svetov.

Rozklad hmoty Zeme nemusí nastať až v nedohľadnej budúcnosti podľa prirodzeného predurčenia, ale môže nastať v predstihu, v dôsledku deštruktívneho pôsobenia človeka na životné prostredie.

Každý človek je v súčasnosti k Zemi pripútaný mnohými sklonmi či nevyriešenými medziľudskými záväzkami, a preto nikomu nezostáva čas na váhanie! Veď si len všimnime, aký morálny úpadok vládne medzi ľuďmi napriek všetkým výdobytkom vedy a techniky. To nám pomôže ľahšie sa zorientovať.

Aby Zem nemusela byť skutočne zničená pôsobením človeka, bude nespravodlivosť poznačená príchodom doby utrpenia, vyvolávajúceho očistné účinky. To sa bude rovnať konečnému zúčtovaniu, nazývanému posledný Súd!

V minulosti bola nám, ľuďom, preukazovaná Božia láska pôsobením poslov Svetla, ktorí nás v najtvrdších životných podmienkach a utrpení učili poznávať Pravdu a Lásku tým najzrozumiteľnejším spôsobom. Teraz je však od nás požadované prebrať za to plnú zodpovednosť, pretože všetky prejavy Božej lásky sme slepým nepriateľstvom zneužili. Ako často sme prekrúcali podľa svojich predstáv všetko, čo nám bolo nepríjemné, hoci v tom spočívala šanca ku vzostupu. Ako často sme tým zneužívali svoj vplyv.

Čakanie na dobrovoľnú premenu ľudí by mohlo viesť k neodvratnému poškodeniu planéty. Každému človeku bude preto v nastávajúcom čase osudovým riadením zobraté to, čo mu nepatrí, alebo čo zneužíva. To snáď dá našej životnej púti pravý smer i zmysel. Dovtedy je však ešte stále možné mnohé odvrátiť vlastnou premenou k lepšiemu.

M. Valentovič