Planéta Zem z pohľadu prílivu životnej sily

V predchádzajúcich článkoch bolo už písané o tom, že naša planéta sa nachádza v zložitej spoločensko-ekologickej kríze, ktorej vážnosť už uznávajú aj vedecké kruhy. Problematika kyslých dažďov, skleníkového efektu či hroziacej pandémie je však len „špičkou ľadovca“, ktorého ťažisková podstata spočíva ukrytá hlboko pod hladinou javov, pozorovateľných vedou. Predsa je však ľahko pochopiteľná, ak aspoň na okamih upustíme od jednostranného experimentálno-exaktného úsilia a pootvoríme v sebe bránu zjasneného citového vnímania. Jedine vďaka nemu dokážeme konečne vnímať našu planétu ako viacúrovňový živý celok, ktorý je vo svojom harmonickom rozvoji plne závislý najmä od prílivu nám neviditeľnej univerzálnej životnej sily tak, ako i všetko, čo sa v ňom neskôr smelo vyvinúť k samostatnému životu, vrátane nás ľudí.

Aby sme sa priblížili k pochopeniu hlbokého významu týchto slov a dotkli sa podstaty našej témy, všimnime si ako príklad jablko rastúce na strome, a zamyslime sa nad tým, čím je podmienená jeho životnosť v premenách postupného dozrievania.

Ak budeme pozorní, zistíme, že podstatou životnosti jablka je zákonitý dej prílivu životnej sily stromu do jeho jadra prostredníctvom úzkej a zdanlivo nepatrnej stopky. Táto stopka, hoci je voči celkovému objemu jablka len jeho nepatrnou súčasťou, je významným prieplavom tejto sily, zabezpečujúc potrebný prísun živín a vody pre celé jablko.

Čo by sa však stalo, keby bola stopka poškodená, napríklad mechanickým zásahom ľudskej ruky alebo parazitom?

Príliv životnej sily stromu, živín a vody do jadra jablka by sa výrazne obmedzil a ono by muselo v dôsledku toho uschnúť, spadnúť zo stromu do trávy a zhniť. Výstižnejšie vyjadrené, stalo by sa súčasťou rozkladných procesov, nie však darom, ktorý by bolo možné s vďakou položiť na oltár hodnotných darov prírody.

Prenesme tento prípad obrazne na našu planétu, ktorá sa na spomínané jablko v mnohom veľmi podobá. Čo by sa s ňou muselo stať, keby bol prieplav životnej sily, ktorý ju spája s Prazdrojom života, poškodený a obmedzený? Žiaľ, zákonite by sa začala presúvať na tie dráhy osudového smerovania, ktoré by ju predurčovali k predčasnej nespôsobilosti prijímať život v súčasnej podobe. Nie je pritom dôležité, akou formou spomínanej spoločensko-ekologickej krízy by to nastalo. Pre nás ľudí by to bol dej s katastrofálnymi následkami na celé nasledujúce bytie, pretože s odstupom času by sme sa už nemali kam opäť narodiť a dokončiť svoj duchovný vývoj povznesením života na Zemi k jej dokonalému predobrazu.

Prieplav životnej sily, udržujúci našu planétu v spojitosti s Pravečným Zdrojom života, nie je však imaginárnym či neurčitým výrazom, ale ide o spleť všetkých jednotlivých vlákien čistého myšlienkového a citového úsilia ľudí, spájajúcu sa do silného povrazca duchovných žiarení, podobného záchrannému lanu, držiacemu Zem v spojitosti s energetickým zdrojom všetkého života. Tento povrazec plní funkciu stopky jablka a prostredníctvom neho prichádza spätne do nášho života dostatok energie čistej lásky a spravodlivosti, s ktorou dokážeme vykonať aj tie najväčšie hrdinské skutky dobra, a to aj vo chvíľach najväčšej núdze.

Ak si opísaný obraz dokážeme predstaviť do dôsledkov, dostaneme sa k dôležitému poznatku, ktorý nás varovne poúča o tom, že čím viac ľudí sa na Zemi rozhodne vyciťovať a myslieť čisto, tým viac žiarivých vláken, upevňujúcich spomínaný povrazec pomáhajúcich žiarení, sa vytvorí a ochráni nás pred úpadkom.

V súčasnosti „visí naša planéta na vlásku“ nad hlbokou priepasťou, pretože je s Prazdrojom života spojená len nepatrným množstvom vlákien čistého citového a myšlienkového života malého počtu ľudí. Každý človek by sa mal preto poctivo a neodkladne obrátiť do svojho vnútra a zamyslieť sa nad tým, či tomu aj on napomáha povznesením sa na požadovaný stupeň duchovnej zrelosti.

„Udržiavaj krb svojich myšlienok čistý, tým založíš mier a budeš šťastný...!“

Obsah týchto zrozumiteľných slov zahŕňa osudovo vážny zmysel a podstatu jednoduchej a nesmierne účinnej mnohostrannej pomoci v súčasnom celospoločenskom zmätku. Čisto cítiť a myslieť môže predsa každý, a preto je práve napĺňanie tejto výzvy tým, čo spája ľudí všetkých náboženských, politických či rasových príslušností.

Našu planétu nemôže zachrániť faktor materiálny – vedecký, ale ľudský – duchovný. Pamätajme na to aj vo všedných chvíľach svojho každodenného života a neupadnime do osídiel márnivosti, ktorej sa dobre darí práve v spleti zložitých vedeckých teórií, odvádzajúcich našu pozornosť od toho podstatného.

z archívu redakcie