Odpustenie 2.časť
„Jednému som odpustil, ale druhého z duše nenávidím...“ I takéto slová môžeme počuť od ľudí, ktorí si o sebe myslia, že pochopili, čo odpustenie znamená. Položme si však otázku: Možno hovoriť o odpustení a zároveň niekoho nenávidieť? Je odpustenie azda obchod, ktorý chceme uzavrieť, alebo niečo celkom iné, omnoho väčšie a vznešenejšie? Aby sme sa priblížili k odpovedi na túto otázku, predstavme si chlapca, ktorý sa šplhá na vysokú hrušku, aby z jej koruny pozoroval okolie. Čím je pre nás tento obyčajný príklad vo vzťahu k odpusteniu zaujímavý a poučný? Najmä tým, že keď postupným vzostupom po jednotlivých konároch nadobudne chlapec dostatočný nadhľad, bude sa z tohto nadhľadu pozerať na všetko, čo je pod ním. Teda nielen na svoje neďaleko pohodené obľúbené hračky, ale aj na susedovho psa, ktorý naňho možno neraz zúrivo brechal. Nie je ani možné, aby bol obraz širšieho rozhľadu iný. Čo z toho vyplýva, je každému ľahko pochopiteľné. V skutočnosti nemožno jedného človeka milovať a druhého nenávidieť, pretože keď prirovnáme vyšplhanie sa na hrušku k nadobudnutiu vyššieho stupňa životného nadhľadu, ktorý je predpokladom nezaujatého vnímania a odpustenia, potom z tohto nadhľadu (podobne ako chlapec zo stromu) aj my budeme vnímať širšie všetko v našom okolí. A to tak priateľov, ako aj tých, ktorí nám ubližujú, alebo sa o to pokúšajú, ako sa niekedy domnievame. Vzaté do dôsledkov, odpustenie je stav vnútorného zušľachteného vnímania skutočnosti ako nedeliteľného celku v kontexte všetkých bytostí a všetkých javov, pričom v osobných medziľudských vzťahoch sa až následne prejavuje jeho hodnota. V skutočnosti je však od nich celkom nezávislé a môže sa prejavovať v duševnom prežívaní človeka aj vtedy, keď voči blížnemu neprežíva konflikt. Odpustenie, podmienené postojom vysokého nadhľadu nad životnými situáciami, však nemá nič spoločné s pasívnym trpením bezhraničnej neprávosti od bezcharakterných ľudí, pretože to by bola nemiestna povoľnosť, podporujúca ich prudký úpadok. Práve naopak! V záujme dobra je niekedy dokonca nevyhnutné prejaviť sa rozhodnou prísnosťou, ak predtým mierumilovná cesta nebola priechodná. Avšak aj v rozhodnej prísnosti musí vždy vládnuť sila nadhľadu duchovnej zrelosti, teda úplné oslobodenie sa od pocitov sebaľútosti. V opačnom prípade by bolo odpustenie len maskou zbabelosti, pretože by bolo olúpené o svoj výchovný konštruktívny účinok. Toto však, žiaľ, mnohí nepochopili, a tak s domnienkou, že ostatným odpúšťajú, rútia sa mlčky v ústrety vlastnému zlyhaniu v napĺňaní výchovných úloh vo vzťahoch, na čo nakoniec sami doplácajú zlyhaním zdravia a premárnením času, vymeraného im na správne využitie. Príkladom zvrátenej podoby odpustenia je napríklad partnerský vzťah, v ktorom žena vážne ochorela na zhubný rakovinový nádor. Keď sa to dozvedela, oznámila to svojmu mužovi a obaja boli z toho veľmi vystrašení. Žiadna moderná liečba nezabrala, kým nespoznali skutočnú príčinu vzniku nemoci. V čom spočívala? Muž bol v prvých rokoch ich spolužitia veľmi agresívny a precitlivený, keď sa mu žena odvážila „postaviť do cesty“ pri presadzovaní jeho sebeckých a bezohľadných prianí. Nejaký čas tomu úspešne čelila, no pretože ju to stálo mnoho životnej sily i bolesti, po čase sa v duchu „odpustenia“ rozhodla všetko mlčky znášať, len aby muža nevyviedla z „miery“ a zachovala pokoj v rodine. To sa jej naozaj aj úspešne darilo... navonok. V jej duši to však stále viac a viac vrelo (zadržiavaním citov dochádzalo k produkcii toxických látok, otravujúcich organizmus), až kým z toho neprepukla vážna choroba, ktorá sama vypovedala o útlaku. Položme si teraz otázku: Bol postoj ženy skutočným odpustením, keď jej v dôsledku zásadne ublížil a mužovi nepomohol prehodnotiť jeho autoritatívny postoj, ktorý sa mal v tomto vzťahu naučiť ovládať? A napokon, čo je teraz platné, že ju príležitostne a veľkodušne sprevádza na rôzne vyšetrenia, keď jej sám ublížil a v podstate sa ani trochu nezmenil? Veď keby žena v dôsledku predčasného úmrtia nemohla naplniť vlastné životné ciele, pre ktoré sa narodila, zaťažila by tým veľmi silno karmicky nielen seba, ale súčasne by bol podľa účinkov Zákonov Stvorenia karmicky zaťažený i muž, ktorý sa na tom výrazne spolupodieľal, aj keď o tom nič nevedel. Tak ako každý, aj on mal predsa možnosť duchovne sa rozvíjať a poznávať i potreby druhých. Pritom však nebolo chcené ako správne, aby žena chránila zachovanie vlastnej hrdosti a zdravia vyvolávaním zbytočných hádok tým, že by mužovi za každú cenu slovne podráždene oponovala tak, ako neraz môžeme pozorovať v niektorých prípadoch, kde sú teatrálne hádky spôsobom „riešenia“ nedorozumení. Stačilo by, aby uplatnila iné (neverbálne) formy vyjadrenia svojej vôle navonok, a to v krajnom prípade napokon aj v podobe dočasnej alebo celkovej odluky, keby nebola v žiadnom prípade plnohodnotne akceptovaná a nemohla realizovať vlastné životné poslanie. Partnerský vzťah predsa nemá byť nikdy porobou a otroctvom, ale je priestorom, Bohom pripraveným na realizáciu najkrajších životných ideálov v duchu svornosti a porozumenia dvoch ľudí. Stojí za zmienku ešte v tejto súvislosti pripomenúť, že opísaná forma sebapoškodzovania, končiaca sa často predčasnou smrťou, je z morálneho hľadiska totožná so samovraždou, ak človek vie, že si zotrvávaním v negatívnych pocitoch skracuje život a ani napriek tomu nehľadá cestu k slobode. Kto preto napríklad pohŕda ľuďmi, ktorí si v stave chvíľkovej úzkosti siahli na život a sám si ho vedome dlhodobo skracuje strnulým postojom pokryteckého pocitu odpustenia, je na tom v skutočnosti ešte horšie ako samovrahovia, čo skôr alebo neskôr bude musieť sám na sebe spoznať. V nasledujúcej časti prednášky o odpustení sa budeme zaoberať tým, čo si treba uvedomiť, aby sme si životný nadhľad dokázali udržať aj v zaťažkávacích životných skúškach a prežívali tak stav odpustenia trvalo. Tomáš Lajmon Odkaz na článok: Odpustenie 1.časť Odkaz na článok: Odpustenie 3.časť | |